"wibbly wobbly timey wimey... stuff" Zoznam autorových rubrík: Berlin, Berlin, Praha, trošku kultúry, personal observations, Súkromné, Nezaradené
(tento článok bol napísaný spolu s Anežkou Guziarovou - guziarova.blog.sme.sk - ako príspevok do literárnej besedy) Hovorí sa, že detstvo je najkrajšie obdobie života. Nevinnosť, zábava, nulová zodpovednosť, žiadne povinnosti. Ale nebude to len tým. Detstvo je podľa mňa preto také skvelé, lebo človeku pracuje fantázia, vymýšľa, tvorí, predstavuje si a vytvára si svoj vlastný svet. Ideálny, dokonalý...
Kam sa podeli tie časy, keď sa v časopisoch objavili titulky o novom fenoméne, takzvanej metrosexualite mužov? Už je to pár rokov, čo novinári robili žarty o tom, že nejde o úchylakov obťažujúcich ženy v metre. Vtedy sme sa čudovali, že David Beckham chodí častejšie ku kaderníkovi ako na tréningy a Justin Timberlake používa lesk na pery a odôvodňovali sme to tým, že je to len niečo ako ďalší holywoodsky výmysel.
„Ty si generácia, ktorá bude infarktovať v tridsiatke.“, skonštatovali moji rodičia. Dospeli k tomu potom, čo som sa občas sťažovala na bolesti hlavy - „Ja som v tvojom veku bolesť hlavy vôbec nepoznala!“, veľa učenia do školy a nervozita, že nič nestíham -„Pokoj, veď sa nemáš kam ponáhľať! Čo ti deti kričia? Práčka doprala a riady musíš umývať?“ No pravda je, že nemusím. Som slobodná a bezdetná, ale...
... každý je kusom pevniny, kusom súše, a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratilvýbežok zeme, alebo sídlo tvojich priateľov, či tvoje vlastné, smrť každého človeka zmenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva, a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu, lebo zvonia tebe“ John Donne (niekdajšia slohová práca)
Ako v strede námestia stáli ľudia s fakľami a tvorili znak mieru....
...alebo stretnutie s Lavríkom a Horváthom. Pre nich Dan Brown nie je spisovateľom, Milana Rúfusa volajú „poeta motlitbičkus“ a s láskou spomínajú na svoju profesorku slovenčiny: riaditeľ rádia Devín Silvester Lavrík a šéfredaktor rádia Devín Karol Horváth (možno skôr známy ako poštár zo seriálu Susedia).
Nedávno som sa vracala domov a popri hlavnej ceste som si všimla pútač na naše obchodné centrum. Stálo tam: shoping centre. Trapas! Dve anglické slová, a ani tie nie sú napísané poriadne.
Skvelá show, úžasní interpreti a perfekntá zábava- po celom Poprade a Svite boli porozvešané plagáty s týmto podtitulkom. Bola to pozvánka na koncert The Beatles v podaní skupiny The Backwards, ktorí sa konal v piatok, 23.2.2007 vo Svite.
V jeden pondelok poobede som bola doma a krútila sa na stoličke od klavíra. Vtom mi zavolal oco z roboty, že akurát skončil a o chvíľu je doma, takže ak ostalo to mäso z nedeľného obeda, mám ho vybrať z chladničky a dať zohriať. Vybavené. O pár minút neskôr mi volala zase mamka, že porada sa skončila, zbalí si veci a príde domov. Fajn. Ak rátam, že ocovi trvá cesta domov 20 minút, mamke desať a ešte sa potrebujú pobaliť, tak do takej hodinky budú doma. O dve a pol hodiny sa stále- sama doma- krútim na klavírnej stoličke. Mäso bolo zohriaté už na trikrát, ak sa nemýlim...
Dopracovala som sa do predposledného ročníka strednej školy. Koncom minulého školského roka sa v našej triede začalo debatovať o tom, že hneď v septembri sa musíme dohodnúť, kde, ako a kedy si zorganizujeme našu stužkovú. Veď budeme v predposlednom ročníku a to je presne čas v hodný nad začatím –minimálne- uvažovania o našej rozlúčke so štúdiom.
(niekdajšia slohová práca ) Opäť jeden z tých hnusných dní. Stála pri kopírke a robila kópie spisu prípadu z minulého piatka. Vonku pršalo. Dážď bol taký hustý, že z neho mala pocit ťažoby. „Jasné! Typické britské počasie!, pomyslela si a zapozerala sa na tucet kópií toho istého policajného spisu. A akoby to nestačilo. Ešte sa s ním aj ráno pohádala. Samozrejme kvôli banalite. Obaja mali toho veľa v práci a za posledný polrok si nenašli čas ani na poriadny rozhovor. A teraz ju to škrelo.
Stojím pri pokladni v supermarkete, rozmýšľam o nesmrteľnosti vesmíru, v rukách mám žuvačky a cukríky (tie, čo neškodia mojím zubom) a pozerám na ten pohyblivý pás, na ktorom má položený tovar chlap predo mnou: káva, čokoláda, vreckovky a liter mlieka. Vedľa neho cupká malý chlapec. Na pokladni naskočí suma za mlieko: 18.50,- Sk. Vtedy sa muž ozve: „Ešte tamtie „lajtky Vás poprosím! Predavačka zaloví medzi balíkmi cigariet a vyberie ten, na ktorý muž ukazuje. Suma: 80,- Sk. Možno stále niekto nechápe, na čo narážam...
Nejako mi nenapadlo, že môj príspevok „Tu sa platí vstupné do kostola?” vyvolá relatívne veľkú diskusiu. Keď však nad tým tak uvažujem, mohla som si to domyslieť- predsa len som vybrala dosť kontroverznú tému- cirkev, jej majetky, a peniaze vymáhané od ľudí. Lepšie povedané: mohlo to vyzerať tak, že chcem písať o tom...
„Za 30 korún dostanem vstupenku? Tak ja sa pozriem len cez mreže a pôjdem.” Poliak s foťákom na krku sa mi otočí chrbtom a odíde...
