Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Je ich toľko ako pekných dievčat a žien v lete. Dlho ich nebolo vidieť a zrazu sa objavia po letnom daždi v ľahkých jemných pastelových tričkách. Nevadí, že ich je veľa, lebo sú krásne a aj tak, každá je trochu iná. Dúha z mesta, z dediny, z východu aj juhu, dúha pri vode i na horách. Paráda. Krása je veľmi prchavá.
Realita je niekedy tvrdá. Môže nás riadne pootĺkať na tele i na duši. Nikdy nebudeme pripravení na všetky jej prekvapenia. Zlé i dobré.
Podľa mňa urobiť dobré fotografie z prírody je veľmi ťažké. Príroda je dokonalá, čo tam už pridám? Možno atmosféru, myšlienku. Ale aj tak, môžem iba čo vidia moje oči. Mám rada fotky s dušou a tá je veru riadne nepolapiteľná.
Prišli už?! Nie, to by sme ich počuli. Najradšej by som ich niekam nakopal, povedal môj muž. Aj ja. Načo sľubujú, prejavujú záujem, rozvŕtajú, rozbabrú, naštvú nás, vypýtajú si peniaze, okrádajú nás o čas , vyvádzajú nás z miery, vytočia. To je jediný výsledok ich roboty. Okrem tohto za týždeň nič iné neurobili.
Sú zraniteľní, dojímaví, niekedy protivní a čo ma najviac prekvapuje aj zvedaví. Starí ľudia. Čas pre nich nehrá podstatnú rolu. Možno preto si všetko všímajú. Zaujímajú ich maličkosti, súvislosti a vedia sa na nich zabávať. My si tieto drobnosti nevšímame. Máme málo času, veľa povinností , aby sme aj pre nich zabezpečili to a tamto, pohybujeme sa v celkom inom leveli aj keď vôbec neviem, či v nižšom, alebo vyššom.
Autobus už ďalej nejde , ba ani cesta. Nieto kde, iba ak do hory. Mošnica, Chabenec, Poľana , južná strana Nízkych Tatier. Tam je učupené Lazisko. Pod horami. Vtedy, keď som v dreveničke u starej mamy sedávala na stolčeku a prikladala drevo do veľkej tehlovej pece v kuchyni, nebola ani elektrina, ani voda.
Pamätá si všetky moje hriechy, ktoré som na ňom spáchala. Tvári sa síce, že nič a potom niekedy za pár dní, ba dokonca aj za dlhé roky pošle účet. To máš zato a zato. Teraz plať. Čo sa čuduješ? Sama si si objednala.
Ahoj, čo robíš? Ani neviem. Toto preložím tam a niečo odtiaľ zoberiem sem. Krútim sa v kuchyni jedným smerom do špajze, odtočím sa do kúpeľne, hore dole čosi-kdesi poutieram. Zvrtnem sa na chodbe, potom sa pootáčam s metlou a pokrútim vareškou. Po mutlikovaní, nikdy nie je vidieť žiaden výsledok.
Cestovanie je premiestňovanie sa v priestore z jedného miesta na druhé. Najlepšie cestovanie je pre zábavu. Keď sa nemusíte ponáhľať. Zážitok je, keď človek ani presne nevie kam ide. Obzerá si čo chce. Netrápi sa kedy tam už bude a nemôže ho nič prekvapiť, lebo nemá žiadnu predstavu, ako tam bude. Dobré je aj cestovanie v čase.
No a teraz pozrieme, čo sme to kúpili. Zabalenú, nepoškvrnenú krabicu sme otvárali v radostnom očakávaní. On je strieborný, nie čierny, zhíkla som! Takú telku sme predsa nechceli.
Kde máš návod? Čo ja viem. Niekde zapotrošený. Aj tak neviem čítať návody. Teda prečítať ich viem, ale nie som z nich oveľa múdrejšia. Možno preto, že ich čítam halabala. Občas ma aj rozosmejú.
Nevidel si niekde tie moje plavky s bodkami, čo mali vzadu také prekrížené ramienka a také ... Niéé, ale keby išli okolo, tak im určite poviem , že ich hľadáš.
Hovorím Ti, pozri na tie mraky nad horami. A tie zvuky, akoby niekomu zaškodila v bruchu žinčica. To bude riadna prehánka, možno aj búrka. Len aby, nepadali krúpy /kamenec/. Dobre. Počkáme a uvidíme .
Niektoré veci sa ťažko učia. Buď nám to ide veľmi prirodzene, alebo máme nejaké zábrany a nejde nám to. Neviem či sa dá naučiť plakať, alebo úprimne smiať. Kto to vie, tak má už pol životnej výhry. Jeho skóre pre vyrovnaný život je vysoké. Ja si rada poplačem.
Vážim si ich, lebo sú pracovité, majú zmysel pre spolupatričnosť, systém práce, rodinné spoločenstvo a výchovu svojho dorastu a najmä vytrvalosť. Nemám nič proti ním, pokiaľ vytrvalo nepochodujú do mojej kuchyne.
Keď je niečo veľmi rozdielne, povie sa „ to je ako noc a deň“. Sú v protiklade. Určite aspoň vo svetle. Tma a svetlo. V noci sa dá robiť všeličo. Spať, milovať, zabávať. Niekedy s nocou a tmou príde strach, bolesť, smútok. Noc má svoju moc. Nič netrvá večne. To je jedna z mála istôt. Začne svitať, vyjde slnko, Aj do myšlienok nám zabliká jas svetla. Začal sa nový deň, hádam sa vydarí. Keby dnes nie, tak možno zajtra.
Nie na večnosť, ale nad chybou. Nad svojou nie, lebo svoje chyby vidím podozrivo nezreteľne, aj keď mám oči dokorán a niekedy si vezmem aj okuliare. Samu seba nemôžem predsa vidieť skutočnú. Nejaký obraz o sebe síce mám. Môžem si myslieť, že som taká alebo onaká, aj do zrkadla sa pozerám, ale možno vidím len to čo chcem.
Ženy, ktoré píšu básne sú poetky, nie básničky. Muži, tí sú básnici. Ženy sú pre nich múzou a inšpiráciou, ako dobré víno. Muži sú básnici častejšie aj profesiou, nielen dušou. Asi to nie je veľké terno mať doma básnika, keď treba platiť účty, ale čo už. Veď sa aj hovorí: „som hladný ako spisovateľ“. Ani vo filme som nevidela básnika, ktorý by sa vozil na červenom ferrari. Niektorí nemôžu ani šoférovať, lebo majú hlavu stále v oblakoch.
Kvap, kvap, kvap. Doťahuj tie vodovodné kohútiky! Vieš koľko stojí voda. Nedá sa mi viac, treba tam niečo, toto, alebo tamto znovu pritiahnuť. A okrem toho majú už svoj vek. Musíme ich vymeniť, rozvážne som povedala.
Najprv som si myslela, že to je kvôli tej zvláštnej modrej farbe a tvaru. Taký príjemný pocit, keď ukladám cesto do modrej formy na bábovku . Svetlé cesto, tmavé cesto. Striedavo. Tak ako moje myšlienky. Možno je to preto, že v nej piekli už tri generácie žien predo mnou. Ja som štvrtá generácia. Je úžasná. Preveril ju čas a je na ňu spoľahnutie. Dôverujem jej.
