Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Často sa mi vybavuje môj detský pohľad z nášho kuchynského okna. Na Gerlach, na Gerlachovský štít. Sedávala som na stole, aby som lepšie videla, nohy si opierala o chladnúci kuchynský šporák. S úžasom som pozorovala rachotiace blesky, udierajúce do kotla vrchu. Pamätám si na sneh v júli. Vybaví sa mi aj otcova postava prichádzajúca domov z roboty a mama v záhradke. Doteraz rada sedím na stole.
Mám jeden vyhliadnutý, nemusím sa naň náhliť, s ním chodím do mesta. Nie je to skorý autobus, čo vozí ľudí do roboty a ľudia podriemkavajú a nie je im do reči. A ani sa im nečudujem. Oni cestujú, lebo musia. Ja cestujem, lebo sa mi chce.
Na povale, v pivnici, vo všelijakých kumbálkoch , ba aj v komore. Tam sa nájdu zaujímavé veci! Väčšinou nepotrebné, ale dôležité. Vyhodiť ich je ťažko. Staré školské zošity, detské hračky, zaprášené časopisy, koleso z bicykla, hrnce, rezervné kúsky látok s gombíkmi a spomienkami. Akonáhle niečo vyhodím, za dva dni to niekto hľadá a súrne to potrebuje. Desať rokov to trčalo v pivnici a teraz vraj súrne.
Prvýkrát som bola v knižnici s mojou staršou sestrou. Ona už chodila do školy a ja som ešte nevedela čítať. Muselo to na mňa veľmi zapôsobiť, lebo to cítim vždy keď prídem do knižnice. Najviac na mňa zapôsobil dlhý plyšový koberec peknej červenkastej farby. Sestra ma držala za ruku a my sme kráčali po tom koberci. Knižnica bola neuveriteľne obrovská. Mala som päť rokov, možno teraz by sa mi už taká nezdala. A ešte vôňa kníh. Nedefinovateľná, ale nezameniteľná, tá zostala.
Dajte si tie nové náušnice do dezinfekčného roztoku v tejto fľaštičke, povedala mi sestrička na chirurgii. A príďte zajtra poobede, keď tu už nebudú pacienti, pán doktor Vám tie uši prepichne.
Sedela som v pohodlnom, starom svetri uvelebená na gauči. Občas som si odpila koňaku. Každý člen rodiny mal vlastnú zábavu. Novoročný obed bol prichystaný, prestreté, stromček svietil a tak som pozerala, vlastne viac počúvala novoročný koncert v telke a čakala kým rodina vyhladne.
Dávno som nepočula túto vetu. Ja by som sa aj opýtala, ale dnes je každý taký chúlostivý na otázky podobného druhu, že sa pomaly bojím opýtať niekoho aj koľko je hodín, aby som mu nenarušila diskrétnu zónu samoty a chladu.
Ja som to vyriešila k svojej spokojnosti. Som šťastná, pretože som prišla na to, že nikde nie je napísané, že musím byť šťastná. Neexistuje nijaký preukaz, peniaze, alebo čo a ani zásluhovosť sa veľmi neberie do úvahy. Neexistujú žiadne kritéria, ktoré treba splniť, aby prišiel ten fajn pocit.
Spomenula som si na naše detské tajné písmo, na reč, ktorú sme vedeli len mi tri kamarátky. Na výrečné gestá pri tabuli, keď sme boli v úzkych i na zrozumiteľné pohľady a reč tela na korze, na mamin pohľad, keď som prišla neskoro domov i hrdosť v otcových očiach na svoju dcéru.
Vyšla som z obchodu ovešaná nákupom. Pohľad sa mi zastavil na mojom obraze vo výklade. Mala by som sa viac vystierať, čo sa potom sťažujem na krčnú chrbticu! A tie vlasy by som si mala, alebo podstrihnúť, alebo nechať dlhšie. Trčia mi na všetky strany tak šarmantne ako svieža petržlenová vňať, čo mi vytŕča z tašky. Ešte aj stiahnutá bola rovnakou gumičkou, ako moje vlasy.
Mám rada fotografie. Aj tie staré čierno biele z rodinných albumov. Tie vyšedivené mám najradšej. Keď stará mama začne ďobkať ukazovákom na tvár na fotke začnem sa tešiť. Obyčajne je z toho príbeh a zrazu som aj ja účastníčkou toho diania. A toto je kto? Občas zhíknem. Veď je to moja mama s otcom. A aké má šaty a akí sú mladí. A kde sú to? Fotografia to je veľký manipulátor času, priestoru, svetla, pocitov a fantázie.
Nejdem rozoberať, prečo som sa na môjho muža nazúrila, čia je to vina, moja, jeho, alebo vesmíru. Skrátka naštval ma.
Mám rada jablká. Voňavé, červené, šťavnaté, chrumkavé.
Veronika, je moja suseda III. generácie. Má štyri roky. Jej stará mama je moja priateľka. Už tridsať rokov bývame na jednej ulici a vidíme si do hrncov i do duší. To čo vidíme, sa nám páči.
Hneď som vedela, že môj syn je už doma. Vôňa nafty pomiešaná s vôňou neznámych diaľok, najazdených kilometrov, spotených truckerských topánok č. 43 a sáčkových polievok naplnila celý dom i mňa . Nikdy mi nič tak krásne nevoňalo. Z kúpelne sa ozývalo čliapkanie vody. V kúte bol hodený ruksak a „balíček smrti„ tak volá v igelitke zviazané spotené tričká a ponožky z ciest. Najradšej sám zanesie balíček dolu do práčovne, aby tá vôňa niekoho nezabila. Musel prísť len pred chvíľkou.
Rozhádané, vyčerpané, strapaté sme sa dotackali až k prameňu. S úľavou som pila kryštálovú pramenitú vodu. Stekala mi rozhorúčeným telom a priniesla úľavu na tele aj na duši. Tak sme ho predsa našli. Neverila som vlastným očiam, že moja sestra na smrť vysmädnutá tú čistú vodu nepije . Čo jej preskočilo? Možno keby prameň našla sama, napila by sa. Lenže to nešlo. Sama by prameň žiadna z nás nenašla. Mohli sme ho nájsť iba spolu.
To sme vlastne my. Najprv som bola len čitateľkou. Nie je hádam oblasť života o ktorej by sme nepísali. Poeticky, zlostne, úprimne aj preštylizovane, depresívne i s humorom. V každom článku je niečo, čo stálo za napísanie. Niekedy som si písala denník. Večer v posteli a sama pre seba. Boli to väčšinou udalosti, pocity, ktoré ma ťažili, alebo som si s niečím nevedela rady. Trošku mi to pomáhalo, ba stalo sa, že ráno som sa zobudila a riešenie bolo na svete. Niektoré veci sa lepšie píšu ako hovoria, v rýchlosti vypovedané slovo sa nedá vziať naspäť. Zdalo sa mi, že mojich najbližších nemôžem zaťažovať svojim pohľadom na veci, ktoré mi vadia a ich sa priamo netýkajú. Vyzerali unudene, podráždene. Neboli dobrí poslucháči a vôbec už objektívni /asi som teraz ja neobjektívna/. Okrem toho som mizerná rozprávačka. Kým sa vykokcem, ani sa im nedivím, že zívajú. V konečnom dôsledku aj tak si musí, každý sám vyriešiť svoj problém . Chcela som ich od toho ušetriť. Je len veľmi ťažko, byť objektívny v rodine. Bez mojej rodiny som však neúplná.
Mama si ako dôchodkyňa našla prácu šatnárky v Redude , v Slovenskej filharmónii. Páčilo sa jej krásne prostredie a keď si návštevníci posadali, bolo počuť peknú hudbu až do šatne a ona počúvala. Práca to bola príjemná. Jediné, čo ju privádzalo do rozpakov boli mince, ktoré jej návštevníci pri odchode nechávali na pulte. Bola praktická žena a tak mince nakoniec zhrnula a dala si do vrecka modrého lesklého plášťa s bielym golierikom. Predstav si, kto bol včera na koncerte. Milka, tá herečka ! Už som sa chcela prízemne opýtať čo mala oblečené, ale mama ma prekvapila, tak ako veľakrát za svojho života a dokonca i po smrti. Dala mi sprepitné, žiarila. Ale keby si videla, ako mi ho dala. Ja som jej podala kabát, ona sa mi pozrela do očí, usmiala sa a pekne poďakovala a mincu mi položila na dlaň. Ja som jej tiež pozrela do očí, pekne sa poďakovala a mincu si hneď odložila.
Niekto musí našetriť na nové topánky, iný na dovolenku, auto, dom. Niektorí nešťastníci nemusia šetriť vôbec a niektorí nemôžu, lebo nemajú z čoho. Moja rodina patrí do kategórie, ktorá si na dovolenku musí našetriť, ale nové topánky si kúpime, keď potrebujeme. Aj keď minule mi môj muž vlastným telom zabránil kúpiť si novú kabelku, tvrdiac, že doma mám už 3 rovnaké. /To nie je pravda, majú iný odtieň farby i detaily, ale to je iná téma/.
Dobrý vek, povedal môj muž a zaškeril sa na mňa. Sadla som si k nemu do auta, pripútala sa a išli sme domov. „Ani sme sa nenazdali a máme 32 rokov“. Čo to povedal? Nádhera. 32 rokov manželstva a on povie takú vetu, akoby náš skutočný vek nehral rolu, ale začiatok sa rátal od nášho spoločného začiatku.
