Články od Jana Slobodová

Jana Slobodová

Lekáreň u Spasiteľa - Ako som si založila útulok pre týrané ženy

Venujem všetkým týraným ženám, či už fyzicky alebo psychicky a želám im veľa sily, aby sa dokázali oslobodiť a nezostávali v tom, v čom nemusia. „Mali by ste si založiť útulok pre týrané ženy,“ ozval sa neznámy hlas v telefóne. „Pre týrané ženy? A to vám ako napadlo? Veď ma ani nepoznáte.“ „Dajte na moju radu, založte si útulok pre týrané ženy.“ „Načo by mi bol? Veď mám doma jednu, aj s tou si neviem dať rady. Týra samu seba i celé okolie, už roky.“ „Veď práve, možno by vám to pomohlo.“ „Nehnevajte sa, je neskoro, ako ste na mňa našli číslo a kto vlastne ste?“ „To nie je podstatné, dôležité je to, čo vám vravím. Ak máte ešte trošku rada samu seba, uvažujte nad tým. Má to budúcnosť.“ „Ako mám pomáhať ostatným, keď neviem pomôcť sama sebe!?“ zúfalo kričím do telefónu. „Veď v tom je ten háčik, nechápete? Podporil by som vás. Nechám vám čas na rozmyslenie.“ „O.K., Spasiteľu. Koľko času mi teda dávate?“ spytujem sa ironicky. „To je na vás, máte celý život. Ale pamätajte, čas letí rýchlo ako zrnká piesku v presýpacích hodinách. Keď sa rozhodnete, vyhľadajte ma.“ „Ale kde vás nájdem?“ „Pamätajte, čas letí ako...,“ vtom nás prerušilo. Nestihol nechať ani číslo. Nevadí, aj

18. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 684x
0

Jana Slobodová

Ako sa dal bezdomovec Jožo Voľný na podnikanie

Jedného dňa prišla bezdomovcovi Jožovi Voľnému pozvánka z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na školenie. V pozvánke bolo: „Dňa toho a toho sa začína príprava samostatne zárobkovej činnosti podľa paragrafu 49 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Dostavte sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny na číslo dverí 204 o 8:00 hod. Ako vypátrali jeho adresu Piata lipa zľava pod Urpínom, bolo Jožovi záhadou takou istou ako to, prečo ho pozvali na toto pre neho bezvýznamné školenie. Veď on nechce podnikať. Je spokojný so svojím životom. Lipa mu poskytne prístrešok a ľudia mu občas šuchnú do vrecka dáke to éčko. Vraj na jedlo, hoci dobre vedia, že aj tak si za to kúpi chľast. Aj by si kúpil jedlo, ale čučo predsa len hreje o čosi dlhšie ako suchý rožok či polievka. A vtedy aspoň zabudne, že je to veru už pekných pár rôčkov, čo sa neumýval. Ak neráta máčanie si nôh na brehu Hrona. Ej, veru, spokojný bol so svojím životom, až na povestnú krutú zimu 2004, keď mu odmrzli palce na nohách. Ale aj na to si zvykol. Veď takí horolezci sa kvôli tomu štverajú na osemtisícovky, kým on si takúto výslužku pokojne vysedel a vystál v parku na lavičke a na autobusovej stanici. Vlas

18. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 592x
0

Jana Slobodová

Ako išla Jana na vandrovku a vyslúžila si Berouňáčka

/z cyklu poviedok V KOŽI ŽENY/ Sedím vo vlaku smerom z Prahy na Mýto. V dedinke Zdice musím prestúpiť. Akurát mi ušiel vlak na Mýto. Ďalší ide až za hodinu. Prechádzam sa po peróne. Rekonštruujú stanicu. Je tam kopec robotníkov. Medzi nimi jeden počerný fešák. Vyzerá ako Antonio Banderas. Cítim chlapské pohľady poškuľujúce na moje odhalené, slnkom opálené lýtka. Robím sa, že nevnímam. Cítim sa tak istejšie. Moje blúdiace kroky narazili na staršieho pána. Mohol by mi byť starým otcom. "Můžu vás pozvat na pivo?,“ pýta sa. „Nie, ďakujem.“ Keď ostanem sama, dvíham hlavu hore a čítam výstižný nápis HOSTINEC U STANICE. „...na pivo?,“ rezonujú mi v uchu pred chvíľou dopovedané slová. „A prečo nie!? Po tej ceste z Bratislavy celkom osvieži. Dobrý nápad.“ Vchádzam dnu, pri výčape si kupujem malé pivo. Zase cítim pohľady. Som tam jediná žena. Hľadám voľný stôl, keď tu ku mne prehovorí známy hlas. „Pojďte si ke mně přisednout,“ vraví pán, čo ma pred chvíľou pozýval.

2. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 376x
1

Jana Slobodová

Smutný dom - dedičstvo predkov

„Hádajte, čo som našla!?“ zakričala Izabela s nadšením skrývajúcim nejaké tajomstvo. „Staré mince?“ ozval sa Marcel z druhej strany dvora. „Zima, zima, hádajte ďalej.“ „Ďalší zaváraninový pohár starý minimálne 30 až 50 rokov,“ ozvalo sa z povaly a zároveň z tadiaľ padla ďalšia kopa starého sena, ktoré Martin zhadzoval zo strechy. „Stále zima.“ „Zubnú kefku,“ vyšlo zo mňa. „Si blízko.“ „Storočnú zubnú pastu?“ nedalo mi. „Protézu,“ zakričala Izabela víťazoslávne a vzápätí vytiahla neporušený exemplár spoza chrbta. Bolo celkom obyčajné septembrové popoludnie. Práve sme sa pustili do druhej várky triedenia odpadkov a harabúrd v jednom starom dome, ktorý chceli Izabela s Marcelom uviesť do obytného stavu.

15. feb 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 430x
0

Jana Slobodová

O tom ako sa Koza vyhrabala z bahna alebo ako sa koniec sveta nekon

Autorovi sa dve predchádzajúce pesimistické verzie až tak nepozdávali. Hoci boli veľmi realistické a odrážajúce skutočný život. Snažiac sa pomôcť Koze, a vlastne aj sebe, pokúsil sa autor napísať verziu tretiu – optimistickú so symbolickým podnadpisom Vzkriesenie

15. feb 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 227x
0

Jana Slobodová

Samí samotári

Atila otvoril dvere mestského úradu, spýtal sa čosi pošepky informátora, prešiel dlhou úzkou chodbou až zastal pred dverami číslo 421. Na chvíľu zaváhal, v rukách žmoliac čiapku, zhlboka sa nadýchol a zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí. Atila sa opäť zhlboka nadýchol. Trikrát. Chytil kľučku, stlačil a vošiel. Neverili by ste ako mu odľahlo po tomto namáhavom výkone. Na tvár mu vystúpili kropaje potu. Utrel si ich rukávom. „No prosím?“ ozvala sa úradníčka spoza pultu ani nezodvihnúc k Atilovi zrak. „Ja, ja, ja,“ zakoktal sa Atila. „Áno, viem že ste tu. Vaše meno je Atila Szabó, poradové číslo 567, boli ste objednaní na ôsmu hodinu tridsiatu minútu. Ste presný. S čím ste prišli?“ „Ja by som potreboval povolenie žiť!,“ vyšlo z Atilu jedným dychom. Konečne je to zo mňa von. Pomyslel si v duchu. „Úradníčka až teraz skúmavo zdvihla zrak, pozrela sa ponad okuliare. „Tak povolenie žiť, vravíte. To musí byť vážne. S tým vám nemôžem pomôcť. To tu nedávame.“ „Ale vy mi musíte pomôcť!,“ ozval sa Atilov hlas nástojčivo. „Som dobrý človek. Mám na to papier, certifikát podľa ISO normy. Hneď vám ho aj môžem ukázať,“ a začal chvatne hľadať v koženej kapse. „Nechajte tak, ve

14. feb 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 252x
0

Jana Slobodová

Podobenstvo o koze a kope sena alebo Malá laznícka násobilka

„Asi sa neobesím,“ povedala si jedného dňa Koza, pozerajúc sa na zmenšujúcu sa kôpku sena pred sebou. Bol začiatok februára 2012 a toho roku predpovedali koniec sveta. Keďže Koza bola zvedavá, neodradila ju ani vidina toho, že kopa sa čoskoro minie a kým vyrastie prvá tráva, potrvá ešte mesiac, možno aj dva. Zrátala všetky slamky a číslo, ktoré jej vyšlo vydelila počtom dní, ktoré chýbali do konca marca. Toto číslo, predstavovalo počet slamôk na jeden deň – magická deviatka. Deviatku vydelila tromi a zistila, že keď sa trošku uskromní ráno môže zjesť tri slamky, na obed tri a aj na večeru jej zvýšia tri. Spokojná s výsledkom počtom, ľahla si spať. „Ak vynechám raňajky,“ uvažovala, keď sa zobudila, „tak mi ostane na obed a večeru viac.“ I napila sa vody z potoka, aby zaplnila svoje brucho. To isté sa opakovalo na obed aj večer.

14. feb 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 454x
0

Jana Slobodová

Kurička

„Čas je vzácny, treba ho vedieť využiť. Ľudia ním plytvajú,“ pomyslela si Helena. Naštiepala triesky, vložila ich do pece na noviny, škrtla zápalkou, počkala kým sa oheň rozhorí a priložila štyri polienka. Zavrela pec. Zaliala si kávu a sadla si na stoličku. Pomaly odchlipla z obilnej kávy, odhryzla z chleba, odpila z kávy, „ľudia ním plytvajú na kadejaké somariny,“ pokračovala v myšlienke, od ktorej ju vyrušila ranná šichta. Zrakom skontrolovala zelené číslice na termostate a keď videla, že nestúpajú, odložila kávu, vstala zo stoličky, vytiahla klapku, otvorila dvierka na peci. Priložila pomaličky polienka. Dve – tri – štyri – tak, aby bola pec plná. Zavrela dvierka, sadla si na stoličku a začítala sa do knihy.

14. feb 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 370x
2

Jana Slobodová

Vôňa peňazí, smrad ženy a cena života

Fero, majiteľ benzínovej pumpy, držal v rukách tržbu, ktorú sa práve chystal odniesť do banky. Vtom prišiel Tóno, s ktorým spolu drali lakte v školských laviciach. Volali ho Filozof, pretože sa pri každej možnej príležitosti zamýšľal nad zmyselnosťou ženy a nezmyselnosťou peňazí. Nechápal, prečo by ľudia mali byť monogamní a nemohli si vymieňať manželky, prácu za prácu, resp. tovar za tovar, tak ako to robili kedysi predkovia. Tvrdil, že peniaze sú umelé, čo dokázala aj vojna alebo kríza, keď zrazu jedlo bolo na prídel a najlepším platidlom boli cigarety. „Hodnota peňazí spočíva v miere, akej im Človek prikladá význam,“ začal rozvíjať svoju x-krát opakovanú teóriu peňazí, keď ho Fero na ceste do banky zavolal na kávu, „mne ti peniaze vlastne nikdy nevoňali,“ pokračoval. „Preto aj smrdíš grošom,“ odpovedal mu Fero, ktorý bol odjakživa úspešný a už ako druhák na základke si zarábal tým, že chodil na pumpu umývať autá. Neskôr zbieral staré nefunkčné bicykle, rozoberal ich na súčiastky, dával dokopy a potom predával. Už ako šestnásťročný mal svoj obchod, ktorý kvôli nízkej vekovej hranici musel byť napísaný na starého otca Alfonza. Školu ledva vychodil a maturitou prešiel len vďak

4. aug 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 424x
0

Jana Slobodová

Vôňa peňazí

(Mládeži do 15 rokov neprístupné! Citlivým osobám sa tiež neodporúča!) Som bádateľ-ka. Skúmam patologické javy. Celý život je v podstate jeden veľký patologický snár. Momentálne skúmam život v tzv. ekodedine, no ja to stále radšej nazývam: lazy (vyslovuj „lejzy“ – t.j. lenivý v angličtine). Od ekodediny máme asi ešte ďaleko, podľa mňa. Ale blížime sa k cieľu. Možno. Vlastne iste. Len nevieme k akému. Jedným z patologických javov, nad ktorým si lámeme hlavy, je e-KO-no-MIC-KÁ samostatnosť. Ekonomika – to je to, čo tu nefunguje. Vlastne nie je. A s tým súvisí ďalší pato-LOGICKÝ jav – CHUDOBA – materiálna. Na rozdiel od DUcHOVnéÉHO rozkvetu, ktorým predčíme hádam aj Tibet.

4. aug 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 629x
13

Jana Slobodová

Každý (ne)môže byť kozmonautom

Najprv vznikol svet, potom človek. Človek sa chvíľu objavoval všetko naokolo a tešil sa ako malé dieťa. Ale keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad. A tak aj človeku sa po čase zunovalo dobroty a začal sa, hádajte čo? No predsa nudiť. A keďže nebol sám, zišli sa všetci ľudia z okolia a vymysleli si podivuhodnú hru. Rozdali si medzi sebou figúrky a potom sa hrali na to, čo nie sú. Jeden bol bankárom, ďalší riaditeľom školy, obchodníkom, hokejovým trénerom, učiteľom, majiteľom realitnej kancelárie, popovou hviezdou, porotou v Superstar... a všetkým možným, čo človek vymyslel. Len na mňa vtedy zabudli, a tak som si musel vymyslieť sám, čo budem robiť. Chodil som po meste a bavil som sa s ľuďmi. A zbieral som námety na to, čo by som mohol urobiť s mojou, už aj tak vopred stratenou existenciou. Čím by som mohol byť okrem toho, že som slušný občan, ktorý chce byť len sám sebou. Ale to nikomu nestačilo.

19. apr 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 86x
0

Jana Slobodová

Na ceste v koži ženy

Keď som bola malá, túžila som cestovať. No naši nemali peňazí a tak som prestavovala nábytok vo svojej izbe. Každého polroka. Minimálne. Podľa chuti. Teraz sa pre zmenu sťahujem z domu do domu, z izbičky do izbičky. Každého polroka. Podľa potreby. A tak sa pomaličky pripravujem na cestovanie. Zatiaľ nemám odvahu na veľkú cestu. Mám stále príliš veľa majetku. Snažím sa ho postupne zbavovať, ale nedarí sa. Stále lipnem na Veciach. Už som sa zbavila Bytu, Nábytku, Kuchynského Riadu, Strojčeka na Zuby i neverného Manžela... ale stále sa neviem zbaviť toho, čo mi je najbližšie. K pokožke. Handier, teda šatstva. Mám ich príliš veľa. Všakovakých. Napríklad, neviem sa zbaviť šifónovej sukne. Bielej so žltými a tyrkysovými kvetmi. Je krásna. Ale na lazoch nosiť šifón? Bola by som ako malomeštiačka. V podstate aj som. Banská Bystrica, z ktorej pochádzam nie je až také veľké mesto. Ešte mám veľa krásnych kusov oblečenia, ktoré každého pol roka vytiahnem a preložím do škatule a rozhodnem si ich predsa len ponechať. Čo ak sa niekedy vrátim do mesta a opäť zaradím? A tak prevláčam všetky veci, akoby mi nestačila ľahkosť osudu, ktorý vláčim na pleciach.

8. apr 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 278x
1

Jana Slobodová

Z ruky do huby alebo Laznícka

Žijem na lazoch. Z ruky do huby. Chytím za hrsť ryže a vložím do huby. Chytím zemiak, dám do huby. A zjem. Aj so šupkou, rovno z role, bez toho aby som ho uvarila. Milujem totiž surové zemiaky. Otec mi vraví, že by som ich mohla aspoň umyť, vraj sú špinavé od zeme. Mne sa to tak nezdá. Podľa mňa, zem je čistá. A keď môžeme pestovať zemiaky v zemi, prečo by sme ich nemohli so zemou aj jesť. Dospelí majú jednu vlastnosť, ktorú my, deti našťastie nemáme. Všetko zbytočne komplikujú. Keby nebolo dospelých, život by bol omnoho jednoduchší. Ale aj ja raz budem dospelá, tak im to tolerujem.

11. mar 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 389x
1

Jana Slobodová

E.T. volat domu – alebo ako som bola na vlastnom pohrebe

Mama mi napiekla môj obľúbený punčový koláč. Keď mi ho chcela pribaliť na cestu, povedala som jej: „Neblázni, bola by ho škoda, v zemi to aj tak padne za obeť červom. Radšej to zober tým pozemským, čo sa nazývajú korunou tvorstva. Stála som tam a pozerala ako na truhlu padá hlina. Preciťovala som ako ma na druhej strane tlačí strach z uzavretého priestoru a vrstva hliny, ktorú nahádzali na moju rakvu. Nech som sa namáhala akokoľvek, nič som necítila. Konečne. Bola som mŕtva.

4. jan 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 970x
8

Jana Slobodová

Pobehlica

V minulom živote bola pobehlica. Pobehovala od domu k domu hľadajúc kúsok lásky alebo aspoň kohosi kto by sa tváril, že ju má rád. Keď mala štrnásť rokov macocha ju vymenila na trhu za vola.

2. jan 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 432x
0

Jana Slobodová

Balada o soche a básnikovi

Vyhliadol si svoju obeť. Sochu. Bola celá z mramoru. Nosil jej kvety a skladal básne. Chcel aby bola jeho múzou. Zvykol jej doniesť tabuľku horkej čokolády a díval sa spolu s ňou na Mliečnu dráhu, aby sa v noci necítila osamelá. Snažil sa prebudiť v nej ten najhlbší cit, o ktorom píšu básnici. Všetci ho pokladali za blázna. Nik neveril, že sa mu to podarí. Svojou vytrvalosťou obmäkčoval srdcia všetkých žien. Nejedna si priala, aby jej prejavil nejaký muž toľko priazne ako básnik onej soche. Pomaly všetky ženy v meste začali žiarliť a nenávidieť ju. A socha ostávala stále meravá. Aspoň navonok. No nik netušil, okrem básnika, čo sa v jej srdci deje. Nik nevidel, že jej mramorové srdce začína pomaly mäknúť. Nečudo, veď aj mramor má predsa dušu. Až jedného dňa sa to stalo. Ako tam pri nej stál a rozprával o ďalekých krajoch, nevyhratých bitkách, nepokorených horách a neprežitých láskach, padlo mu čosi teplé na plece. Bola to slza.

28. dec 2009
Páči sa: 0x
Prečítané: 534x
3

Jana Slobodová

Vlaky

Jedného dňa, keď opäť prišla (moja nevšedná kamarátka) aj so svojou úzkosťou a strachmi, ticho som si povzdychla, zobrala ju za ruku a odviedla som ju k železničnému návestiu. Stretla som tam výpravcu môjho vlaku s 1,9 promile. Akurát mal pauzu medzi dvomi fľaškami. Keď som sa ho pýtala, kedy je ohlásený príchod vlaku, uhol si z fľaše a tváril sa, že ma nevidí. Tak sme si tam s mojou vernou kamoškou sadli pred koľaj a pozorovali sme vlaky, ktoré už dávno z môjho života odišli.

28. dec 2009
Páči sa: 0x
Prečítané: 309x
0

Jana Slobodová

Nevšedná kamarátka

„Tak, a som opäť tu,“ povedala moja dlhodobá priateľka na moje narodeniny. Posadila sa mi na kolená, objala ma a zaškerila sa mi do tváre až ma pichlo pri srdci. „Budem ti na pár mesiacov robiť spoločnosť.“ „No vitaj, už som myslela, že neprídeš. Meškáš už týždeň,“ vyčítavo som jej povedala, hoci v duchu som ju preklínala. Dúfala som totiž, že tohto roku na mňa zabudne. Unáhlila som sa.

25. dec 2009
Páči sa: 0x
Prečítané: 396x
0

Jana Slobodová

Pohľadnice zo záhrobia

Viera sedela v kuchyni pri sviečke. Bol 1. november – Sviatok všetkých svätých. Nad ňou visela Petrova fotka a okolo nej nekonečné množstvo pohľadníc. Vyzeralo to skôr ako mesačné krajiny, vyhasnuté sopky, ohnivé žeravé gule alebo husté kopy oblakov, po ktorých sa dalo kráčať. Z hlbokého pohrúženia ju vytiahol štrngot kľúčov vo dverách. Rozbehla sa k nim s radosťou, čakala totiž, že sa nebohý Peter akýmsi zázrakom objaví vo dverách. Keď zistila, že je to syn Martin s nevestou a vnúčatami snažila sa skryť svoje sklamanie. No syna neoklamala, zbadal ako sa natešene rozbehla k dverám i to ako opäť pohasla iskra v jej očiach, keď zistila, kto v skutočnosti prišiel. „Tak čo mama, skadiaľ prišla pohľadnica tento krát?“ láskavo sa jej spýtal. „Z Marsu, či z Venuše?“

19. dec 2009
Páči sa: 0x
Prečítané: 346x
0

Jana Slobodová

Babie leto

Včera som prišla domov a vo dverách ma vítala Stela Zázvorková s priateľským serióznym pohľadom aký vie nahodiť len ona. Vlastne Tereza, trinásťročný jazvečík, ktorý dával najavo svoju majestátnosť pokojnou pomalou chôdzou. Neviem či to bola chôdza a či výraz tváre, ale náramne mi Tereza pripomínala herečku Stelu Zázvorkovú. „Tak poď, ideme sa kúpať, leto sa schyľuje ku koncu a toto je možno posledný deň vhodný na kúpanie.“ Stela vlastne Tereza zavrtela chvostom a nachvíľu sa zazdalo, že o čosi omladla. Vždy ma čakávala pri dverách a ja som sa tešila na jej tichú spoločnosť. Mala už čosi za sebou a tak mi bola radcom v krízových situáciách. V očiach som jej čítala otázku, či neprichádzam s dákou haluškou z práce a nechcem riešiť, či mám zavesiť prácu na klinec alebo nie. To bola totiž naša posledná temer dva mesiace rozpitvávaná téma.

4. dec 2009
Páči sa: 0x
Prečítané: 303x
0

Jana Slobodová

Zoznam článkov blogera