Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Zaparkujem, utekám. Zo zimy do tepla. A voňava. Ich trieda je vzadu. Ako vždy jemne zaklopem a pootvorím dvere. Potichu pozdravím. Teta mi odzdraví a obzerá sa spolu so mnou po deťoch. Julinka ešte kreslí, Matúško je za skrinkou s ďalším chlapčekom. Teta ich osloví a ukáže k dverám.
Väčšina detí si zo Shreka pamätá Oslíkove: „Už tam budeme?" Moje deti sa najviac zabávajú na výroku: „Pevný kulatý zadek!" (Shrek vo chvíli zistenia, že sa premenil na švárneho mladíka.) Opakujú ju dokola, rehlia sa a nie a nie sa im zunovať. Obávam sa, že je to tu. Máme fekálne štádium.
Moje deti majú jedného dedka, môjho otca. Býva ďaleko, vídajú sa raz - dva razy za rok. Je mi to ľúto a aj jemu a myslím si, že možno bude aj im. Niečo s tým spravím. Lebo tie naše zriedkavé stretnutia boli donedávna trochu veselé, ale trochu aj smutné. Malí sú ešte malí a k neznámym ľuďom ostýchaví. A tak sa počas našich dvojhodinových návštev hodinu a pol osmeľovali. Sedeli nám ticho na kolenách, chúlili sa, neodpovedali ani na jednoduché otázky. A len čo konečne začali džavotať a rozhýbali sa, prišiel čas odísť. Hm.
Podľa môjho pozorovania to tak má väčšina detí. Stačí, že sa trochu spotia, chvíľu skáču alebo naháňajú a je to tu: „Mami, je mi teplo, môžem sa vyzliecť?" A už si sťahujú dolu nohavice, ostávajúc v pančuškách. Červené, zelené s kvetinkami, ružové pásikavé. Sivé s futbalkami, hnedé krášli na predkoleniach snehuliačik, modré, na ktorých už sú päty slušne vydreté.
Na toto ma nikto nepripravil. A mne to nedošlo... Po mesiaci kúpeľov návrat domov. Tešili sme sa už, všetci. Na „naše" prostredie, hračky, knihy, kuchyňu, postele. Na to, že zas budeme všetci a doma.
„Aha, jeleň!" „A diviaky! A aj malé diviačiky sú tu!" „A líška!" Našťastie sme v múzeu Tatranského národného parku sami. Ohúrené deti pobiehajú od jedného vypchatého zvieratka k druhému. Vzrušene mi všetko ukazujú. Nepostoja poriadne ani na fotku.
Nikdy som veľmi nechodila medzi mamy s deťmi. Čo si pamätám, tak asi iba na plávanie a potom cvičenie, keď malí nemali ešte ani rok. Párkrát do materského centra, to je asi všetko. Takže som nikdy veľmi nepozorovala ostatné mamy a deti. Až teraz. V kúpeľoch to mám ako na dlani. Encyklopédiu rôznorodých prístupov k výchove a celú zbierku vzťahov detí a mám. Aj tatov, no tých je tu ako šafranu.
„Mami, ja som boh." „Aj ja som boh, mami!" Matúš s Julkou vedľa seba sa škeria, ja stuhnem a na chvíľu celkom zabudnem, že stojím v šatni celkom nahá. „Čože si?" „Som boh!" Pánečky! Kde to zobrali? Kto im zas čo narozprával?! „Matúško, a prečo si boh?" „No predsa Zeus nosil takéto biele, aha!" Až teraz mi to dôjde . Ideme do sauny a tak som každého zamotala do bieleho uteráka ako do tógy. Tak taký boh je môj štvorročný Matúš!
Pri upratovaní som včera narazila na drobnú vecičku. Kus plastu, šnúra, pružný pás. Prístroj na ohrievanie fliaš s mliekom do auta. Držala som to v ruke a hľadela na tú vec s prekvapením a nostalgiou. Jéj. Ako dlho som ju nemala v ruke... A ako často som si ňou kedysi pomáhala...
Sú dve hodiny. Ešte polhodinku dajú. Možno hodinku. Zo susedných postelí sa ozýva symfónia dychov odfukujúcich drobcov. Matúško má upchatý nos, dýcha hlasnejšie. Julinku skoro nepočujem.
„Tato, poď so mnou hrať Ženu." Umývam si v kúpeľni zuby, o chvíľu musím do práce, deti preto zamestnávajú muža. Ženu? Jáj! Aj tato pochopil: „Dámu myslíš, Matúško, Dámu." „No áno. Poď sa so mnou hrať. Už sme sa dávno nehrali."
To, že deti sú malé kópie svojich rodičov, som pochopila dávno. Keby som malých rozobrala na kúsky, vedela by som zložiť veľkú časť manžela a aj seba, stačili by fotografie z nášho detstva. To, že majú povahu po nás je do veľkej miery odkukané - veď vedľa nás rastú. Ale že zdedia aj sny...
„Boli sme pri modličke, maminka!" Pri modličke... Pri kaplnke, jasné. „A maminka", pokračuje významne, "ja som sa aj pomodlila. Za to, čo si želám."
Darčeky nosí Ježiško. Teraz pred Vianocami je Ježiško veľmi výchovný. („Ježiško vidí ako hneváš, neposlušným deťom neprinesie darčeky.") A je krásne tajomne štedrý. („Maminka, ja by som si veľmi želal rytierov a katapult." „No, možno ti Ježiško prinesie.") Chceme si to tak doma nechať ako dlho sa bude dať. Nech malí veria, že ich rozmaznáva nejaká vyššia sila a odmeňuje, keď sú dobrí.
... keď som bola malá? Lebo ja nie. Poznám len tie skupinové fotky pred stromčekom. Všetci na nich máme rovnaké vrúbkované pančuchy, iní hnedé a niektorí biele. A niektorí majú aj zvyšky nejakého kostýmu, snehovej vločky, tuším. Asi sme spievali a recitovali, len už neviem čo.
„Bolí ma pusinka!" Na prvé počutie klasické vyhováranie sa, keď krpatá nechce jesť večeru. Pozrieme bližšie - ale dieťa si nevymýšľa. Na hornej pere niečo ako opar. „Bolí ma to." Pofúkame a už už mám chuť zaľutovať dieťa. Tato však výrazne mení pohľad na túto nepríjemnosť.
„Uf, to je ale ťažká práca. Celkom som sa spotil." „Ja ti pomôžem. Idem aj ja pracovať." „Ale naozaj to je ťažká práca, až ma z toho rozbolel chrbát." „Tak som ti aspoň priniesla koláčik, aby si sa posilnil." Obyčajný rozhovor. Vedú ho štyri a pol ročné deti. A vek ich prezradí okamžite. „Ale mám špinavé ruky, nemôžem si ho teraz vziať. Tu si ho položím." „Ale to sa ti naňho nachytajú bacily, však, tatinko? Viem, že nie si sladkostivý, ale mal by si sa posilniť."
Obaja majú štyri a pol roka. Vychovávame ich rovnako. Rovnako sa s nimi hráme, čítame z jednakých kníh. Pozeráme tie isté rozprávky. Bývajú v jednej izbičke a jedia rovnaké jedlo. Hm...
„Čo si tam našiel, Matúško?" Manžel zareagoval na hlasné „uuuž sooom saaaa vyykaaakaaal!" a na záchode sa začína odvíjať zaujímavý dialóg.
Čo sa tu stalo? Prečo? Toľko zvieratiek a všetky proti jedinému. Drakovi síce, ale ťažká presilovka. Prečo ten drak stojí na vlastnom koberčeku? A prečo práve tieto zvieratká? Vstala som od počítača, za mnou sa chvíľu hral celkom v tichosti Matúško. Toto po ňom ostalo. Začiatok nejakého stretu, bojovníci sú pripravení. Malý režisér.
