Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Po prvý raz som po chodníkoch šamorínskeho cintorína hrkotala s dvojitým kočíkom. Jemne mrholilo a zima liezla pod bundu. Nedostala som sa zapáliť sviečku na cintorín, kde odpočívajú moji milí, tak som zvolila náhradný.
Krútim hlavou, všelijako ju otáčam, aj tak to, čo má vytetované cez impozantné predlaktia, nedokážem prečítať. „Neviete, čo tam je? Viking division. To je dobre, že sa to nedá prečítať hneď,“ vysvetlí svalnatý mládenec s úsmevom.
Naposledy sa to stalo vtedy, keď do hrádze narazila loď. Vypustenie vody si vtedy vynútila oprava hrádze. Neviem, prečo voda zmizla teraz. Objavila sa pláž s pieskom a slávkami. Rybárov posunula ďalej po prúde, pritiahla zvedavcov
Pusti rádio, mami, hovorí mi často dcéra v aute. Sama od seba ho nepustím. Ona ešte nevie, čo ja hej – že najlepšie veci sa dejú v tichu.
Stihli ma naučiť štopkať. Vyžehliť dobré puky, upiecť skvelú bábovku. Naučili ma oveľa viac – nebáť sa v kuchyni a tvoriť, ale vždy poctivo, ak má byť jedlo dobré, nedá sa oklamať krátkym časom alebo nekvalitnými surovinami.
Vážený vodič hnedej Octavie. Volám sa Marie Stracenská, nie Pi*a Sprostá, ani Pi*a Maďarská, ako ste si mylne mysleli.
„Monika. Súvetie s vedľajšou vetou predmetovou. A potom s vedľajšou vetou prívlastkovou.“ Gramatiku som odjakživa brala ako hranie sa so skladačkou. Nikdy pre mňa nebola ťažká, definície sa mi hlave ľahko premieňali na príklady.
Tie mamy žijú životy za dvoch. Vlastne za troch. Ale vôbec sa nesťažujú. Naopak, pomáhajú. Každá je iná, spoločný majú príbeh svojich detí.
Stretávam sa s mamami detí, ktoré sú iné. Rovnako milované, rovnako chcené. No ich telo alebo vedomie sa nerozvíja rovnako, ako u zdravých detí.
Máte to aj vy, že čokoľvek treba na akomkoľvek úrade vybaviť, dopredu sprevádzajú obavy a znechutenie? Neznášam dotazníky a formuláre. Nikdy nepoznám systém.
Ja viem, že vojna je strašná. Viem, že akékoľvek čítanie, film, obrazy z tohto obdobia ma dlho prenasledujú a trápia. Len mi to akosi nedochádza, kým sa o tom zas a znova nepresvedčím.
Nepamätám si, kedy som si po prvý raz uvedomila, že Vianoce nerobí nejaká vyššia mocnosť a darčeky nepadajú z neba. Zrazu sa to tak nejako stalo.
Synove vlasy prekrývali celé uši, padali cez čelo a dávno by neprešli cez riaditeľku školy z mojich detských čias, ktorá sa riadila zásadou „po golier košele“. Páčilo sa nám to obom.
Miestami mäkký koberec a potom zas tvrdé hrudy vyryté konskými kopytami. Ktovie, či je to s bazou rovnako s vínom, že keď zmrzne, získava na chuti?
Smerom dopredu je Dunaj a honosné stavby, doprava Bratislavský hrad. Za chrbtom Palisády. Pekné miesto. Zaujímavé. Ale spustnuté. Smutné a opustené.
Večer doma. S pocitom obrovskej úľavy odkladám kabelku a vyzúvam opätky. „Maminká!“ Vystískam sojku, brat sa ako obvykle nechá len zľahka objať. Ale pribehli obaja. Víkend bez mamy, bol pracovný – vzácna som.
Nemali sme radi tento čas roka. Lampy sa zažínali už okolo šiestej. Vtedy sa z okien vyklonili hlavy prvých mám. „Domov!“, volali jedna po druhej. Až za panelákom ostalo tak málo detí, že zvyšné išli na večeru aj bez pokynov.
Sobotné popoludnie. Delíme si svet. Figúrky nám ubúdajú, kocky neprajú. Podľa očakávaní mužský tandem valcuje ženský. Chvíľu to tak nevyzeralo, ale už fakt prehrávame.
„A to osvetlenie bolo drahé?“ Plastové rúrky trčiace zo stropu, niektoré s vypálenými žiarovkami. „To je tu ešte od komunistov.“ „No práve. Ak by bolo drahé, dalo by sa aspoň trochu pochopiť, prečo tu ešte stále je.“
Vlastne ešte v ňom, za veľkou rafinériou, sa začínajú lesy plné popínavých rastlín na vysokých stromoch. Pomedzi ne vedú cesty a cestičky, krížia sa aj idú súbežne. Kľukatia sa cez mostíky a okolo jazierok k rieke.
