Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Opäť som sa vrátil k svojej závislosti. Pichol som si v utorok. Dlho mi tak dobre nebolo. Som na tom závislý a vôbec sa zato nehanbím. Pokojne mi nadávajte, že som zbabelec. No, s tým neprestanem, dokedy budem živý. Počas šiestich hodín voľna som si našiel novú lásku a staronovú závislosť.
Keď som vlani cestoval z Poľska do svojej rodnej postele, zaujal ma názov jedného okresného mestečka. Nachádza sa na Východnom Slovensku. Medzi Prešovom a Lipanmi. Mňa by zaujímalo Sabinovčania, či viete, kto bola Sabina? Nie Sabrina, ale Sabina. Napíšem vám povesť, kde sa o statočnej Sabine rozpráva.
Kalendár je veľmi dôležitý. Keď sa pozriete dnes do kalendára, zistite kto má meniny. Je to Martin. Latinské meno, ktoré sa používa už od Staroveku. Napadlo vás už niekedy, prečo my Martinovia oslavujeme svoje meniny 11. novembra?
Knižnica, budova, ktorú pozná azda každý z nás. Knižnica sa definuje ako súbor knižničného fondu a kultúrneho dedičstva nášho národa. V tejto dobe používa knižnicu takmer každý. Dnes vám napíšem načo slúži OPAC.
Naše hlavné mesto má plno záhad. Bodaj by nie. Veď v meste sa nachádza plno nádherných historických pamiatok. Stredoveký Bratislavský hrad má svoje korene aj vo Veľkej Morave. Dnes sa však sústreďme na trochu inú pamiatku. Ako každé mesto, aj naše hlavné má svoju radnicu. Vedeli ste, že v Bratislavskej radnici straší?
Keď som sa pred rokom trochu nudil vo vlaku z Bratislavy, začal som si podrobnejšie skúmať našu krásnu prírodu. Už mi zamávali siluety starých rytierov z Trenčína, či Čachtíc. Pred Žilinou sa nachádza ešte jedno mesto, ktoré má krásnu stredovekú históriu. Súčasťou stredovekého mesta bol aj hrad. Som zvedavý, či Bytčianski obyvatelia vedia o povesti s drakom.
Prechádzky po Prešove sú vždy také tajomné. Aspoň pre mňa. Je to také zaujímavé mesto. Minule som pri nejakom upratovaní našiel nejakú knižku o povestiach doma. Tam som sa dočítal o Prešove niečo zaujímavé. Napríklad, prečo majú Prešovčania v erbe jahody. Keď sa lepšie pozriem, nepripadá mi to ako jahody. Lenže podľa niektorých historikov to sú jahody. Takže, prečo sú symbolom Prešova jahody?
Viete si predstaviť situáciu, že sa jedného dňa ráno zobudíte a príde vám do bytu nečakaná návšteva. Keby to bol niekto príjemný, určite sa potešíte. Lenže, čo by ste spravili, keby to boli celkom neznámi ľudia. Otvorili by ústa. „Ste zatknutý.“ Presne toto by z nich vyšlo. Nejako podobne začína Kafkov Proces.
Viete si predstaviť sviečku? Určite áno. A mnoho sviečok na jednom mieste? Myslím, že to nie je problém, ak sa povie cintorín. Tak ako mnoho iných i ja navštívil mŕtvych. Zapálil som sviečku.
Už je to rok. Prsne rok, čo som vstával ešte pred piatou ráno. Šiel na Námestie Osloboditeľov. Aký pekný názov. Námestie Osloboditeľov. Oslobodili nás pred hnisom Európy. Pred fašizmom. No a presne pred rokom, bol to piatok, som navštívil jedno múzeum. To múzeum má s vojnou mnoho spoločného. Pretože som sa pred rokom prechádzal po miestach, kde sa odohrali azda najväčšie zločiny proti ľudskosti. Myslím, že každému inteligentnému človeku hovorí niečo, ak poviem Múzeum Auschwitz.
Každý z nás, čo vie čítať si isto spomína na temnú noc. A pokojne ležíte v posteli. Zavriete si pokojne oči. Vôbec nevadí, že je svetlo zapnuté. Zatvoríte oči, otvoríte uši. Počujete? Mamka, alebo ocko čítajú nejakú peknú rozprávku. D niečoho podobného som sa dostal v pondelok v noci. Na seminár sme mali prečítať jednu rozprávku od Oscara Wilda. Ja som neostal iba pri jednej
Štyri roky som chodil do jednej veľmi zaujímavej budovy. Dodnes jej neviem povedať zbohom. Naučila ma toho veľa. Nemám teraz na mysli učivo. Ale do života mi stredná škola pomohla. Dnes som v nej bol. Nie ako študent. Ale ako absolvent. Chcelo sa mi pozrieť za triednou, za profesormi i za pozorovacími objektmi.
Komické dvojice. Začalo to Stanom Laurelom a Oliverom Hardym. Mnoho iných umelcov si z nich vzalo príklad. Na Slovensku sa to tiež jednej dvojici podarilo. Jeden už nežije. A tomu druhému je za tým prvým smutno. Obaja sa zoznámili na nejakej recitačnej súťaži. Tento článok bude venovaný dvojici, ktorá vie rozosmiať azda každého diváka. Len teraz je smutné, že Reality show ľudí zaujíma viac ako Lasica a Satinský. Na týchto dvoch pánov sa môžeme tešiť iba niekedy v noci. Len vtedy ich dáva STV2. Aj to nie stále.
25.september je sviatok. Málo kto to tak berie, ale zajtra si mnoho kníhomoľoch pospomína. Presne pred 31.rokmi sa pobral na druhý svet človek, ktorý síce nezískal Nobelovu cenu za literatúru. V roku 1929 mu vyšiel prvý román. Tento článok bude venovaný spisovateľovi, ktorý mal naozaj pestrý život. Najprv prvá svetová vojna, potom úspech z prvého diela. Zajtra je deň, kedy si pripomíname 31.výročie úmrtia svetoznámeho spisovateľa Ericha Paula Kramera.
Dnešný deň som strávil u mojej drahej zubárky. Hoci u nej to bola des a hrôza. Už som čakal, kedy mi pichne konskú injekciu do zadku. A ešte k tomu si povie : „ To ťa nemôže bolieť.“ Cestou k zubárke nastúpil do autobusu muž. Mal na sebe nejakú kožušinu z medveďa. Jeho tvár bola ako japonské tamagoči.
Presne pred rokom sa pobral do ríše človek, ktorý sa svojimi skutkami zapísal do histórie. Zanechal po sebe tieň, ktorého sa obávali tie najväčšie beštie dvadsiateho storočia. Presne pred rokom zomrel človek, ktorý prežil holokaust. Tým sa nezapísal do histórie. Zapísal sa tým, čo robil po druhej svetovej vojne. Neunikol mu ani Adolf Eichman, ani Franz Stangl. Jedinú vec, čo si dokonca života neodpustil bolo to, že nechytil sadistického doktora Jozefa Mengeleho.
Nedeľné rána. Voňala káva a môj nos dráždilo mamkine kakao. Po raňajkách som zapol televízor. Ešte som ani nevidel obraz. Ale skoro mi uši roztrhlo. „Emil! Pôjdeš do kôlničky!“ Po prechádzke knižnicou som si všimol dielo od Astrid Lindgrenovej. Keďže som včera večer nešiel nikam do krčmy, pobavil som sa knihou.
17.september vošiel do dejín mnohými udalosťami. V roku 1939 napadol Sovietsky zväz Poľsko a mnohým Poliakom peklo ukázalo svoju stránku. O poľských židoch nehovoriac. Dnes, keďže je 17.septembra, oslavuje 21.narodeniny aj ruský hokejista Alexandr Ovečkin. Všetko najlepšie prajem tejto ruskej mladej hviezde. Nie však o Ovečkinovi bude tento článok. Bude o jednom štátnom múzeu v Poľsku. Nepíšem o Osvienčime. Ten bol síce najväčší a najstrašnejší koncentračný tábor. Ale aj v iných koncentračných táboroch sa kosa smrtky blyšťala. V knihe od Alana Levyho „Simon Wiesenthal a jeho prípady“ som sa dočítal, že 17.septembra sa oslavujú Dni Majdanku.
Vo včerajšej potulke knižnicou som uvažoval, čo si vybrať. Dostojevského a Remarqua som už mal v rukách. Potom mi napadol jeden autor, čo sme ho na škole veľmi nebrali. Ale jeho literatúra je zaujímavá. Franz Kaffka. Zohnať Premenu, alebo Proces je vraj nemožné. Nevidel som to ani v knižnici. Preto som uvažoval nad Zámkom. No, keď som sa o tom učil, veľmi ma nezaujal ten zámok. Zrazu sa pozriem a vidím Židovské anekdoty. A tam autor Kafka. Nepamätám si tak dobre jeho životopis, preto som si tu knižku zobral. Ale žeby tvorca alegorického realizmu bol žid? Alebo by zbieral židovské anekdoty? Na tieto dve otázky mi odpovedala knižka v autobuse.
Lúskanie slnečníc pozná azda každý chlapec. Vo včerajších hodinách som si lúskal slnečnice a čakal s kamarátom na autobus. Už som mal poriadnu chuť byť doma. Konečne vidieť posteľ. Milovanú, teplú posteľ.
