Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
9.september. Nepíšem tento dátum preto, lebo dnes majú Martiny meniny. Hoci všetko najlepšie prajem. Píšem to preto, prečo si tento deň pripomíname. Alebo prečo by sme si ho mali pripomínať. Pred 65.rokmi bol vyhlásený židovský kódex a 9.september je preto vyhlásený ako deň obetiam holokaustu.
Včera som sa len tak rozprával s kamarátom. O čom sa dvaja chlapci budú rozprávať, keď nie o dievčatách. Ani neviem ako sme sa dostali k druhej svetovej vojne. No a vtedy mi kamarát povedal, že videl nejaký dokument o Lidiciach v správach. Spýtal som sa ho, že čo to bolo. On mi povedal, že vyšla na trh nová počítačová hra. Vypálení Lidíc.
Minule mi ktosi hodil pod ruku jednu českú klasiku. Keďže v televízii ukazovali inteligentnú bohyňu Noriku Mojsejovú, hneď som si zapol DVD. A začal sa môj televízny večer. Radosť mi spravili českí herci. Hlavne Sovák, Kemr, Svěrák, či Smojlak. Nechýbal ani Jirko Schmitzer. Iste každý kto to videl, má kopec zážitkov s tým filmom. A keď to chcem porovnať s Norou Mojsejovou, ani Kemr, ani Sovák a dokonca ani učiteľ Hrbolek nepovedali, že si zoberú šaty na ples do Sabinova. Reč je o filme, ktorý sa začína tým, že mladý pán Kroupa donesie domov vysvedčenie. Marečku, podejte mi pero!
Včerajšie popoludňajšie hodiny mi zdvihli tlak, krv som mal sladšiu a ruky ma boleli ako po 10 hodinovej práci s lopatou. Hlasivky dostali takú revolúciu, že nevedeli čo majú robiť. Najprv sa ma spýtali, či majú prestať fungovať. Alebo či majú bolieť. Prečo píšem o svojom zdravotnom stave? Pretože som bol včera na hokeji. Košický hokejisti mi zase ukázali svoje kvality. Ďakujem chlapcom aj zato, že som sa ráno zobudil a musel si do pysku hodiť 20 celaskonov
Mohol som mať kolo 17. Dva roky dozadu. Konečne domov. Konečne uvidím posteľ. Pomyslel som si. Mohlo byť kolo 6tej večer a doma som nebol hádam dva dni. Prešiel som zo stanice kolo parku a mal namierené na Mlynskú. Pri strome močil nejaký chlapec. Mohol byť v mojom veku. Dobehol ma a podal mi ruku. Vyzeral akoby sa bozkával s vranami. Vraj mi vyveští budúcnosť. A to dokonca zadarmo.
Kedysi v zime som si hrial polievku. Zrazu som z izby začul zvuk „Dávam Bolševikovi rok. Maximálne dva roky.“ Zbystril som pozornosť. Otvoril som dvere obývačky a otec sa ma spýtal, či som niekedy nevidel Pelíšky.
Vo včerajších hodinách sa STV fakt prekonala. Prišiel som domov totálne zničený. Zapol som si televízor, že si možno niečo pozriem. Môjmu zraku neuniklo, že o pár minút nasleduje film o vojne. Keď som si pozrel názov filmu a hlavnú postavu, vedel som, že skôr ako o jednej nepôjdem spať. Ivan Mistrík by si po tomto filme zaslúžil určite nejakú cenu. Hoci jednu už má. Pre nejedného filmového maniaka je legendou. Podobne aj Vlado Muller, či Štefan Kvietik. Všetci traja zapadli do diela Ladislava Mňačka, „Smrť sa volá Engelchen“
Včera po tej krásnej, hmlistej ceste dole jahodnou som sa začal s jedným pánom rozprávať o filmoch a knihách. Zhodli sme sa, že knihy sú lepšie ako filmy. Väčšinou preto, lebo človek sa pri čítaní ponorí do príbehu. Vytvára si ho, vymýšľa si postavy. Ale v jednom prípade je film určite lepší ako literárne spracovanie. Hovorí vám niečo názov „Vyšší princíp“?
Počas mojej týždennej dovolenky sa mi naskytla príležitosť navštíviť dve pekné mestá. Stropkov a Svidník. O Stropkove a jeho zoologickej záhrade sa vyjadrím neskôr. Tento krát píšem o Svidníku a jeho vojenskom múzeu. Aké sú moje prvé dojmy? Chcel som napísať, že v múzeu bolo super. Bolo to však vojenské múzeum a k vojne slovo super nepatrí.
Raz som sa vybral na futbal. Poznáte tú cestovnú horúčku. Hlavne, keď sa trieskate z jedného konca mesta na druhý. Určite cítite ako váš žalúdok robí jeden kotrmelec za druhým. V jeden sobotný večer som to cítil aj ja. Vtedy som ešte netušil, že na štadión príde mužská Paris Hilton.
„Ja som to vedel, že si masochista. Ty nie si vôbec normálny.“ Takto ma jedného krásneho dňa potešil spolužiak. Akosi mu šlo na nervy, že do môjho života vstúpil človek, spisovateľ. Spisovateľ ktorý zo mňa spravil doslovného knihomoľa. Človeka, ktorý ma naučil čítať v autobuse. Ani som spať nemohol, pokiaľ som nedočítal jeho prvú knihu. O kom asi bude reč? O Nemcovi, ktorého zbavili občianstva. O človeku, ktorý utiekol do Ameriky. A v nacistickom Nemecku zavreli jeho sestru do koncentračného tábora. Po prečítaní jeho ďalšej knihe (tiene v raji) som pochopil, že stará láska nehrdzavie.
Hokej bol v Košiciach stále veľkým lákadlom. Pamätám si ako som stále chodil okolo starého zimného štadióna a autá boli zaparkované skoro až po Moldavskú cestu. Potom sa štadión zbúral a Kavečiansku ulicu potešilo vždy niekoľko divákov. Včera som sa rozhodol, že pôjdem okúsiť Steel Arénu. Aspoň si spríjemním poobedie a možno aj večer. Scarry Moovie som aj tak akosi nemal chuť pozerať. Asi som málo inteligentný na takýto druh filmu.
Prečo vlastne píšem o svojej závislosti? Pretože závislosť treba liečiť. No ja som sa rozhodol, že s tým neprestanem. Aspoň do takej 60ky s tým budem žiť. Ak bude treba, určite i viac. Čím ďalej žijem, tým viac sa teším tej závislosti. A čo je úplne najhoršie? No predsa to, že lákam aj ostatných na tú činnosť. Čo je vlastne tá moja závislosť, ktorú pácham od svojej 18ky?
Veselé, letné popoludnie ma donútilo rozmýšľať. Už si ani nepamätám načo som myslel, ale bolela ma z toho hlava. Kamarát mi zavolal. Mal som ísť s ním na rande. Teda on, že vybavil dve slečny. Zobral som holiaci strojček a krém na topánky.
Pondelkové, daždivé počasie ma donútilo navštíviť pána Bocatia. Presnejšie, jeho knižnicu. Trochu som sa flákal a ešte sa mi nechcelo ísť domov. Pršalo, nemal som dáždnik a po tej slečne sa tak pekne pozeralo. Už dlhší čas som si chcel prečítať Zločin a trest. Ale to je veľmi hrubá kniha a moja lenivosť mi dovolila zobrať čosi iné od Dostojevského. Tenučkú knižku s názvom Biele noci.
Keď sa to narodí, aké je to zlaté. No potom, keď sa naučí rozprávať a rozmýšľať, robí neplechu. Reč je pochopiteľne o dieťaťu. Každý mi dá za pravdu, že v živote dieťaťa je dôležitá výchova. Každé dieťa má rado rozprávky. Záleží však na nás akú mu povieme. Či to bude o nejakej víle, o nejakom zlomyseľnom škriatkovi. Alebo nejaké kreslené. Dieťa pozrie akúkoľvek kreslenú rozprávku. Je však na nás či mu dáme pozrieť gumkáčov, alebo SOUTH PARK.
Dnes je deň ako všetky ostatné. Čímsi je však zvláštny. Aspoň mne. Vzduch inak chutí. Je nabitý nejakým elektrickým nábojom, ktorý môj nos nevie identifikovať. Dnes je ten deň, keď si pripomíname udalosť, ktorá vošla do dejín. Udalosť, ktorá je strašná už len na pomyslenie. Jeden z najväčších a najúbohejších zločinov proti ľudskosti. Presne pred 61.rokmi behom niekoľkých minút zahynulo v Japonsku viac ako 140 000 ľudí.
Cesty nočnými električkami majú svoje výhody. To som zistil, keď som šiel minule domov od kamaráta. Košické električky majú svoje čaro. Hlavne, keď s nimi cestujem ja. Nie kvôli mne, ale vďaka tým opilcom, ktorí sa mi radi prihovárajú. Ale vtedy nastúpilo dievča. Pekné dievča. Čo pekné, nádherné.
Jedného prázdninového teplého dňa som sa pobral s dvoma kamarátmi odniesť papier do zberu. Chcel som si nejako zarobiť a preto som poprosil kamarátov, či mi nepomôžu. Noro a Gusto šli poslušne so mnou.
Začal som s tým na strednej škole. Neviem s tým prestať. Stalo sa to mojou závislosťou. Prvý krát ma na to naviedol školský rozhlas a teraz? Teraz sa toho asi do smrti nezbavím. Prečo som s tým začal?
