Sviatky detstva a mladosti si spájam s krásnym bytom mojich babičiek. Celý december sa v ňom nezastavila rúra a piekla na pokračovanie aj tridsať druhov drobného pečiva v stovkách kusov. Babička piekla pre nás a pre susedov a pre priateľov a pre širokú rodinu a ešte pre týchto kamarátov a tamtých bývalých kolegov a kaderníčke a pani z obchodu... Koláčiky, malé korpusy, rozdrvené orechy, fľaše s džemom a hrnce, z ktorých sa neumývala čokoláda, lebo sa tam vždy roztápala ďalšia, boli úplne všade. A do toho sa v jeden deň všetko odpratalo z kuchynského stola. Vyutierali sme ho dôkladne a odstavili stoličky, aby bolo dosť miesta. A babička precízne zabalila balíky. Darčeky najprv do ozdobného papiera a veľké škatule ešte do bieleho. Pridala list alebo napísané želanie, omotala páskou, špagátom, adresy nadpísala ostrým krásne kaligrafickým písmom, odosielateľa jemne prečiarkla.
Na hlavnú poštu sme museli električkou. Každá sme si vzali do jednej ruky jeden balík a medzi seba vždy ten najťažší. Aby nás špagát netlačil, podložili sme si ho v dlani zloženou vreckovkou, babičkine grify sa nemenili. Niektoré roky sme to otočili aj dvakrát. Nikdy som nepochopila ako to, že babička už má dopredu predpísané potrebné papieriky a vždy vie, ktorý rad sa minie najrýchlejšie. Opečiatkované, poslané. Včas tak, aby všetko stihlo prísť - babička poznala rezervy socialistickej pošty a nikdy neriskovala, že balíčky zmeškajú. A potom zas hor sa medzi sladké vône v krásne teplej kuchyni.
Tie návštevy pošty pre mňa vôbec neboli otravné. Patrili k sviatkom a rada som pomohla. Babička vždy žiarila, keď sa podarilo odoslať posledný balíček. Usmievala sa s úľavou. Dobre je, radosť je na ceste.
Bolo to niekedy v medzičase od vlaňajších do týchto sviatkov, keď naše deti prišli s otázkou o Ježiškovi. Majú desať, povedali sme si. Tak povieme pravdu. Že sme to my, ale v skutočnosti nie iba my – a sme vďační za to, že máme prácu a môžeme mať pekné Vianoce. Deti trochu zosmutneli, ale zmierili sa s tým. A mne odľahlo. Konečne im budem môcť povedať, od koho všetkého si nájdu balíček pod stromčekom, aké veľké sú naše rodiny a ako veľmi na seba myslíme, aj teraz, na Vianoce. Už to nebudú dary od niekoho tam hore. Ale od konkrétnych ľudí, ktorí nás majú radi.
„Mami, zahráme sa?“ Spýtala sa drobka po sobotňajšom obede. „Potrebujem ešte niečo spraviť, Juli. Môžeš mi pomôcť.“ Vytiahla som baliaci papier a veľké škatule. Skoro tri hodiny sme balili a balili. „Pomáhate Ježiškovi?“, opýtal sa manžel, keď nám nalieval teplý čaj. Pomáhali sme. Do Čiech, do Anglicka, na Slovensko. Pekné veci, drobnosti, želania. Nebudeme tentoraz cestovať, práca nedovolí. Preto sme chceli poslať „myslíme na vás, máme vás radi“. Škatule sa skladali jedna vedľa druhej. Zvuky, nožníc, lepiacej pásky, šušťanie papiera a na pozadí rozhovor dvoch gazdiniek. Pekná činnosť. Pekný čas.
„A mami, od týchto všetkých ľudí dostávame na Vianoce niečo aj my?,“ opýtala sa sojka obzerajúc si škatuľami zastavanú linku celkom nakoniec. „Dostávame, veru.“ „Fú. To je teda,“ zareagovala s úprimným obdivom. „Ale vieš čo? Aj keby sme nie, to asi nie je dôležité, však?,“ dodala ešte. Nie je, odpovedala som. S príjemným a vďačným pocitom, že rozprávka o Ježiškovi s darčekmi jej možno bude chýbať, ale oveľa cennejšie je, že už nielen vie, ale aj chápe.
