Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Ženy, ktoré píšu básne sú poetky, nie básničky. Muži, tí sú básnici. Ženy sú pre nich múzou a inšpiráciou, ako dobré víno. Muži sú básnici častejšie aj profesiou, nielen dušou. Asi to nie je veľké terno mať doma básnika, keď treba platiť účty, ale čo už. Veď sa aj hovorí: „som hladný ako spisovateľ“. Ani vo filme som nevidela básnika, ktorý by sa vozil na červenom ferrari. Niektorí nemôžu ani šoférovať, lebo majú hlavu stále v oblakoch.
Kvap, kvap, kvap. Doťahuj tie vodovodné kohútiky! Vieš koľko stojí voda. Nedá sa mi viac, treba tam niečo, toto, alebo tamto znovu pritiahnuť. A okrem toho majú už svoj vek. Musíme ich vymeniť, rozvážne som povedala.
Najprv som si myslela, že to je kvôli tej zvláštnej modrej farbe a tvaru. Taký príjemný pocit, keď ukladám cesto do modrej formy na bábovku . Svetlé cesto, tmavé cesto. Striedavo. Tak ako moje myšlienky. Možno je to preto, že v nej piekli už tri generácie žien predo mnou. Ja som štvrtá generácia. Je úžasná. Preveril ju čas a je na ňu spoľahnutie. Dôverujem jej.
Pod Tatrami je Veľká noc niekedy poriadne studená. Lebo, „keď sa vietor po snehu na horách pováľa, nebude ešte teplo“. Na jar nám mama kupovala nové topánky, aby sme mali na sviatky. Každý rok som zvádzala veľký boj, aby som si mohla dať aj biele podkolienky. Raz vyhrala mama, raz ja, ale vždy som bojovala za svoj jarný symbol do poslednej chvíľky.
Tak ho zoberieš na takých desať - štrnásť dní? Prinesiem aj nejaké hračky, preukaz k jeho lekárovi a vankúš, na ktorom rád spáva. Nedovoľ mu vyskakovať a vylihovať na gauči, lebo ho odtiaľ už nedostaneš a aj Teba vytlačí. Pôjdem ho dať ešte predtým aj ostrihať, aby bol fešák.
Všetci tvoria mužský rod. Vzor chlap – chlapi. Keď je niekto chlap, tak na veku vôbec nezáleží, dokonca ani na vzhľade až tak veľmi. Chlapa robia jeho vlastnosti. Je pravda, že tie sa prejavia aj na jeho vzhľade. Štvorročnému chlapcovi s rozbitým kolenom, nepovieme „neplač veď si muž“. Ale aj plač ľahšie prejde, keď mu povieme „neplač, veď si chlap“.
Bez susedov to nejde. Celý život máme nejakých. Už v pôrodnici vedľa nás ktosi vyrevúva a dožaduje sa svojho. Moja suseda v školskej lavici mala lepšiu desiatu ako ja a jej chutila moja, tak sme si vymieňali. Našepkávali sme si, hádali sa, bili a pomáhali si .
Tá suseda z tretieho mi ide na nervy, hoci sa tvári veľmi milo, ale stačí mi na ňu pozrieť a mám po nálade. A tá mladá mamička, čo ju stretávam vo výťahu, tá mi hneď spríjemní deň a ani o tom nevie. Prekvapivo na mňa dobre vplýva aj zamračená pokladníčka v obchode. A iná, čo sa snaží usmievať, neverím jej ani pozdrav, dobrý deň. Ktovie či je to vzájomné a prečo je to tak.
Taký dobrý strih je základ, nielen ženskej koruny krásy, ale i stromov. Treba to vedieť, mať dobré nástroje a stromy musia človeku dôverovať, lebo pre krásu sa niekedy aj trpí. Ale aj tak na jar trvajú na novom strihu. Niekedy potrebujú radikálnu zmenu, niekedy len pristrihnúť a sú spokojné.
To si naozaj nevieš aspoň niektoré základné pravidlá zapamätať? Pozri sa dookola aká krása a čo to vlastne fotíš a prečo sa plazíš po zemi? Ale pamätám si ich , len sa vždy zabudnem. A odtiaľto to bude skvelý záber, tak sa musím ešte viac vykloniť, ale tamten mi zase kazí záber, tak si radšej počkám, kým odpochoduje.
Tento môj „objav“, bol ako väčšina objavov, náhodný. Prišla som na to ako malé dievča. Obzerala som sa v zrkadle. Obzerala je slabý výraz. To bolo priam vedecké skúmanie očí, nosa, rôzne špúlenie úst, vyvaľovanie očí a klipkanie mihalnicami. Zrazu ma napadlo, či existuje na svete ešte jedno také isté dievča ako ja, ale celkom také isté.
Plagátmi polepené steny dievčenských izieb. Franky Boy, Elvis, Fredy, Jožo, Paľo, Cmoro. Možno v takom poradí by viseli v mojej izbe. Tak ako sa striedajú generácie dievčat, menia sa aj plagáty s tými, ktorí hrajú a spievajú len pre nás. Už som veľká, vyrástla som z toho.
Hriankovač, fotoaparát, guláš a mobil. To sa mi podarilo minulý týždeň pobabrať. Všetko bolo v záruke a vyrobené pod dobrou značkou. Guláš bol mojej značky, tak za ten jediný nesiem zodpovednosť a aj som sa ospravedlnila a dala veci do poriadku, takže nakoniec bola spokojnosť.
Pre každého z nás existujú niekde miesta, ktoré majú neopakovateľné čaro vďaka spomienkam. Jedinečné, lebo sa stali nám. Také miesto je pre mňa Kuchajda, niekedy periféria Bratislavy. Teraz je tam Polus center a výšková budova, kde do noci svieti fy IBM.
Nemá logiku táto veta, pomyslela som si. Povedal ju môj sused, liptovský chlap so zdravým rozumom i sebavedomím a širokým úsmevom. Keď niečo musím, tak predsa ťažko s radosťou. Poznám sa. Akonáhle začnem rozmýšľať, som stratená, ale tá veta mi nedala pokoj.
Príjemný je zvuk krokov v topánkach na vysokom opätku a aj pohľad na kráčajúcu ženu. Každá chodíme v svojom neopakovateľnom rytme, ale celkom ináč ako v teniskách. Aj ja zdvihnem hlavu vyššie, keď mám obuté topánky na vysokom opätku, ako keď chodím doma v papučiach, čo robia šuch, šuch a nie klop klop.
Nemajú tvrdosť ozajstných diamantov a ich krása má krátky život. Sú nepredajné, lebo ich cena je taká vysoká, že sa nedá vyrátať. Nedajú sa ani ukradnúť. Patria všetkým a nikomu.
Celý svet sa niekam sťahuje. Krížom krážom brázdia celý svet. Dôvody sú rôzne. Niekto je prinútený, lebo nemá doma robotu, tak ide do sveta. Zarobí a vráti sa , nedá mu to. Má tu svoje korene. Vždy sa poteším, keď sa vráti domov zo štúdií v cudzine mladý človek, ale je ich len zopár, tí ale stoja za to. To sú tí najšikovnejší a trošku vizionári. Neboja sa ísť vlastnou cestou a presadiť sa doma.
Namiesto mňa išla na ples strecha so svojou susedkou. Ja by som aj išla, ale keď na ples treba to a tamto a ešte nejaké ozdoby. Mali šťastie, vybrali sa na poslednú chvíľu, lebo dnes si už slnko pobralo všetky ligotavé cingrlátka , čo im daroval gavalier mráz a strechy sú už znovu poobliekané len tak a sedia doma a spomínajú na zimnú plesovú sezónu.
Mám Ti pomôcť, pýtam sa môjho muža, skloneného s vŕtačkou nad nejakými latkami. Robota mu šla dobre, výraz jeho tváre to napovedal, tak čo tu budem postávať. Pekne obrúsil tie latky, aj to všetko dal dokopy. Poobdivovala som, žasla som, aj pochválila. Si šikovný a aj sme ušetrili, úprimne som povedala.
