Veronika Bahnová
Jemne zasnežená večerná nálada
Zopár náladových fotografii z hlavného mesta Európy
Návštevnosť sledovaná od 18.07.2012 Zoznam autorových rubrík: Potulky po Rakúsku, Komunita v čakárni, Potulky po Slovensku, Potulky po Francúzsku, Island a Faerské ostrovy, Potulky po Škótsku, Potulky po Belgicku, Potulky po Škandinávii, Potulky po Česku, Potulky po Holandsku, Potulky po Alpách, Potulky po Chorvátsku, Potulky po Nemecku, Potulky po Svätej zemi, Sny o lietaní, Čas spomienok, Virtuálna babička, Keď mám radosť, Staré stromy, Flóra, Fauna, Rok pod Malými Karpatmi, Fotopríbehy, Kamene, Ako na to,...takto...?, Fotografie, Spoločnosť mojimi očami, Básničky k fotografii, Bišonik, Krajina mojimi očami, Odporúčam, recenzie (film, div, Potulky po Bulharsku
Ak niekto miluje čokoládu a má vyberaný jazýček, tak by sa mal vybrať do Belgicka, kde tečú čokoládové fontány.
Keď dospelé deti vyleteli z domu, ostalo akosi prázdno. Čo budeme robiť s toľkým voľným časom. Celý život sme túžili cestovať a padlo rozhodnutie. Vydáme sa na cesty.
Dostali sme pozvanie od dcéry na spoločne strávený večer v divadle. A čo dávajú? „Malé manželské zločiny“ od Erica - Emmanuela Schmitta. Aké trefné, pozreli sme sa s mužom na seba a s úsmevom sme pozvanie prijali.
Island je krajina ohňa, vody a ľadu. Na ceste okolo tohto ostrova sme za dva týždne precestovali cez tisíc kilometrov autobusom a cez sto kilometrov pešo aby sme zblízka videli neskutočne krásnu, dramatickú a ešte stále geologicky živú oblasť našej planéty. Túto časť chcem venovať búrlivým vodám, s ktorými sme sa stretali na potulkách po tejto krajine.
24. január bol vyhlásený za deň komplimentov. V tento deň by každý mal vysloviť kompliment aspoň piatim ľuďom a tak si uvedomiť potrebu slušného správania. Nevedela som, že dnes mám sviatok, pretože ja komplimenty milujem, rada ich dávam a rada ich dostávam. Takže: „ ľudia vážim si vás a dôverujem vám...“
Island je krajina ohňa, vody a ľadu. Na ceste okolo tohto ostrova sme za dva týždne precestovali cez tisíc kilometrov autobusom a cez sto kilometrov pešo aby sme zblízka videli neskutočne krásnu, dramatickú a ešte stále geologicky živú oblasť našej planéty. Túto časť chcem venovať horúcemu peklu na zemi, teda sopečnej činnosti, s ktorou sme sa stretali na potulkách po tejto krajine.
...Vieš, čo je sranda?...som u priateľa ešte len od štvrtka a budeme spolu až do stredy poobedia ...čo však nie je smiešne, že čím viac sa blíži moment posledných chvíľ, nedokážem sa ovládať a zalieva ma strach a úzkosť a neviem ako mám proti ním bojovať ...nemám tu teraz nikoho ...priateľ je v práci, ja tu trávim čas, musím síce ešte urobiť obed, poupratovať, ale to je chvíľka...ako si z hlavy vyhnať škaredé myšlienky? ...Ako si stále plne vychutnávať prítomnosť s tým, že ma nebude trápiť najbližšie odlúčenie?
Faerský spisovateľ William Heinesen napísal, že je to miesto „všehomíra“ a po troch dňoch pobytu v lone panenskej prírody na ostrovoch som pochopila, čo tým myslel. Faerské ostrovy sú miestom pokoja, kde zvuky civilizácie ešte neprišli, kde ešte stále najviac počuť zvuky vetra a príboja morských vĺn.
Nikoho nebolo doma a pozerajúc do zrkadla som usúdila, že sviatky sa na mne riadne podpísali. Zopár tukových vankúšikov pribudlo okolo pásu i tvár sa mi zdala opuchnutá. Neupravené vlasy a mierna depka, že sa nič nedarí... “Mala by som si vybrať aspoň jeden deň pre seba“ povedala som si polonahlas, keď som sa ukladala spať.
Človek je tvor rozumný a jeho správanie sa prejavuje aj tak, že si z lesa čosi odnesie a ušetrí pár koruniek aby mal na zimu teplo v dome. Dnes som sa znovu potulovala v lesoch Malých Karpát a pozerala som sa naň z pohľadu budúcich rokov, kedy les bude možno vyzerať inak.
Je niekoľko miest v Paríži, kde sa cez leto schádzajú turisti z celého sveta. Eiffelova veža je takým miestom. Čakajúc na poradie na výťah smerom hore som fotoaparátom zachytila deti a ľudí pod vežou a panorámu mesta nad Seinou z 310 metrovej výšky.
Záruby (767,4 m n.m.) sú najvyšší vrcholom celého pohoria Malé Karpaty. Pre mnohých turistov sa stáva atraktívnym športovým vrcholom na ukončenie roku. A bolo to tak aj 31.12.2006. Dolu poľadovica a hmla a hore...to už ukážu fotografie.
Končí rok a ja sa zamýšľam, čo bolo pre mňa dôležité. Je toho hodne na bilanciu ale tohto roku som intenzívnejšie prežívala čas s ľuďmi na miestach kde nádej vyviera z viery a z lásky.
Dolina Hlboče vznikla eróznou činnosťou tečúcej vody z najvyšších vrchov Malých Karpát (Záruby, Havranica,...). Tento 100 metrov hlboký kaňon ležiaci v oblasti Smoleníc, je chránenou oblasťou od roku 1981. A je čo chrániť. Dnes pri čiastočnej inverzii nám dolina poskytla takýto pohľad...
Vianočný čas ale pre prírodu celkom bežný deň... zachytila som jeho okamihy fotoaparátom
Stáli pri pulte a vyberali pekne upravené kazety parfému. Marek sa rozhodoval podľa flakónika, v ktorej bola ukrytá vôňa. Peter pozeral na No 1., teda na najpredávanejšiu značku. Začervenali sa obaja, keď k nim pristúpila dobre vyzerajúca predavačka. Peter sa zmohol na slovo prvý a povedal: „Hľadáme niečo „in“ pre mamu“. Skúšali jeden voňavý papierik za druhým a obaja sa pri tom tvárili ako znalci. Vyberali dlho a boli čoraz nerozhodnejší. Napokon sa rozhodli pre kazetu značkového parfému spolu s pleťovým mliekom. Ešte chvíľu sledovali ako upravené ruky predavačky balili darček do zlatého papiera. Obaja pritom mysleli na to isté. Že tá baba je naozaj pekná... a tiež mysleli na mamu ako jej urobia radosť. Usmiali sa na predavačku, zaplatili, pozreli sa na seba a vykročili za ďalšími nákupmi.
Čas Vianoc býva u nás spojený so snehom a stavaním snehuliaka, ale dnes to bolo trochu inak...
Zopár pohľadov na ľadovú poéziu dnešného rána....bez slov