Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Aha, maminka, našiel som krížik." „Máš dobré očká. Pekný je, Matúško." Ukazuje mi drobný prívesok, dlhý ako necht na prste. „Taký maličký. Vyzerá ako Ježiškov meč. Však tak vyzerá?" Kráčame spolu a smejeme sa, dobre nám je. Predsa to nepokazím nejakým hlúpym súhlasom a jednoduchým klamstvom. „Matúško, Ježiško nemal meč." „Nemal? A prečo? A ako bojoval?"
Keby som bola bájkar, napísala by som o tom bájku. Nie dlhú, ale s poriadnym poučením. Možno nielen pre seba. Raz sa jedna mama s dvoma malými deťmi vybrala na krátky výlet. Išli autom a po ceste späť si spomenula, že doma nemajú chlebík a ona chcela na večeru urobiť obľúbené tousty.
Julinka: "Tatinko, ja som do Paťka a on je do mňa." Tato: "Aha. Takže máš nového kamaráta." Julinka: "No, som do Paťka. Pre Matúška a Riška som len Julka. Ale pre Paťka som Afrodita."
S búchajúcim srdcom vystupujem z auta - nevidela som ich desať dní! Desať dní sme sa s deťmi len počúvali cez telefón. Raz viac, inokedy len krátko, keď som ich vytrhla z niečoho veľmi zaujímavého, čo práve robili. Pýtajú sa na mňa? - chcela som vedieť od manžela. Iba keď si ublížia, spadnú alebo sa udrú - odpovedal. Keď začnú plakať, volajú ťa, chýba im tvoje pomojkanie. Cítila si to, maminka? - pýtali sa ma v telefóne vždy, keď sme sa lúčili. Na displej mľaskli pusu a pohladili ho. Cítila, cítila, drobátka. Všetko cítim, rovnako aj ja som sa snažila aspoň cez ten slabý signál posielať vrúcne myšlienky a objatia. A teraz ich uvidím! Vystískam ich, privoniam k ich vláskom!
„Maminka, prosím ťa, odlož mi to." „Toto pierko, Julinka?" Áno, pre tatinka. Bude mať pekné, na šíp." Manžel sa pred časom naučil vyrábať luk a robí si aj šípy, každý ukončený pierkom. Väčšinu získal takto od detí. Nie sú čisté. A nie sú ani krásne, súmerné a ani nejako extra pekne farebné. A čo. Odkladám pierko do tašky tak, aby sa neponičilo.
Tie tri žabky bežali z brehu do vody s krásne zvonivým smiechom. Ako schodíky - každá o hlavu vyššia od druhej. Krásne dlhé, pevné nožičky im len kmitali. A už sa špliechali navzájom a vyskakovali - aby dopadali do vody s ešte hlasnejším smiechom. Aké sú krásne!
„Poďte si vybrať, mám vymaľovánky. Aj pastelky. Sadnite si, tu, k stolu. Keď budete chcieť, je tu aj vodička, nalejte si. A na obrázok potom napíšeme meno, ja si ich odkladám, dobre?" Tento rozhovor sa odohral nie v detskom centre. Ale v banke.
Veď sme ich mali aspoň štyridsať. Kde sú, kde sú... Pred očami mám krásne farebné štipce na bielizeň. Kúpila som ich pred časom v opojení jednoduchými hračkami. Boli v rôznych farbách a pôvodne vôbec nemali pomáhať pri vešaní bielizne. Zabávali sme sa tým, že som deti nechávala štipce triediť. Aké sú bystré, hrdo som vypínala hruď, keď sa im podarilo bezchybne oddeliť žlté od červených, zelené od modrých. Vyrástli, a kolíčky som odložila. Tak, aby som ich našla, keď budeme mať veľké pranie. No, práve to teraz máme. Lenže kde sú tie kolíčky? Kurník. Hľadaním všetkých možných potenciálnych úložných plôch som už strávila pol hodiny. Hm. Tak teda kúpim nové.
Vždy, keď je na hojdačke, bojím sa. Veľmi skoro sa naučila kývať sa sama, nohy dopredu, nohy dozadu. Ihrisko bez hojdačky sa neráta, iba ak by ňom bola trampolína. A tá je málokde, tak chodievame na miesta, kde je hojda.
Dieťa si pritiahne maminu hlavu celkom blízko. Tak, že keď dýcha, teplý pravidelný prúd jej zohrieva čelo alebo líce. Chytí jej prst a drží, pevne. Sadne si na kolená, zmotá sa do náručia.
Staviame z lega a kociek už tretí dom pre Gormitov. Tento má dve dlhé chodby, veľkú bránu, vežu a strechu bude mať z mapy krajiny Gorm. Predtým sme si čítali z obľúbenej knihy. A hneď ráno absolvovali prechádzku mestom - s nákupmi a vyšetrením.
Závidela som vždy kamarátom, ktorí mali filmy zo svojho detstva. Hoci sa tam triasla kamera, zábery sa začínali a končili v pohybe a časť bola navyše neostrá. My sme nikdy nič také nemali. Aj tých pár fotiek naši opatrovali v súkromí škatule, aby ich od nás uchránili, neukazovali ich veľmi často.
„Malovaný džbánku z Buchlovského zámku..." Mamka sa točí po kuchyni, utiera taniere, kladie jeden na druhý. Neviem, kde je Buchlovský zámok ani čo je na džbánku z neho také výnimočné - ale spievajúca mamka v modrotlačových domácich šatách v tej slnkom rozjasnenej kuchyni je krásna.
Včera sa kúpali, dnes si večer len sadnú na okraj vane. Smiech a štuchance. Päťroční čertíci, ktovie kam dali únavu z tých milión pohybov, ktoré dnes urobili. Necháme odtiecť vodu, kým nejde teplá. Namočíme, namydlíme, umyjeme. Letné nohy.
... mäkká - povedala mi priateľka Petra, keď som bola tehotná. Vravela: „Keď ju objímeš, nesmie ťa tlačiť. Máš mať pocit, že mama je všade, že sa do nej môžeš celá ponoriť. Má ťa pritúliť a tebe je v nej vždy bezpečne."
„Maminka, čas...Čas... Čas behá. Ešte sa to nezačalo?" „Čas beží, Julinka. Neboj sa, keď sa to začne, už budeme tam. Ale bude tam tma. Nebudete sa báť, dobre?" „A budeš tam s nami? Tak potom sa báť nebudeme." Stojíme na križovatke na červenej, z rádia detské pesničky, malých čaká veľká premiéra.
Viem prečo si, Julinka, včera tak ako každý večer po uložení volala z izbičky: „Môžem si dať jednu nohu von?" Viem, prečo si si potom spod paplóna vytiahla obidve a vyložila si ich na perinu s princeznou. Viem aj to, Matúško, prečo ty si si včera na perine rovno ustlal, ignorujúc podušky. Natiahol si sa naprieč postieľkou, vystretý ako anjelik, jedna ruka pod hlavou. Viem.
Večer. Pohoda. Konečne. Doma pokoj, vnútri v človeku tiež. Chvíľka pre seba. Sadám si pred obrazovku, púšťam film. Pár minút ticha, ktoré mi malí dopriali. Vo vedľajšej izbe pozerajú na počítači rozprávku. Počujem ich smiech a rozhovor. Beriem do rúk ihlice, pár riadkov určite stihnem upliesť. Neviem sedieť len tak. Manžel si už zvykol, aj priatelia.
„Maminka? Prečo si plakala?" Julinka sa to opýtala šeptom, keď som ju utierala voňavú čerstvo vytiahnutú z vane. Až ma stislo. Dievčatko moje. Veď tie slzy boli okolo obeda! A snažila som sa, aby si ich nevidela. Tak dlho nad tým premýšľaš, trápiš sa? Ako ti to povedať, keď sa nechcem rozslziť nanovo a vysvetľuje sa to zle...„Bolo mi ťažko, Julinka, ale bude to lepšie. Už nebudem." A naozaj nebudem. Nechcem.
„Tato, pôjdeme dnes za Riškom?“„Za akým Riškom?“„Zo škôlky. To je môj zaľúbenec.“ „Hm. A nemáš tých zaľúbencov trochu veľa?“
