Tomáš Ulej
Nech poézia nie sú prázdne prechádzky v nekonečne
Nie som poeta natus, ani nikto, kto čistou mysľou načúva podstate. Keď kýcham mozgom, chvejem sa na celom tele; keď tápam v hmlistých mračnách, je mi zle od žalúdka. Chcem, aby v poézii slovo slúžilo významu; aby okrem zmyslov vedelo nadeliť aj rozumu. Aby britko zasahovalo, drvilo a menilo, nie ohlúpovalo a nútilo myslieť za autora. Nežiadam bezpodmienečne smrť voľnému veršu, rovnako ako kvôli vrahom nechcem vykynožiť všetky nože. Prosím o rozum v poézii, ale dostáva sa mi ho primálo.