Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Škôlkou poletujú motýliky radosti - deti sa rozprávajú vzrušenými hláskami, ukazujú si malé ruksačiky, preberajú ich obsah. Všetci sa stretajú v maličkých šatniach naraz, dnes bolo treba prísť skôr. Rodičia sa na seba chápavo dívajú a robia si miesto pri malých skrinkách. Dnes zázračne netreba malých napomínať, idú ako hodinky. Rýchlo, rýchlo do triedy. O chvíľu príde autobus. Škôlka ide do ZOO.
Cez okno električky som ju videla už z diaľky. Nádherná mamička, pomyslela som si. Až keď začala s veľkými komplikáciami nastupovať dnu, uvedomila som si - má dvojkočík. A poriadne dlhý, malí sedeli oproti sebe. Sotva polroční. Statočná, napadlo mi, takto s drobcami cestovať hromadnou dopravou. Do električky je pomohol starší pán, ledva stihla kočík narovnať v chodbičke, keď sa vozeň pohol.
Milujem ruky od múky, keď pod nimi vzniká niečo dobré. Dnes to nie je koláč, ani slané drobnosti. Dnes je to torta. Ráno sme do škôlky odniesli zopár maškŕt pre kamarátov, popoludní bude tá najväčšia čakať na stole. Už po piaty raz.
„Mami, to sú krásne labuťky!" „Lodičky, Julinka, lodičky." „No dobre, už si zapamätám. Krásne červené." „Len si ich neobúvaj, prosím ťa, sú lakované a asi by dlho neboli, keby si v nich behala. A mohla by si ľahko spadnúť." „A krásne náušničky to sú, maminka. Aj kabelku máš úžasnú." Dieťa milé, ako pekne sa to lichotenie počúva...
Slzičky tečú po tvári skrivenej naozajstnou bolesťou. Líca má červené a horúce, mäkké, pritisnuté na moje. Sedí mi zmotaný na kolenách, snažím sa udržať rovnováhu a nespadnúť. Mala som si sadnúť, nie takto čupieť s dieťaťom v náručí... Ale teraz nie je čas na moje nepohodlie.
Vycikaní, lieky v sebe, voňaví, každý vo svojej posteli. Oboch pobozkáme, vystískame, zastrčíme pyžamká. Matúško skontroluje, čo má tigríka a správne položený vankúš. Julka si pevnejšie prichytí Holého Havka, uvelebí sa na brušku obrovskému plyšáku Maminke. Zapnem maličkú baterku, vo dverách sa ešte otočím: „Dobrú noc, zbojníci a už nevystrájajte a nevymýšľajte, dobre? Nech na seba nemusíme kričať."
„Maminka, poviem ti, akú motorku budem mať." Nie - „prosím, mohol by som" alebo „veľmi by som chcel". Jednoducho - „budem". Hm. Tak už sa to začína...
„A teraz vymaľuj strechu. Touto. A ešte kolesá. Toto hnedou a stred touto." Ako je nám s Matúškom dobre. Sedíme tesne pri sebe, pod rukami sa nám farbia malé obrázky. On malý ľavák, ja mu pravou rukou neprekážam. Podelíme sa a pomestíme.
„Maminka, a čo sú to tie vrásky?" No jasné, reklamy. Julinka si ďalej maľuje, hlavičku dvihla len na chvíľku. Ale - pýta sa, tak odpoviem. Ukážem si k očiam a ústam, prejdem po čele. Ej, nejako ich... pribudlo...
Od rána sa mi ten kratučký záber stále vracia. Dobre naladené deti sedia v pyžamkách vedľa seba na gauči. Matúško odlepuje nálepky princezien, Julka ich dáva do zošita. Už majú polepených niekoľko strán. Každá má vlastný, deťmi vymyslený príbeh. („Pozri, tento pirát našiel takýto poklad. A tu je jeho kamarát, chudák, bosý. Tak mu tu nalepíme topánky. A aha, majú mapu vo fľaši, podľa nej našli tááákýto veľký poklad. No ale je im smutno, lebo sú sami, dajme im tam nejaké kamarátky pirátky. Tu, aha...")
Včera to boli vtáčiky. Predtým včielky a macko. A dnes žirafa. Pekná, hoci jej chýba noha. Držím v ruke papier, ktorý priniesla drobka zo škôlky. Ukazujem manželovi, on sa len usmieva. "Šikulka." Nuž... Také milé včielky som ja nikdy nenakreslila.
Dlhý deň. Jedenásť a pol hodín v práci, potom dve s priateľom. A ďalšie dve a čosi na ceste. Šoférujem tmou, oči už sú poriadne unavené. Pekný deň, plný a užitočný. Len naozaj dlhý. Teším sa domov.
„Inak skončíš v rukách kata!" Fíha. Až som si povzdychla, keď som po prvý raz v dramatizácii rozprávky O troch zlatých vlasoch deda Vševeda počula túto formulku. Autor ňou umne zjemnil hrozbu trestom smrti. Ako sa vynašiel... Ale to nepozná naše deti. Tie nepočúvajú rozprávky na pol ucha.
Mantrou lenivého rodiča je - zamestnať deti. Ideálne hrou s inými deťmi. Potom sa malí zabávajú a veľkí môžu oddychovať. Čítala som to kedysi v knihe od priateľky. A vravela si - no, to sa povie. To má ten chlapík asi dosť iné deti, než my. Jasné, že sa vedia zahrať aj sami. Ale ísť s nimi niekam? To mám dvojnásobnú starosť - aby neublížili sebe alebo niekomu inému, aby sa v jednom kuse nehádali o hračky, správali sa slušne... Bol to hlavne môj strach. Trochu podložený sporadickými návštevami u nie najbližších priateľov. No minulý mesiac sa niečo stalo. Stále to vnímam tak trochu zázrak.
Spím. Krásny chlapík sa ma pýta, či si slečna zahrá v jeho filme. Pani, tak či si pani zahrá v jeho filme. Chcela by som vedieť o čom film bude. Prečo sa zrazu v tom sne tak zvláštne rozvidnieva? Aha. Sen sa stráca a cez viečka mi presvitá prichádzajúci deň. Nie, ešte nezvonil budík. Ešte nie. Nechcem vstávať! Prečo?!? Prečo už som skoro hore? O pol minúty už viem, som hore na totál.
„A tá teta, tá pekne spievala?" „Veľmi pekne, Julinka." Čerstvo vykúpané voňavé dieťa v ružovom župančeku ma šteklí po líci mokrými vláskami.
Akí ste krásni! Úžasní, rozkošní! Ľúbim vás najviac na svete! No, to si síce často myslím aj to malým hovorím. Ale tentoraz, tentoraz teda rozhodne nie. Škrípem zubami, snažím sa predýchať jed. Nekričať. Nebiť. To nie je riešenie. Ale čo, do kelu, je?!?
Hrubá fixka, ktorá drží aj na plaste, dostatok miesta v policiach, dobrá pamäť a najmä trpezlivosť a tvorivosť - základná výbava pre rodinu ako my, kde žijú dve deti s množstvom túžob a ohromným zmyslom pre spravodlivosť a rovnosť. Odmala ich vedieme k tomu, že sa treba deliť - a to už zvládajú. Ale po rozdelení si na to „svoje" neradi nechajú siahnuť. To je moje a toto tvoje si strážia veľmi úzkostlivo.
Vypínam motor. Tých päťdesiat kilometrov nocou bol posledný výkon, ktorého som dnes schopná. Je po pol deviatej, tma, z ulice vidím, že svietime v obývačke. Ticho odomknem a ešte si doprajem mlčanlivé vyzlečenie sa. Vešiam si bundu a vyzúvam sa. Nádych. Výdych. Bože, ako veľa síl ma to stojí...
„Aha, aký špinavý chlapček!" Nahlas, opovržlivo a pobúrene komentuje malá Afričana v televízii. Podľa hesla - deťom treba vysvetliť všetko, čo pochopia a nenechávať ich v omyloch, sa púšťam do boja. Ledva dokončím odpoveď vypáli na mňa drobka ďalšiu a ďalšiu otázku.
