Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Ekofórum ako neformálne združenie environmentálne orientovaných mimovládnych organizácií zvolalo na poslednú aprílovú sobotu zhromaždenie ľudí z celého Slovenska na prejavenie vôle občanov vyhlásením Kôprovej a Tichej doliny za ÚCHO – územie chránené občanmi. Bolo to vyvrcholením vývoja počas posledných dvoch týždňov, ktorý jednoznačne ukázal, že ochrana formou štátom chráneného územia je nedostačujúca.
Priznám sa, že mi nie je príjemné nazývať debilom niekoho, kto si to rozhodne nezaslúži. A zahŕňať hanlivým označením celú skupinu ľudí, medzi ktorými je akiste množstvo normálnych, slušných. Ako však nazvať krajinu, v ktorej na každom kroku narazíte na stopy po ľuďoch dementných, hlúpych, slabomyseľných – jednoducho debiloch?
Je skoré ráno. Nad východným obzorom, ktorý vidím z okna, prvý jemný pásik denného svetla. Nemôžem spať. Sedím za počítačom a pokúšam sa dostať zo seba pocity, myšlienky, dojmy z toho, čo sa deje okolo nás. Som zrejme jedným z mála ľudí tejto spoločnosti, ktorých to trápi, ktorí na to myslia. Je nás dvesto? Tristo? Päťsto? Čo je to v porovnaní s piatimi miliónmi?
Nikto, kto to videl, nemohol ostať chladný, ľahostajný. Nikto normálny, žiaden aspoň priemerne citovo angažovaný divák. Napriek tomu tvrdím, že ten prvý nápor nestačil – len to prebehlo pred očami a zmizlo, ostal len dojem, povrchný, aj keď hrozný. Pozrel som si to na nete ešte raz a len potom ma začalo triasť.
Sedím doma, pred chvíľou som prišiel rýchlikom z Tatranskej Štrby. Vlaky išli presne, no miestni v Štrbe ma upozorňovali, že keď chcem ísť autom, že ďaleko nedôjdem, lebo cesta na Levoču je nepriepustná. Nič nové pod slnkom.
Nedávno som strávil večer v meste pri fotení osvetleného námestia. Bol som stuhnutý, čakal som v chlade pri mnohosekundových časoch za jednotlivými expozíciami a keď ma to už prestalo baviť a došla inšpirácia, vracal som sa pomaly späť. Držal som aparát v ruke a na displeji som pozoroval farebný svet okolo seba. Niečo z neho prinášam na nasledujúcich obrázkoch všetkým, ktorí ešte nezabudli na pohľad detských očí cez dúhovú guličku. Zároveň by som rád poprial všetkým veselé a príjemné prekročenie pomyselnej hranice medzi dvoma rokmi a úspešné vykročenie do toho nového.
V deň volieb bolo krásne, no záhrady už spali zimným spánkom, takže ľudí to k robote na hmotných statkoch príliš nelákalo. Napriek tomu bola volebná účasť dosť nízka. Od toho sa evidentne odvíjali aj výsledky volieb. Dopadli presne ako sa dalo očakávať – zvíťazil jeden z troch najsilnejších kandidátov.
Neviem, ako u vás, ale u nás sa tá tohtoročná celkom pekne rozbehla. Z tých, čo majú šancu byť zvolení, sa niektorí vzájomne okydávajú, vykrikujú si minulé hriechy, čo im zároveň nebráni sľubovať nesplniteľné. Tí, čo šancu nemajú, sa tvária, akoby už sedeli na radnici, alebo sa netvária nijako a jeden netuší, kvôli čomu sa vlastne do tejto bizarnej súťaže prihlásili. No a potom je tu ešte úplne nový prvok – neznámy dobrodinec, čo povyťahoval temer na všetkých kadečo, čo sme tušili a nevedeli isto, aj čo sme netušili. Konečne sa v našom meste aspoň niečo deje.
Necelého pol roka po voľbách sa situácia v tomto štáte začína vyjasňovať. Hmla slov sa rozptyľuje a začíname zisťovať kto je kto. Situácia začína veľmi pripomínať rok 1994 a dobu, ktorá nastala po povestnej Mečiarovej noci dlhých nožov.
Snaha o senzáciu za každú cenu núti niektoré médiá vyrobiť z úplne normálnej a bežnej udalosti udalosť prvoradého významu, hodnú významného miesta v hlavných správach dňa. Tak sme sa dnes dozvedeli, že maličké, sotva pár milimetrov veľké vegetariánske lykožrúty začínajú ohrozovať ľudí na životoch.
Prednedávnom som pri hľadaní akéhosi spisu naďabil na starý prospekt firmy Canon na fotoaparáty. A hneď na to som úplnou náhodou naďabil na zapotrošené číslo časopisu CD Tip z toho istého roku. Oba tieto materiály mi ukázali, v akej dobe žijeme, aký hektický život žijeme a ako sa okolo nás všetko mení bez ohľadu na to, že si to sotva uvedomujeme.
Som vo veku, keď si môžem dovoliť luxus plniť si detské sny. Byť na živom koncerte skupiny Deep Purple je jedným z nich a dnes som si ho splnil.
Naozaj nemám ani tušenie, čo si mám o tom myslieť. Veriť polícii, ktorej som od malička zvyknutý neveriť zo zásady? Veriť tej dievčine, čo na mňa tak úprimne hľadí z televíznej obrazovky? Veriť investigatívnym redaktorom, čo sa pokúšajú odhaliť pravdu za každú cenu? Kde je tu pravda?
Jakživ nepochopím niektorých ľudí. Niekedy mám aj ja zlosť a rozbíjal by som, čo mi príde pod ruku. Doteraz som sa vždy ovládol... Alebo si viem predstaviť, že ma pochytí obyčajná ľudská závisť a kopnem susedovo nové auto do pneumatiky. Ale ničiť, rozbíjať bez príčiny? Len tak, zo zábavy?
Priateľ má lustračné osvedčenie, na základe ktorého mohol v minulosti vykonávať funkciu prednostu okresného úradu životného prostredia. Má doklad, ktorý osvedčuje, že v minulosti pred spomínanou minulosťou nebol spolupracovníkom Štb. Roky žil spokojne, vedomý si svojej bezúhonnosti v tomto smere. A zrazu sa ukázalo, že všetko je ináč.
Neustále klesanie cien všetkých komponentov i hotových produktov v počítačovom biznise bez ohľadu na stupeň ich vývoja je dlhodobý trend. Aj tu sú však momenty, ktoré dokážu človeka prekvapiť.
Viete si predstaviť, ako mohla vyzerať svadba v 16. storočí? Aspoň aký-taký obraz si mohli urobiť ľudia, čo sa dnes popoludní zastavili v Spišskej Novej Vsi na námestí pred Redutou, kde ľudia zo skupiny Jago spolu s ďalšími skupinami z celého Slovenska predviedli, ako to bolo. Aj keď je Jago pôvodne skupinou historického šermu, dávno prekročil hranicu tohto žánru a dnes popoludní bol schopný okrem svojich tradičných ingrediencií predviesť celú škálu zábavy i umenia. Hraný šot rozložený na celé novoveské námestie tak priblížil celý proces prípravy svadby uhorského veľmoža...
Takto pred rokom napísal Milan Čarňanský pomerne pohodový lokálpatriotský príspevok o vtedy práve ukončenom jubilejnom Spišskom trhu. Nechcel som mu vtedy kaziť príjemný pohľad na túto „udalosť“ v jednej z metropol Spiša, ale povedal som si, že o rok napíšem svoj pohľad na Spišský trh ja. Vtedy som ani len netušil, že tohto roku ma predbehne – vlastný syn (http://ivanbarlog.blog.sme.sk/c/55437/bdquoA-vobec-som-nenormalny-ja-alebo-vyldquo.html).
