Venujem sa edukačným programom pre dospelých a pre deti. Rada počúvam príbehy, názory a postrehy ľudí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Vošli do kostola. Vyparádení. Pán a panička. Honosné šaty, klobúk, drahý oblek. Sadli si do prvej lavice. Za nimi vošli ďalší páni a panie, usadili sa hneď za nimi. Majetní obyvatelia postupne obsadili všetky predné lavice... V tých bočných naľavo sedeli slobodné ženy, vpravo vydaté. Niektorí muži vyšli na chór. Nakoniec vošli do kostola tí "ostatní obyvatelia dediny a okolia"... roľníci, remeselníci, pastieri. Stáli vzadu.
Peter mal devätnísť, keď nastúpil na základnú vojenskú službu. Vtedy ešte dvojročnú, do mesta na západnom Slovensku. Cudzie prostredie, cudzí ľudia, nový režim. Nebolo to ľahké. Chvíľu mu trvalo, kým si zvykol. No nemal inú možnosť. Po čase ho pridelili do funkcie šoféra. Začal voziť dôstojníkov, veliteľov. Na služobné cesty, po celom Slovensku.
Roman z Revúcej si bral za ženu Renatu z Tornale. Naplánovali svadbu, pozvali rodinu. Sobáš sa konal v Revúcej. Z Romanovej strany naň prišla celá rodina. Z nevestinej... krstná mama. Len. Renatina rodina ostala v ten deň doma. Bremeno, ktoré cítili, bolo pre nich ťažšie, než tie ostatné, ktoré v živote znášali. Roman sa v duchu obával tejto situácie. Dobre si uvedomoval, že farba jeho pleti je iná ako farba pleti Renatinej rodiny. A takou zostane po celý život.
Jožo cestoval do Bratislavy. Autobus cestou zastal v Žarnovici na polhodinovú prestávku. Jožo bol hladný a tak využil čas a zašiel do staničného bufetu. Kúpil si tresku s dvomi rožkami.
„Tak čo hovoríte na nového pápeža?", (snáď ešte možno povedať, že je nový), opýtala som sa nedávno s nadšením v hlase svojich známych. „ Mne je sympatický“, hovorí jedna z nich. „Hm, čo ja viem, mne sa veľmi nepáči. Nevyzerá ako pápež, ale ako keby to bol niekto tu od nás z ulice“, povedal druhý. „Ja mám z neho tiež taký pocit“, pridal sa ďalší.
Vošiel do banky. Chlapík v strednom veku, za sebou ťahal kufor, taký, aký zvyknú mať pri sebe cestujúci na letiskách. Pracovníčka banky, ktorá mala službu a usmerňovala klientov, sa ho opýtala: „Čo potrebujete vybaviť?“ „Do zmenárne idem, s peniazmi“, povedal chlapík a pohľadom ukázal na kufor. Pracovníčka banky, ktorá sa pri svojej práci určite stretáva s nemalými finančnými obnosmi, viditeľne úprimne podotkla: „Tak veľa?" No keď sa už aj bankár začuduje, to už je čo povedať...
„A dosť. Teraz budem vládnuť opäť ja“, povedala si Jar jedného uzimeného dňa. Stačilo tej niekoľkomesačnej „kryoterapie“, žezlo už patrí mne. Prihodila pár farbičiek na líčka, navlnila vlasy a bez zbytočných ceremónií začala vládnuť a… čarovať. Žmurkla na ospalé slniečko, to jej zívajúc prikývlo, prihodilo viac „dreva do kotla“ a o chvíľu už zadarmo rozdávalo teplé zlato… Biely paplón, ktorý svojimi hodvábnymi vločkami ešte nedávno zakrýval spiacu zem, mizne…
To, že nielen východniari majú svoj povestný zmysel pre humor, som sa presvedčila aj nedávno pri stretnutí s jedným stredoslovákom z Gemera ... „Vieš ako beží život na dedinách, pomaly, svojím ospalým rytmom a zabehnutou rutinou. Tak som chcel ten náš v dedine trochu oživiť...“
V Rumunsku je jedna zaujímavá oblasť, kde sa kedysi prisťahovali Maďari a zostali tam žiť. O tamojších obyvateľoch je známe, že neradi rozprávajú a povedia niečo len vtedy, keď už naozaj musia, ale... ani to nie vždy. Táto ich svojrázna vlastnosť so sebou prináša množstvo zvláštnych aj humorných situácií, o ktorých by aj porozprávali, keby... sa im chcelo. No pár príhodami sa predsa len preslávili...
„Zo strechy železničnej stanice chce skočiť mladý muž“. Správa sa bleskovo šírila ústnym podaním aj prostredníctvom miestnej internetovej stránky. Ľudia sa zbiehali ako vrabce. Niektorí vytiahli mobily a nešťastníka na streche si natáčali. A čakali, čo bude. Skočí, neskočí? „No tak, skoč už“, znenazdajky vykríkol jeden z okolostojacich. Hasiči aj policajti robili, čo mohli.
Príbeh zo života... „Nechaj to tak, vykašli sa na to. S tým sa už aj tak nedá nič robiť. Neriešila si už dosť svojich problémov v živote, treba ti ešte takéto stresy na starobu, bojovať s úradmi, vybavovať papierovačky, a ešte aj počúvať osočovanie a znášať útoky“, hovorili Marte kamarátky, s ktorými sa pozná od detstva. Ich dlhoročná spoločná kamarátka Šárika mala mozgovú príhodu. Keď po pár dňoch precitla v nemocnici, nepamätala sa na nič, čo sa jej stalo. Uvedomovala si len, že je zoslabnutá a chorá. Dlhé roky bývala v činžiaku, sama. Chodievala k nej opatrovateľka, pomáhala jej s varením a s upratovaním. Jej jedinou rodinou je sestra so synovcom, ktorí bývajú v Čechách.
... Človek, ktorého odvolali bez toho, aby sa ho na niečo opýtali, aby si s ním sadli za stôl a vypočuli si jeho názory a stanoviská. Je úplne prirodzené, že Róbert Bezák cíti sklamanie, smútok. Vyštvaný bez vysvetlenia, izolovaný. V pozadí počuť rôzne obvinenia, dokonca aj také, ktoré sa oháňajú posadnutosťou diablom. Silná káva. Stalo sa to v priestore Cirkvi, no je pravdou, že takéto veci sa podobným spôsobom dejú aj v necirkevnom, civilnom svetskom svete. Podobné pocity, aké teraz zažíva Róbert Bezák, zažívajú aj tisícky iných Slovákov. Na rôznych miestach, kde vidia a počujú, že sa dejú nekalé veci, kde prejavujú svoje schopnosti a aktivitu, a kde sa preto stanú, podobne ako on, tŕňom v oku svojich kolegov, nadriadených či ešte nejakej vyššej „vrchnosti“. A tiež odchádzajú. Veď „dôvody“ sa vždy nájdu...
Sú situácie a zážitky ľudí, ktoré vás zarazia či doslova šokujú, no zároveň sú svojím spôsobom aj komické... V kúpeľni prasklo vodovodné tesnenie, voda tiekla všade navôkol. Porucha bola taká rozsiahla, že ju Ondro už nevedel opraviť. Nedalo sa nič robiť, musel zavolať inštalatéra. Tak čo presne sa stalo?“, opýtal sa Ondra inštalatér, keď prišiel. „Poďte sem do kúpeľne, myslím, že tesnenie aj s batériou je už „včudu“, povedal mu Ondro. Inštalatér si zložil tašku s náradím, prezrel starú zhrdzavenú batériu a skonštatoval, že ju bude musieť vymeniť. Vypol hlavný uzáver vody a začal robiť.
„Ešte musím dokončiť túto omietku, vieš, odpykávam si takto trest“, rozrozprával sa Stano. „Trest? A čo si spravil?“, opýtala som sa. „Bolo to už pred takmer rokom, ale pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Vyšiel som práve z krčmy, tej, čo je neďaleko činžiaku, kde bývam. Bol už večer, zastavil som sa tam po práci na dve- tri pivá. Auto som odparkoval na parkovisku pri krčme. Keď som vyšiel z krčmy, rozmýšľal som, či idem pešo, alebo preparkujem auto domov ku vchodu. A reku, preparkujem ho. Odomkol som auto, sadol som si dnu, a zrazu sa tam vynorili policajti a dali mi fúkať. Jasné, že som nafúkal. Zobrali ma na políciu a šupli ma za také kovové mreže, do klietky. Na dvadsať hodín.
Prišla jeseň. Aj tá pred vyše tridsiatimi rokmi nad Ratkovskou Lehotou naznačovala, že za ňou prídu zimšie dni a ešte zimšie noci a bude nutné prikúriť v kachliach. Petro s Ondrom sa preto opýtali polesného, či si môžu z hory narúbať a napíliť drevo. Robili to tak každý rok a drevo im vždy vydržalo až do jari. Polesný bol vtedy v Ratkovskom chotári nováčikom, prišiel niekde od severu. „Môžete chlapi“, povedal im, keď sa ho opýtali. „Zajtra vám pôjdem označiť stromy farbou“.
„Kde je ten doklad“?, prehŕňala som papiermi na stole. „Asi zostal v aute“, pomyslela som si. Vyšla som z budovy. Ako som otvárala dvere na bráne, začula som obrovský beh, ako keď sa rozpŕchne nejaký kŕdeľ. Neďaleko brány ostala na zemi ležať školská taška. Pri nej práve spadnutý konár zo stromu so žltou hruškou. Asi desať metrov od tašky postávali na ulici dvaja mladí chlapci. Na druhej strane ulice stál obďaleč ďalší. „Čo sa deje“?, situácia ma zaujala a tak som tam ostala stáť. Chlapec na druhej strane ulice na mňa pozeral a zdalo sa, že premýšľa. Zrejme vo svoje hlave práve tvoril príbeh, ktorý mi povie, keď sa vráti po školskú tašku. Lebo veď, bez školskej tašky sa domov nechodí.
Vychádzala z predajne kozmetiky. Staršia pani, udržiavaná, vidno, že sa o seba stará. „Idete výťahom?“, opýtala sa ma, keď som vyšla z predajne. Než som stihla odpovedať, dodala: „Viete, ja sa výťahom sama bojím“. Hlavou mi prebleslo, že tým hrozitánskym starým výťahom tiež nechodím, no zdalo sa mi, že pani po schodoch asi veľmi nevládze, a tak som jej povedala: „Áno, idem“.
Vŕzgajúci rebrík, drevený poklop, povala. Za ňou „trinásta komnata“ domu, popretkávaná niťami hodvábnych pavučín. Veci s odtlačkami námahy, potu a sĺz mozoľnatých rúk. Zabudnutý čas, snívajúce spomienky.
Miňo kúpil favorit. Desaťročný, modrej farby, za jedenásť tisíc, vtedy ešte korún. Od známeho. Auto bolo zachovalé, šlapalo ako hodinky. Miňo s ním vybehol do Tatier a oprášil aj cesty v Česku. Až po nejakých piatich rokoch začalo hlasnejšie dávať najavo najazdené kilometre aj svoje roky. Najprv "vypadol" jeden valec, potom druhý, začala haprovať aj trúba. Ozvala sa napríklad aj vtedy, keď Miňo zapol smerovku, o komické situácie tak nebola núdza.:-) Miňo to všetko opravoval svojpomocne. No keď už "vypadol" aj tretí valec, zašiel k opravárovi. Ten favorit prezrel a skonštatoval, že sa opraviť nedá a že môže byť užitočný už len na súčiastky. Nič sa nedalo robiť. Aj keď si Miňo favorit obľúbil, jazdiť sa na ňom už vlastne nedalo. A tak auto dotyčnému opravárovi predal. Na tie súčiastky, za päť tisíc korún.
Imro si potiahne z fajky a povie: „Už fajčím zdravšie“. „A to sa dá?“, neveriacky opáči kamarát, tuhý fajčiar. „Veruže dá“, povie Imro a dodá: „Kúpil som si takúto elektronickú fajku, s baterkami. Keď si z nej potiahnem, mám pocit, akoby som sa nadýchol tabaku. Vydýchnem dym, no v skutočnosti som nič škodlivé do seba nedostal“. „Fíha, a vyzerá na nerozoznanie od riadnej“, obdivuje Imrovu novinku kamarát. „Veru, dobrá vec je to“, dodá Imro a slastne si zo svojej novej fajky potiahne...
