Mladý muž, ktorý sa snaží žiť podľa istých pravidiel, a stavať sa k životu zodpovedne. V živote som už všeličo zažil na druhej strane ma ešte čaká dlhá cesta učenia sa pokory a lásky. Zoznam autorových rubrík: Zo života ľudí, Škola, Poézia, Príbehy zo života, Súkromné
V poslednej dobe ma niekedy až prekvapuje, že väčšina ľudí z môjho okolia ma, či už na základe názorov, toho ako sa správam, či mnohých iných vecí, považujú za kresťana. Táto skutočnosť ma teší, aj keď zároveň aj zaväzuje.
… čokoľvek čo nás oddeľuje od Lásky, v tom najširšom zmysle.
Keď som napísal článok o tom, že sú muži romantickí, uvedomil som si na základe pár reakcií, že by nebolo zlé zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne romantika je. Každý z nás si totiž pod tým slovom predstaví niečo iné. Niekto azda to, ako sedí na lavičke s milovanou osobou v náručí a sleduje nádherný západ slnka, načúvajúc žblnkotu neďalekej riečky.
Nedávno som bol na posedení s pár známymi, a jedna z zúčastnených zhodnotila, že život je na hovno. Mňa to hneď zarazilo, veď ako to môže povedať mladý človek, ktorý by mal byť plný elánu a života, a mal by chcieť objavovať svet a jeho krásy. Príjemne ma prekvapilo, že podobne nesúhlasné stanoviská zaujali aj ďalší dvaja zúčastnený a krátko sme sa začali zamýšľať nad tým, čo je to život...
Počas študovania materiálov o znalostnej ekonomike, ktorej základy položil pred takmer 2oma desaťročiami pán Romer, som si uvedomil jednu zaujímavú skutočnosť, ktorá mi doteraz do istej miery vŕta v hlave.
Keď som pred vyše rokom písal do školy prácu o znalostnej ekonomike, a zároveň som ešte mal možnosť vypočuť si jednu skvelú prednášku o morálke a etike, pomohlo mi to uvedomiť si niekoľko vecí, a v hlave mi začalo víriť množstvo myšlienok.
Možno som prílišný optimista, ale verím v to, že v každom z nás sa skrýva dobro a láska. Včera som práve počul z úst blízkej osoby, že som občas trochu naivný ako malé dieťa. Možno ešte stále som, aj keď si myslím, že som už z časti dospel, a naučil sa neveriť všetkému a každému. V zásade však verím, že ľudia s ktorými sa stretávam, či už je to kolega v práci, doktor, predavačka nemajú v úmysle mi ublížiť, a síce občas sledujú svoje záujmy, ktoré nemusia byť totožné s mojimi, ale zároveň určite nie v úplnom protiklade...
Slová ako: Ďakujem, že odvádzaš dobrú prácu na našom oddelení; Vážim si Tvoju pomoc; Ďakujem za milý úsmev; Napísal si to pekne; a mnohé ďalšie z času na čas počúvame, ale príliš často asi nie, pričom práve podobné slová pochvaly či uznania dokážu mne, a verím tomu, že aj každému inému podstatne zlepšiť náladu a povzbudiť ho k ďalšiemu výkonu.
Pred dvoma dňami som cestoval v autobuse s kamarátkou, s ktorou sme sa rozprávali o tom, že by sme šli ako partia do kina. Zaskočila ma skonštatovaním, že by bolo ťažké nájsť film, na ktorom by sme sa zhodli, lebo nás (mysliac mňa a ešte pár chalanov) by asi ťažko mohla presvedčiť ísť na romantický film.
Už dlhšiu dobu mám pocit, že som šťastný človek, a síce uznávam, že z času na čas mám aj menšie krízy, či krátkodobý pocit nespokojnosti, ale keď sa tak pozerám okolo seba, tak sa radujem z neskutočného množstva príjemných maličkostí, či už je to šibalský úsmev malého dieťaťa, prekrásny západ slnka, slovo „ďakujem“ znejúce z úst staršej pani, ktorej uvoľním miesto na sedenie, alebo mnohé iné.
Téma sexu sa na internete vyskytuje relatívne bežne, a dokonca sa jej, aj keď myslím veľmi povrchne venujú aj rôzne časopisy, z ktorých väčšinu by som však nepovažoval za príliš hodnotné čítanie. Keď už dôjde na lámanie chleba a teda trochu vážnejšiu a rozumnejšiu debatu na túto tému, zrazu je to celkom iné. K podobným témam sa nedostávame každodenne a sex, či pohlavný styk tiež nepatrí k témam, ktoré by sme rozoberali s hocikým. Mne sa však v poslednej dobe podarilo trochu sa na túto tému porozprávať s niekoľkými ľuďmi, aj keď uznávam, že márne v rámci nich budete hľadať široké názorové spektrum. Významná je aj rozdielnosť poňatia tejto témy z strany žien a mužov.
Keď sa povie slovo rodina, väčšina z nás si azda predstaví otca, matku, a samozrejme ich deti. V závislosti od toho, či už máme vlastnú rodinu, alebo sme ešte stále pod jednou strechou s našimi rodičmi, sa potom zamyslíme nad našou rolou v rámci rodiny a pocitmi, ktoré nám spolunažívanie s našimi najbližšími prináša. Občas sú to radosti, smiech, či pokoj, inokedy zas napätie, slzy, či smútok. Toto všetko k rodine patrí a závisí už len na tom ako sa k rodine postavia predovšetkým dvaja dospelý, ktorí ju zakladali, či tieto pocity budú skôr pozitívne, a ako intenzívne budú.
Nedávno som musel zas po čase vysvetľovať ľuďom prečo nepijem, a obhajovať svoju abstinenciu. Spočiatku som im začal vravieť o tom, že alkohol zabíja mozgové bunky a, že som poznal mnoho ľudí, ktorým alkohol doslova zničil život. Teda ono si ho zničili sami, ale to by asi bolo na dlhú diskusiu. Neskôr som si uvedomil, že poňatie obhajoby nepitia je nesprávne. Otázka by nemala znieť: „Prečo nepiješ?“, ale skôr by som sa ja mal pýtať: „Prečo pijete?“
Pred nedávnom ma na jednom pohovore do zamestnania prekvapila otázka v dotazníku. Tá otázka znela: „Koľko by si potreboval zarábať ročne, aby si sa považoval za bohatého?“. V rámci pohovoru som pánovi manažérovi i personalistke, ktorá bola prísediaca povedal svoj postoj k tejto otázke, či celej problematike. Ja osobne, a verím v to, že aj mnoho iných ľudí, nechceme byť za každú cenu bohatý. Jedným z cieľov môjho života je spokojnosť, a síce pravdou ostáva, že k tomu, aby som bol spokojný nejaké tie financie či bohatstvo potrebujem, avšak k svojej osobnej spokojnosti sa nemusím pokladať za bohatého. Tá otázka na pohovore a jej absolútne nevhodné položenie vo mne vyvolalo množstvo pocitov. Predpokladám, že ľudia, ktorí ten dotazník robili vedia niečo o ľuďoch a ich vedení či motivácii. Z toho mi však vychádza, že ľudia túžia byť bohatý, čo je myslím nie príliš vhodné dávať si ako cieľ svojho života.
