Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Za siedmymi horami, za siedmymi riekami, keď sa letný prázdninový čas pomaly sypal, ako horúci piesok, keď ešte nebola televízia a mobily nemali ani špióni vo filme a počítač bol veľký ako tanečná sála, vtedy som prežila senzačné prázdniny na kupku, na Tehelnom poli.
Tam hore na kopci, za tou zatáčkou, tam, kde sa červenajú divé maky, je poľná cesta, zastav, ak sa dá. Načo? Nevidela si ešte kvitnúť maky, alebo nevydržíš domov?:) Uvidíš, povedala som.
Máš plnú kuchyňu mravcov, povedal namiesto dobrého rána môj muž. Pozdravuj ich, povedala som a obrátila sa na druhý bok. Trošku si ešte poležím, vyrovnám tlak, nemôžem vyskočiť ako srna, zamrmlala som. Zaujímavé, tak, „ja" mám mravce, čo som ich pozvala?!
Hela, neblázni, prestaň, to nie je tvoja parketa. Veď s politikmi netančíš, ani sa s nimi nehráš! Poznáš len niekoľko základných krokov na politickom parkete volebnej kampani. Nechaj ma, nebudem sedieť ticho v kúte, ako panna a čakať na zázrak. Prečo by som sa nezapojila do hry, mám na to právo a okrem toho všetci ma, tak pekne prosia a vyzývajú.
To nejde dohromady, to je zlý nadpis. Akože nejde dohromady. Ide. Ty sa v tom vyznáš ako hus v pive, Hela. Tak priznaj , čo si mala na maturitnom vysvedčení z matiky?!Dobre, dobre, ale som neprepadla! Jedno majú matematické vzorce a poézia spoločné, nemusíme im rozumieť, ale aj tak na nás pôsobia.
Turbulencie počasia mi nerobia dobre. Mraky nad Tatrami sú rovnako zle naladené ako ja. Fňukajú, mračia sa, hundrú ako pred búrkou, trasú sa od zimy. Zlá kombinácia. Sadla som si a zlostne pribuchla dvere na aute. Kde ideme? Neviem. Niekde, povedala som. Fajn, to je skvelé miesto.
Moje obľúbené farby sú zemité. Jediné ružové tóny, ktoré ma vedia očariť, patria jabloňovým kvetom. Nadýchané ľahké sukienky lupeňov v kombinácii so sviežimi zelenými listami urobia z jablone obrovskú kyticu.
Nech sa páči, tu je Vaše miesto, sadnite si. Ty si môžeš tu a Ty tamto. Všetci sedíte pohodlne? Čo Ti je smiešne, opýtal sa ma môj muž, keď som usádzala hostí. Sedela som na strategicky výhodnej stoličke pri kuchyni a trošku sa uškierala. Ále nič, len som si spomenula na detskú hru. Volali sme ju „Stoličky hýbte sa" a zdalo sa mi, že ju hráme aj teraz.
Pozerám sa z okna na zlatý dážď. Čľup - čľap. Zmoknuté a opustené stoličky. Budúce hrušky nasávajú vlahu, aby boli šťavnaté. Diamantová mäkkosť kvapiek na magnólii. Púpavové slnko :)
Len čo som vošla do hory počula som zvuk pílky. Vo vzduchu sa miešala vôňa čerstvého dreva, ihličia a vlhkej zeme. Do nosa mi udrel živočíšny pach prepotenej chlapskej košele, zmiešaný s vôňou kože a koňa. Pradávna prirodzená symbióza. Rovnocenná a vyvážená. Drevo, kôň a človek.
„Aké je to pekné, aké je to smutné, když se nekdo vdáva", započúvala som sa do pesničky Hany Hegerovej a na chvíľu prestala žehliť. Rukávy starej flanelovej nočnej košele som si ovinula ako ruky okolo hrdla, ako mamine objatie. Pôvodne patrila jej. Raz, keď som bola prechladnutá, povedala: „vezmi si ju, je teplá, zohreje ťa.
Posielam vám veľkonočné pohľadnice z Pribyliny. Mali sme sa dobre, počasie nám prialo, škoda, že ste tu neboli, lebo bolo veselo:)
Na vlastné oči som ho nevidela. Iba moje tretie oko, fotoaparát, zachytil neviditeľné veci okolo mňa. Veľmi ma to neprekvapilo, lebo prameň rieky je zvláštne miesto, môže mať svojho ducha.
Niekto zhltne knihu na posedenie /prečíta:)/, niekto bonbonieru. Ja môžem súčasne. Čítať a jesť. Aj môj otec to robil. Uvelebený za kuchynským stolom s tanierom polievky a novinami. Občas, keď ho v novinách niečo zaujalo, alebo prekvapilo, ruka s lyžičkou zostala kdesi na pol ceste zavesená vo vzduchoprázdne.
Netáraj, to je predsa jasné, keď prehrávam, je jedno či konkrétne na body, sekundy, alebo jednoducho mám pocit, že v živote sa mi nedarí a druhí aha, už dosiahli toto a tamto a ja sa aj viac snažím a zaslúžim si a nič. Víťazstvo je aj tak v nedohľadne. Netreba panikáriť. Všetko sa na dobre obráti:)
Neviem odkiaľ, ani prečo, ale keď prídu nepokojné myšlienky, zradné otázky a ja neviem odpoveď, alebo nechcem vedieť, len tuším, keď kráčam po tenkom ľade poznania, tak ich vopchám do malej čiernej skrinky. Zamknem ich na kľúč mlčanlivosti, čušte, dajte mi pokoj, nelezte za mnou.
Čo si niečo stratila, alebo si našla? Stojíš už polhodiny a obdivuješ sneh, rátaš snehové vločky, či čo?
Nie je, odpovedali deti , kačičky aj labute. Ani mne nebolo. Jazierko pod hradom zamrzlo, kačky a labute sa presťahovali na rieku Belá. Namiesto nich prileteli deti s korčuľami.
Prečo nemôžem mať takú sestru, akú by som chcela, opýtala sa Magda mamy. A akú by si chcela? Noó takúú, ako som ja, zatiahla šesťročným detským hlasom. O dva roky staršiu, to mi vyhovuje , milostivo dodala. Každá ste iná, ale mám vás obidve rovnako rada, povedala mama. Naozaj sa to dá, keď ja som taká a ona je taká? A čo, keď aj Ria by chcela inú sestru a nie mňa, preblesklo Magde hlavou.
Niekedy, keď študovaných ľudí bolo na Slovensku ako šafránu a vzdelaných žien ešte menej, manželky vzdelancov sa „priživili" a dostalo sa im uznania aspoň v podobe pozdravu: „ručičky bozkávam pani doktorová, učiteľová". Ilonku , ženu básnika P.O.Hviezdoslava, nikto neoslovoval pekne snobsky a malomestsky, pani básniková, hoci by si to zaslúžila,ale možno ju oslovovali pani sudcová.
