jednoducho dôchodca, jednou rukou na blogu, druhou nohou v hrobe so životnou zásadou podľa Diderota: "Lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť" Zoznam autorových rubrík: Detstvo - spomienky, Škola - spomienky, Práca - spomienky, Cestovanie, Z Turca, Staroba - spomienky, Filatelia - svet poznania, Súkromné, Nezaradené
Bolo tu už zopár článkov o Bratislave kedysi, o Bratislave dnes, o Bratislavčanoch kedysi, o Bratislavčanoch dnes... Tak som sa poprehŕňal v mojich filatelistických veciach, reku, určite nájdem niečo zaujímavé. No a tu ho máš: medzi iným som tam našiel aj takýto dokument z voľakedajšej Bratislavy. Ako z dokumentu vidno, je z r. 1926, teda z obdobia I. ČSR, nie z čias Františka Jozefa alebo Márie Terézie.
Ohľaduplnosť alebo láska k prírode? Ohľaduplnosť k starobe? Starý dosluhujúci strom, ktorému je dopriate pokojné dožívanie. Znakom tejto ohľaduplnosti je úprava strechy tak, ako to vidno na obrázkoch - výrez do strechy. Strecha súčasne slúži starému stromu aj ako akási barla, o ktorú sa opiera.
Zima sa ťa opýta, čo si robil v lete - takto dáko to hovorievala stará mama. No a keď sa človek nad tým zamyslí, tak v tom cíti tú starú múdrosť. A ešte jedno hovorievala stará mama: Nie jeden raz hojne, druhý raz po h... Pamätaj preto aj na zajtra. Tak sme teda v lete mysleli aj na zimu. Veď posúďte sami.
V knižnici mám aj útlu knižôčku slovenského autora Adolfa Burgera: Akcia Bernhard - obchod s miliónmi. Bola vydaná ešte v r. 1989 vydavateľstvom VIDEOPRESS MON a vyšla vo viacerých jazykoch. Opisuje v nej vlastné zážitky z koncentračných táborov Osvienčim, Birkenau, Sachsenhausen, Mauthausen, Schlier, Ebensee, ktorými prešiel, až do oslobodenia. Knižôčka plná utrpenia. Opisuje v nej aj mnohým málo známe alebo úplne neznáme fakty z falšovateľskej dielne v KT Sachsenhausen, v ktorej sám pracoval, samozrejme ako väzeň. Nie však ako obyčajný väzeň, ale ako väzeň-špecialista, odborník.
Keď ešte mládenčil otec, mládenci po večeroch do krčmy veľmi nechodili, to skôr len starší gazdovia, ktorí mali čo-to peňazí, ktoré si poriadne merkovali a synom dávali trochu akurát keď bol jarmok na nejaké perníkové srdiečko pre frajerku alebo tancovačka na pár štamperlíkov. Ak sa mládenci zišli v krčme, tak to celý večer pri šestákovom mariáši alebo pri kolkoch a jednom pive. Schádzali sa však naprostred dediny, na moste ponad regulovaný a asi v dĺžke 100 m zakrytý potok, harmonikár s nimi. A kde je harmonikár, tam je aj zábava, a kde je zábava, všeličo sa navymýšľa. No a tu je ďalšia príhoda, ktorú mi rozprával otec zo svojho mládenectva.
Príroda pri svojich hrách dokáže hotové zázraky. Jedným z nich sú aj ľadové kvety, vyrastajúce zo zeme. A počítač tieto divy dokáže znásobiť. Veď posúďte:
Aj taká sa môže stať - večer zapakuješ ako obvykle, cez noc zamrzne, napadne troška sniežika, ráno sadneš, naštartuješ a havaruješ.
Keď som bol vlani na Rysoch, očarený tým pohľadom vôkol, sľúbil som si, že v nasludujúcom roku môj výstup bude na Kriváň. Nie žeby som už na niektorých tatranských kopcoch nebol, ale na Kriváni som ešte nebol. Z Rysov bol síce nádherný pohľad na poľskú stranu, keď človek pozerá dole na Morské oko... Ale pri výstupe i zostupe to bolo ako za študentských čias na bratislavskom korze: hlava na hlave. A keď som si uvedomil, že na Kriváni je to ešte horšie, že tam dokonca chodia politici vytĺkať kapitál, tak som vážne začal prehodnocovať správnosť svojho rozhodnutia...
Pri včerajšom už druhom výstupe na Veľký Fatranský Kriváň v priebehu týždňa, som natrafil na veľmi zaujímavé kvety - ľadové. Rástli (doslova rástli) na turistickom chodníku. Nazdávam sa, že takéto kvety málokto z Vás videl, preto sa s pohľadom na ne s Vami podelím.
Výstup na Veľký Fatranský Kriváň, najvyšší vrch Malej Fatry, z turčianskej strany môže viesť rôznymi trasami: po hrebeni Krivánskej Malej Fatry od Jánošíkova, Lipovca alebo Turčianskych Kľačian, priamo od motorestu Turany, alebo jednou z dvoch trás zo Šútova. Najťažšia, ale pritom najkrajšia trasa je popri Šútovskom vodopáde a Mojžišových prameňoch. Šútovský vodopád je najvyšší vodopád Malej Fatry a jeden z najvyšších na Slovensku, vysoký 38 m. Vedie k nemu cesta, v prvej časti dobrá asfaltka, v ďalšej časti autám je zakázaný vjazd. Cyklisti majú prístup priamo k vodopádu. Cesta vedie krásnou Šútovskou dolinou. Od začiatku zákazu vjazdu automobilov je to približne hodina cesty peši.
To, že v detstve sme neboli žiadne citlivky ani svätí, to som už spomenul neraz. Čudujem sa preto niektorým starším, ktorí sa niekedy rozčuľujú nad nezbednosťou mladých, akoby zabudli, že aj oni niekedy boli mladými. Veď nenadarmo ľudová múdrosť vraví: Mladosť - pochabosť. Treba však dodržiavať mieru, lebo keď ju presiahne, to už nie je pochabosť. Jedno však musím zdôrazniť: nevedeli sme, čo sú to drogy, ani čo je to piť pre pitie, opiť sa do nemoty. Vypiť si tak, pre náladu, aby sme nesedeli len tak naprázdno, to hej. Ale opiť sa, to nie. Dnes je tu prvý z výčinov, ktoré vyparatili mládenci za čias mládenčenia môjho otca, o ktorých mi rozprával.
Z Bystričky na Bystričku sa možno dostať rôznymi cestami. Párkrát som sa už prešiel takto zo stredu dediny do stredu dediny cez dve lúky: Hornú lúku a Veľkú lúku v Lúčanskej Malej Fatre. Z Martina na Bystričku bicyklom, odtiaľ po zelenej hore popod Končiar na Hornú lúku, potom po hrebeni po červenej E3 cez Veterné na Veľkú lúku a Krížavu a dole po modrej Valaskou dolinou späť na Bystričku.
Nedávno som videl v televízii zábery z pretekov v napájaní koníkov. Upršané počasie, súťažiaci i diváci v pršiplášťoch. Súťažili mladí i starí. Napájanie koníkov. Pripomenulo mi to znova detské časy, časy tej nefalšovanej detskej voľnosti a roztopaše. Spomienky na rané detstvo, keď aj my sme takto napájali koníky. A pritom ich počítali. Súťažili medzi sebou.
Za mojich mladých čias sa na dedine každý zdravil každému. Či pri stretnutí, či postávajúcim pred domom, či pri práci. A okrem pozdravu prehodili medzi sebou aj zopár slov. Nie žeby vtedy bolo tej práce menej ako teraz. To nie. Aj vtedy práce bolo vždy habadej, ale ľudia nežili taký uponáhľaný život, pekný pozdrav a zastavenie sa na kus reči, to bolo samozrejmosťou. A navštevovať sa navštevovali aj z jedného konca dediny na druhý bez zvláštneho pozvania, len tak na skok, na kus reči, prehodiť pár slov, vymeniť si novinky alebo aj nenovinky. Tento pekný zvyk na dedinách zväčša panuje stále, aspoň medzi strednou a staršou generáciou. Ale v meste...
Na návrh diskutéra ipm na zozbieranie slovenských nadávok predkladám niektoré, na ktoré som si spomenul. Budem len rád, keď v diskusii doplníte aj Vy niektoré ďalšie. Veď nik nemôže obsiahnuť všetku tú rozmanitosť našej ľudovej slovesnosti, krásnej v tej svojej prostote a výstižnosti. Ja napr. nepoznám východniarske ani západniarske nadávky, dokonca ani stredoslovenské našej omladiny, ktorá to tak často používa a pritom neustále rozšruje a zdokonaľuje. Sú tu uvedené len stredoslovenské nadávky môjho detstva a mojej mladosti. Uvádzam iba podstatné mená, bez prídavných, tých môže byť ku každému podstatnému menu niekoľko. Každý si tu môže vybrať, čo mu srdce ráči a môže pridať, čo mu slina na jazyk prinesie. Všetci to poznáte: Keď je človek napajedený a od zlosti ho ide rozdrapiť, tak len: Ty, ty, ty... a použije prvé slovo, ktoré mu príde na rozum. Inak sú to slušné nadávky, ktoré nepodliehajú cenzúre, takže sa v debatách môžu bez obáv používať. Netreba ich ani vyhviezdičkovať. :-)
V týchto dňoch uplynulo 65 rokov odvtedy, ako bol obkľúčený Leningrad (dnes Sankt Peterburg, ľudove Piťer). Po prepadnutí ZSSR Nemci postupovali tromi hlavnými smermi na tri najvýznamnejšie a najväčšie sovietske mestá: Kyjev, Moskvu a Leningrad. Kyjev dobyli a tým smerom postúpili až na Kavkaz, pred Moskvou boli porazení a zahnaní späť, Leningrad síce obkľúčili, ale ho nepokorili. Leningrad, mesto na Neve, nazývané aj Benátky severu. Krásne mesto. Kto ho navštívil, je uchvátený jeho krásou a navždy si ho obľúbi. Nezabudnuteľné leningradské biele noci, stará architektúra žlto-bielych budov, múzeá Ermitáž, Štátne ruské múzeum, Letný sad, mesto mostov...
PPP – vo filatelii príležitostná poštová pečiatka. PPP je pečiatka, používaná poštou jednorazovo pri určitej príležitosti. Príležitostné poštové pečiatky nielen spestrujú filatelistický výstavný exponát a filatelistickú zbierku, ale vhodne dokumentujú alebo ilustrujú aj udalosť, ku ktorej boli používané. Aj ja sem-tam navrhujem PPP a doteraz som mal realizovaných vyše pol stovky PPP. Výber z nich tu uverejňujem na ukážku. Návrhy vyhotovujem na počítači grafickým programom CorelDRAW!. Takže - počítačová grafika. Oproti inej grafike je to zjednodušené tým, že návrh poštovej pečiatky nepotrebuje farebnosť, veď poštová pečiatka dneška je len jednofarebná, obyčajne čierna, sem-tam červená alebo modrá.
Prázdniny sa pominuli, už do školy ideme. Miesto hračiek a behačiek učiť sa už budeme. Pane Bože, buď pri nás, pomáhaj nám v každý čas! Amen. (spomienka na moje prvé žiacke roky)
Včera dopoludnia pršalo. Popoludní okolo druhej mi manželka vraví: Prebehni na Bystričku pozbierať napadané jablká na makovo-jablkovú štrúdľu!. Vezmem bicykel a idem, veď čože, nielen preto, že manželkine slovo je súčasne aj nepriamym rozkazom, ale aj preto, že je to pre mňa vždy uvoľnenie a príjemný oddych. No a keď som už na Bystričke, tak si nedám ujsť príležitosť prejsť sa po hore s fotoaparátom a tentoraz aj so sieťkou vo vačku. Páčia sa mi staré stromy, kmene, kde nad zemou sú rozťahané korene, také tie veľké bonsaje. Počasie premenlivé, chvíľku sa mračilo, ale nepršalo, chvíľku sa usmievalo aj slnko, ale dosť chladno.
