https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Je pekné, keď sa ľudia smejú, no ešte krajšie je, keď plačú. Plačúceho človeka by ste najradšej objali, pritisli jeho smrkajúci nos na vašu hruď, poriadne postískali. To je dobre, len plač, povedali by ste. Plač odplaví ťažobu, bolesť, smútok aj hnev. Priplaví pokoj, úľavu, nehu a radosť. Hej, keby ľudia viacej plakali, hneď by bolo na tom svete veselšie.
Sem-tam sa stane, že si ma niekto, na základe nejakej vety, myšlienky, pomýli s veriacim človekom. Cítim sa v takých chvíľach trochu nepatrične, asi ako niekto, kto vojde na večierok, kam nebol pozvaný. Ale som ticho, nevybľakujem hneď, že ide o omyl, nesmelo postojím, poobzerám sa, s ostychom sa natiahnem po pohár s vínom. Dotyčný, čo sa pomýlil, ma počastuje nejakým pozdravom, formulkou, ktorá je obvykle určená len jeho spolupútnikom a ja si aspoň na chvíľu vychutnávam pocit, že patrím k tomu elitnému spoločenstvu ľudí, ktorí veria, a kde by som dnes aj dozaista bol, keby som len tak tvrdošijne neľpel na logickom zdôvodňovaní, vedeckých dôkazoch a miloval kontradikcie.
O pol siedmej ráno mi zazvonil budík. Vypol som ho a spal ďalej. O ôsmej už na mňa kričí moja drahá, aby som vstal. Horko-ťažko sa vyhrabem z postele, oblečiem sa a idem, tak ako sme sa večer dohodli, kúpiť chlieb do najbližších potravín.
- Mal by si si dávať pozor. Vraj na to ľahko vzniká závislosť. - Ale prosím, ťa, aká závislosť? Veď ja to beriem každý deň, už tri roky, a nič!
Nezvyknem píjavať na raňajky liter mrkvového džúsu. Nechrúmem mrkvu vášnivo ako Clive Owen v Postrieľaj ich všetkých. Očná mi povedala, že silnejšie dioptrie nie sú nutnosťou. Vraj oči netreba rozmaznávať. Nech sa trochu potrápia. Preto by som uvítal, keby v Bille používali cenovky väčšie ako 4 milimetre. Štyri milimetre je málo, bratia a sestry na centrálnom marketingu.
Pozývam všetkých dobrých ľudkov z Popradu a okolia, i cestovateľov zďaleka, na krst môjho debutového piesňového albumu s názvom Po hladine. Krst sa uskutoční v popradskom Café Razy v štvrtok 11. decembra 2008 o 19. hodine. Okrem mňa a kapely Ostrov tu bude účinkovať i prešovský pesničkár Edo Klena s kapelkou Klenoty. Vstup na podujatie je voľný.
Dvaja deväťroční žiaci nacvičujú Roľničky na vianočnú besiedku ako gitarové duo. Pozor na rytmus, budem vám ho vytlieskavať. Ale, pán učiteľ, na tom vystúpení nám ho nebudete môcť vytlieskavať, ako to tam zahráme? Tak si nenápadne poklepkávajte ľavou nohou, alebo si to tlieskanie v duchu predstavujte. Ja si budem predstavovať, že strieľam zo vzduchovky! No fajn, a ty, Miško, si budeš predstavovať čo? Ja si budem predstavovať, že fackám sestru. Hudba vraj ľudí časom zjemňuje. Chce to len trocha trpezlivosti.
V čakárni u onkológa hrajú Eagles. Miestnosť je plná ľudí. Starých aj mladých. Niektorí ľudia majú na nohách modré igelity. Predávajú ich dole v lekárni za päťku. Všetci ľudia pozerajú do zeme. Zdvihnú hlavy len, keď do miestnosti vstúpi nový človek. Chvíľu naňho všetci pozrú a potom sa opäť ponoria do štúdia obkladu dlažby. V čakárni u onkológa je to iné ako v čakárni u chirurga. Tu každý viac-menej pozná diagnózu toho druhého. Panuje tu taký zvláštny druh elitárstva.
Na balkón mi prilietajú vrabce. Prehrabávajú sa v mojom popolníku, či presnejšie v zaváraninovej fľaši, do ktorej hádžem ohorky. Častokrát, keď prídem na balkón, nájdem vajgle z nádobky porozhadzované v okruhu jedného metra. Načo sú vrabcom špaky? Čo v nich hľadajú? Anorganické látky z popola? Zvyšky nezhoreného tabaku? Sú vrabce závisláci? Možno by mi nejaký ornitológ mohol tieto veci vysvetliť. Ja len viem, že výrazom špačkári sme kedysi častovali chlapcov, čo balili bývalé frajerky svojich kamarátov. Zobkali z nich zvyšky nezhorenej lásky.
Kráčal som po chodníku na našom sídlisku, keď zrazu tesne vedľa mňa vysokou rýchlosťou dopadli na zem dve jablká. Vystrašene som pozrel dohora. Pri našich panelákoch nerastú 30metrové jablone, ktosi ich musel po mne hodiť z blízkeho vežiaka. Niektoré okná boli pootvárané, ale nezaregistroval som žiadny pohyb, žiadne mihnutie dvoch strapatých hláv, za ktorými by som mohol vybehnúť a nechať ich zahučať dole výťahovou šachtou. Obzrel som sa okolo seba. Ulica bola prázdna ako tanier po nedeľnom obede. Tie jablká boli určené mne. Prečo?
V tejto krajine sa môžete volať Štefan alebo Števo. Môžete sa volať aj Steve, Steven, či Stephen, to budete požívať úctu skôr, než vás spoznajú. Môžete sa volať Etienne, Estéban, Stefano, ale i Stepan či Štěpán. Chyba nastáva v momente, keď vám do rodného listu zapíšu meno István. To potom prídete do televíznej šou, predstavíte sa a estrádna sála zaburáca salvou nefalšovaného, úprimného smiechu.
Že má moja mama lono (dohodnime sa hneď na začiatku, že nebudeme používať exaktné anatomické výrazy), som sa dozvedel asi tak v piatich rokoch. Pravda, mohol som to vedieť už skôr, ale ten moment, keď som bol vytlačený do tohto zvláštneho sveta, je z empirického hľadiska úplne zanedbateľný. Chcem povedať, ja si niekedy ťažko pamätám aj veci spred dvoch týždňov, nieto ešte moje prvé chvíľky na zemi.
Uvariť pórovú polievku so zemiakmi. Ochutnať ju. Dosoliť. Opäť ochutnať a opäť dosoliť. Celý proces zopakovať ešte dvakrát. Vymeniť žiletku v strojčeku. Natrieť si tvár frajerkiným gélom značky Saténová starostlivosť. Oholiť sa niekoľkými rutinnými pohybmi. Spraviť si na brade tri obligátne krvavé zárezy. Obliecť sa a vyjsť von.
Ak si chcete otestovať, akých máte kamarátov, požičajte im niečo zo svojej knižnice. To, ako sa kto správa ku knihe, veľa napovedá o ňom samom. Ja, samozrejme, nepožičiavam knihy preto, aby som robil nejaké obskúrne testy na svojich známych. Požičiavam ich preto, že mi je ľúto, keď len tak stoja na polici. Keď niekto prejaví záujem o niektorú z nich, rád mu ju požičiam. Žiaľ, nie každá sa však vráti domov v pôvodnom stave.
Foter od nás odišiel, keď som oboma nohami vhupol do zachladeného tínedžerského obdobia. V časoch, keď som prvýkrát ochutnal pivo (bolo hnusné), prvú cigaretu (bola ešte hnusnejšia) a v pornočasopise videl prvýkrát detail vagíny (to bola tá úplne najhnusnejšia vec).
Sú veci, ktoré zrejme nikdy nebudem vedieť robiť dokonale. Jednou z nich je ustielanie postele. Nech sa snažím akokoľvek, nech pri nej strávim hoci aj štvrťhodinu, vždy vyzerá ako hladina rieky Poprad, keď sa na jar topí tatranský sneh. Ustielanie postele v sebe skrýva akési tajomstvo, ktoré, ako som už stihol pochopiť, pre mňa ostane navždy ukryté.
Niečo sa so mnou deje. Pozorujem to už nejaký čas. Mám pocit, že sa stávam neviditeľným. Že ma ľudia prestávajú vnímať. Je to zvláštne, lebo som vyrástol do, vcelku, úctyhodných rozmerov, dokonca by som povedal, že som kvapku predimenzovaný. Ale v ostatnom čase ma ľudia prestávajú vidieť. Pozerajú sa mojím smerom, ale nie priamo na mňa, ale akosi cezo mňa, do bodu ležiaceho kdesi za mnou.
