Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík: Úvaha, Vlastné zážitky, Postrehy, Cestovanie, Potulky prírodou, V živote sa stáva, Súkromné, Nezaradené
ĽÚBIM ŤA. Stačili tieto dve slová, aby náhle očervenela, ako to najkrajšie jabĺčko na strome. Do žíl stúpala čoraz horúcejšia krv, hlava sa krásne točila, srdce bilo na poplach, rozum kdesi stratila vo vetre a telom prebehol asi elektrický prúd. Zbláznila sa? Dve slová vyslovené nečakane a od srdca, jej spôsobia infarkt za bieleho dňa?!
Tento príbeh je o jednom chlapcovi, ktorý ma poprosil, aby som takto zverejnila jeho spoveď...
Pritúlila sa k nemu a tak nežne ho pohladila po vlasoch, že čakala úplne inú reakciu akú, na svoje prekvapenie, dostala...
Deň ako každý iný a predsa má v sebe niečo diabolské, magické, čo v nás vyvoláva strach, obavy a ...
Veľkonočné sviatky sú za nami a pre mňa dátum 7.4. nebol len o sviatku jari, ale aj spomienkou na moju najdrahšiu a jedinú milovanú osobu na tomto svete. Moju babičku, ktorá práve 7.4.2007 už pätnásť rokov odpočíva tam hore...
Prišla som na úžasné zistenie. Človek vraj priťahuje len takých ľudí, aký je sám. Tak za poslednú dobu som asi tak zúfalá, že Boh, osud alebo náhoda mi dáva do cesty ľudí, nazvem ich prinajmenšom “divných“, pretože tento víkend ma o tom presvedčila udalosť, ktorá vo mne zanechala otázku: Prečo?!
V ten deň bolo práve Valentína. Pred záverečnou do predajne vošiel pán. My sme už zmývali a pratali predajňu. Zháňal nejakú vetrovku na jar, ale mali sme dostať nový tovar, tak sme mu odporučili, nech príde inokedy.
Vstúpila dnu. Bola na rade. Konkurenciu mala naozaj na úrovni. Veková hranica bola od 20 do 55 rokov. Narátala asi 30 žien. „ Akú mám vlastne šancu?“, pýtala sa sama seba v duchu. Snažila sa pôsobiť sebaisto, a aj keď to nebol jej prvý konkurz, ktorý absolvovala, aj tak mala pocit, že jej neviditeľná obruč zviera žalúdok.
Obaja sme boli spolu doma. Nepríjemný chrípkový vírus, čo teraz šarapatí, nás pripútal na posteľ. Skoré dopoludnie a my sme si zobrali lieky a dali teplý čajík a bolo by treba, alebo patrilo by sa, aj dačo do žalúdka. No, kto urobí raňajky? Môj syn sa dobrovoľne – nasilu ponúkol, že on ich môže spraviť.
Svoje srdiečko rozdelil na štyri časti. Jednu si ponechal on sám, aby mohol žiť. Tie ostatné tri časti sa rozhodol dať do úschovy práve mne. Nechcela som to najprv prijať, necítila som sa vhodná na takúto úlohu. Bola to pre mňa nesmierna pocta, ale aj obrovská zodpovednosť. Tvrdil, že u mňa bude jeho ubolenému a zlomenému srdiečku najlepšie a aspoň sa zregeneruje pri tom mojom a ktovie, možno aj vyzdravie ...
Konečne sa zbavila toho bremena, čo 13 dlhých rokov vláčila na svojich pleciach, a presne pred týždňom sa, aj papierovo, stala slobodná – vlastne správne rozvedená, ale v duši slobodná...
Miloval svoje deti natoľko, že bol ochotný pre ne spraviť čokoľvek, dokonca i obetovať svoj celý život. „Zasa odchádza“, prebleslo mu mysľou. Idú Vianoce a on s deťmi bude opäť sám. Len čo prišla pred týždňom domov, miesto sladkého privítania bola búrlivá hádka, ktorá skončila jej odchodom k svojim rodičom. Preplakal celú noc, ako malý chlapec, ktorý zúfalo hľadal riešenie a našiel len beznádej v srdci a jej neskutočnú krutosť. Prečo tak nenávidí a prekážajú jej tie dve malé dušičky? Odpoveď vedel presne...
In vino veritas – vo víne je pravda. Stará známa múdrosť sa potvrdzuje vždy, keď sa v spoločnosti pripíja týmto úžasným mokom, ktorý otvára srdcia a rozväzuje jazyk. Človek vtedy ľahšie vysúka zo seba úprimné slová a nekontrolovateľne vypovie všetko, čo mu slina prinesie na jazyk. Takú obrovskú moc ma tento mok...
Ženy. Vraj sme nevyspytateľné, márnotratné, lámeme mužské srdcia na počkanie a čo ja viem, čo všetko si o nás muži myslia. No možno majú v niečom pravdu, ale máme aj iné prívlastky, ako sú dobrá, milá, obetavá, chápavá.... na tie sa často zabúda a prečo? Lebo, keď sa muž so ženou rozíde ostane v ňom toľko trpkosti, že sa tá lepšia stránka, nás žien, akosi vytratí a sme len potvory, čo zasa niekomu ublížili...
Veronika už hodnú chvíľu hľadala ten obchod, ale v tejto mestskej štvrti sa vôbec nevyznala, a preto bezradne blúdila ulicami veriac, že ten obchodík objaví. Bola celá natešená, keď na chodníku zbadala ľudskú postavu. Konečne niekto, koho sa môžem na ten obchod aj opýtať! Medzi týmito snobskými rodinnými domčekmi si aj tak pripadala ako popoluška z rozprávky. Postava nakoniec bola mužská, žeby princ k našej popoluške? Ktovie? Všetko je predsa možné! Nemáva to vo zvyku pýtať sa len tak cudzích ľudí na ulici, ale čo jej už iné ostávalo? Tak sa osmelila a nesmelo zvolala na tú postavu pred ňou: „Hej vy?“
Náš rozhovor bol nezvyčajný, lebo téma o diabloch a záhrobí, hneď po dušičkách, je asi morbidná. No veľmi ma zaujali všetky skutočnosti, ktoré som sa dozvedela. Na jednej strane som ho obdivovala za to, že je takýto a otvorene sa vie rozprávať, aj keď prišiel o milovanú ženu, čo bola asi najväčšia bolesť akú si prežil, pochopila som, prečo tak nenávidí Boha. Jeho totiž za to všetko obvinil.
Myslela som si, že si ho dokážem vymazať zo svojej mysle aj života, tak ľahko, ako sa to podarilo zrejme jemu. Viem, že som sama len včera v hneve vyslovila to, čo nemôžem síce zobrať späť, aby na mňa zabudol, na to, že vôbec existujem a čo ja viem, čo všetko ešte, ale asi to zabralo poriadne, lebo on to zrejme aj spravil. Aj keď som sa hneď snažila vysvetliť, že to tak v skutočnosti vôbec nemyslím, dostala som na to odpoveď v tomto znení : „Si typická ženská. Najprv niečo spraví a potom sa ospravedlňuje.“
Chcela by som sa dotknúť tvojich pier, tak ľahko ako vánok sa dotýka stebla trávy, keď pofukuje v lete. Nech pocítim sladkosť tvojich bozkov, ktoré budú tak nežné a jemné zároveň. Plné lásky sa budú tešiť s mojimi perami a šepkať si všetko to krásne, čo zvyknú vravieť milenci. Naše ruky sa budú túlať po nepoznaných miestach a spoznávať krásy a tajomstvá našich tiel...
20-ročný muž hľadá osamelú 80 – 90 ročnú ženu s naštrbeným zdravím za účelom sobáša. Zn. Dedičstvo
Kto z nás to môže tvrdiť? Každý veriaci si o sebe myslí, že je ten najlepší... Viera sa predsa nemeria počtom návštev v kostole, ale množstvom skutkov, ktoré vravia samé za všetko. Nemyslíte?
