Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Niekedy, keď študovaných ľudí bolo na Slovensku ako šafránu a vzdelaných žien ešte menej, manželky vzdelancov sa „priživili" a dostalo sa im uznania aspoň v podobe pozdravu: „ručičky bozkávam pani doktorová, učiteľová". Ilonku , ženu básnika P.O.Hviezdoslava, nikto neoslovoval pekne snobsky a malomestsky, pani básniková, hoci by si to zaslúžila,ale možno ju oslovovali pani sudcová.
Pozerala som sa ako plamene pohlcovala ich vlastná ohnivá hra. Vyskakovali, objímali sa, šepotali, hladili, hadili , syčali, červenali sa. Jednoduché, prastaré divadelné predstavenie. Nakoniec ustali , pohltila ich tma, zhasli a zaspali.
Dobrý deň! Dobrý aj vám, prívetivo mi odpovedala žena. Naučeným pohybom si pritiahla konce šatky na hlave a rukou prihladila zásteru. Stretla som ju na konci dediny za Veternou Porubou. Vybehla len tak vo svetri nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Tak to vyšlo, že som sa narodila na Vianoce. Aj som sa mamy pýtala, či ma naozaj objednali na termín 25. december, ale vraj hej, bola som doručená v pravý čas. V ten rok som nemusela nič chystať, prišla som na hotové, ale stresy z očakávania som vnímala aj tak. Pre mňa je vianočné obdobie doteraz náročné .
Prepánakráľa, ako to robíš? Toto si polož tu, toto vôbec nepotrebuješ, načo Ti je toľko rároh?! Prečo chodíš do špajze dvadsaťjedenkrát, zober to všetko naraz. Zakaždým musíš urobiť štyri kroky, otvoriť dvere, zasvietiť, pokutrať, zavrieť dvere, zhasnúť. Úplne zbytočne. To je ako vodu sitom prelievať, márna robota, hundrem si popod nos.
V tomto ročnom období, v čase medzi 3.a 4. hodinou popoludní, začne sa nebadane, ako zlodejka, prikrádať tma. Uchmatne svetlo. Na vlastné oči som videla, ako slnko zrazu spadlo za kopec, akoby ho tma posotila. Svetlo je zrazu akési rozpačité. Ani oblečené ani vyzlečené, rozprávkové. To je dobré obdobie pre čiernu hodinku.
V nedeľu si jeseň obliekla svoje pestré šaty, aby sme ju ešte chvíľku obdivovali v slnečnom svetle. Celý týždeň chodila namosúrená v šedivých, hmlistých, zablatených farbách.
Z ulice počuť zvuk štartujúceho auta, detské kroky na schodoch, buchnutie dverí. Maťko od susedov ide do škôlky. Aha, už nereve, zvyká si na život. Ticho. Škoda, že ešte nie som stará mama. Z odkvapu padá do suda dažďová voda . Robí pekné čľup - čľap. Ako mi je fajn, nemusím nikde ísť, pomyslí si Magda. Ten dôchodok je predsa len na niečo dobrý. Zakutrala sa do perín. Mohla by som odrhnúť žaluzie a pozerať sa ako prší. Nad horami, sa rovnako lenivo ako Magda, prevaľuje jesenná hmla.
Za siedmymi vysokými horami, kde sa vrcholce stromov nakláňajú ku holiam, za siedmymi dolinami, kde pramení rieka , v zabudnutom kúte dedinského cintorína, spí svoj večný sen šípková Ruženka.
Čo mi to vlastne hovoríš? Nerozumiem, ako to myslíš? Teraz nemám čas. Vieš čo, zajtra mi porozprávaš. Najradšej by som vyplazila jazyk a povedala, prečítaj si. Chápem, nie vždy má človek chuť počúvať, ale prevracať oči k nebesiam, vždy, keď začnem pekne od začiatku rozprávať svoje neuveriteľné zážitky, tak to, to, to ma rozčuľuje.
Nemala som chuť, ani dôvod zastaviť sa na vojenskom cintoríne, neďaleko Važca. Zvláštne miesto. Nikdy som tam nevidela živej duše. Nemeckí vojaci neležia v rodnej zemi, nik ich tu nechcel, ale ostali tu navž
Jablká a hrušky. Dochutila som slivkou a pridala drevitú vôňu. Prileteli aj motýle. Ochutnali jablká či sú sladké. Jeden motýľ dosť dlho nasával slivkový nektár. Druhému počarovala zrelá hruška.
Sláva je ako poľná tráva, keď nemá z čoho čerpať životodarnú vlahu, vyschne.
Niekedy som chodila do kina veľmi často. Aj dvakrát v týždni. Keď ste sedeli v prvom rade, za korunu, museli ste vytáčať hlavu zľava doprava, ale dalo sa pozerať. V poslednom rade sedávali zamilovaní a bozkávali sa, tí dali aj štyri koruny. Aj včera som bola v kine.
Žena ktorá v pohode vedie domácnosť k spokojnosti svojej, muža, detí, starých rodičov a príbuzných, susedov, psa, mačky, kvetov a petržlenu v záhrade, vie dochutiť životné situácie korením humoru a jemnej sebairónie, tak má všetky osobnostné predpoklady na riadenie firmy svetového významu:) Či ich využije, alebo nie, je to jej vec .
Teplý septembrový podvečer. Šikmé lúče zapadajúceho slnka sa opierajú o Baranec. Dotýkajú sa Kriváňa, pozlátili strniská obilia, zrkadlia sa vo vodách Liptovskej Mary. Modré oko neba, pomaly mení farbu na tmavšiu. Z diaľky počuť cengot zvoncov pasúceho sa stáda, ako pradávnu, jednoduchú dedinskú pieseň života.
Letné lásky, červené korálky jarabiny, keď sa zima opýta.
Bratislava, august 1968. Celú cestu zo Stuttgartu, boli vo vlaku smer Paríž - Bratislava, Magda so Želou samé. Občas nazrel do kupé sprievodca a neveriacky pokrútil hlavou.
Naozaj to musí byť, pán doktor? Bože, ja sa viem tak hlúpo pýtať. Nemusela som predsa chodiť k lekárovi a čas by ukázal, či je to naozaj treba. Možno by bolo už neskoro a možno by ani nebolo čo liečiť, vyliečilo by sa samo. Aj to sa stáva. Starám sa o vaše zdravie, stručne povedal a podal mi papier na vyšetrenie do nemocnice. Nemáte sa čoho báť.
Dobre, tak ho privez, Áno, áno. Tak, ako každý rok, na desať dní? Dobre. Nie, nezačínaj s tým, pravdaže by som ho nedala do útulku. Nestresuj, čo by sa vám malo stať?! Nezabudni na preukaz o očkovaní a vieš čo, dones mu aj jeho vankúš, lebo minulý rok presnoril celý dom , dokonca obvinil susedu, že mu ho ukradla. Ale nie, suseda sa rozpráva so mnou , chápala to, len Astor nie. Tak zajtra vás čakám, ahoj.
