Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Ráno pri čárde Hullán opäť hrozilo dažďom, obloha bola beznádejne zatiahnutá. Malá Ivanka, o ktorú sa rodičia počas celého splavu nadmieru strachovali, sa napriek rodičovským hrozbám zaťala – chce sa plaviť ďalej. Chce byť pokrstená za vodáčku. To bolo dobré znamenie, ktoré predurčilo celý deň.
Ani po desiatkach nocí v stane či pod širákom nestráca spánok uprostred prírody svoje čaro...
Druhý predĺžený májový víkend som strávil na vlnách Dunaja s ľuďmi, ktorým učarovalo veslo a vôňa vody. Sme rovnakej krvnej skupiny, rovnako strelení, aj keď každý s iným zameraním. A teraz sa po dlhej dobe naše cesty opäť skrížili.
Viete si predstaviť, že by vám ktosi ukradol budovu a vy by ste na to len ľahostajne, v lepšom prípade bezmocne hľadeli? Viete si vôbec predstaviť, ako sa dá ukradnúť železobetónová krabica?
Neverím kampaniam, ale – povedzme si úprimne – čo je už zlé na podpore domáceho trhu kupovaním domácich výrobkov? Presne v duchu tejto kampane som v máji minulého roku kúpil dcére prenosný CD prehrávač DCM-403 s írečitým názvom Orava od Oravskej elektrotechnickej spoločnosti s.r.o., Nižná nad Oravou. Okrem pomerne nízkej ceny a už spomínanej podpory domáceho výrobku hlavným motívom bola možnosť prehrávania formátu mp3.
V krátkom čase som mal tri vzájomne nesúvisiace zážitky na jednu tému.
Šušťanie šiat, šepotanie, vzrušené očakávanie. Slávnostné tóny, radostná atmosféra. Elegantné pohyby tiel, cengot čiaš... S tým všetkým sa spája prebiehajúca plesová sezóna. Nič z toho mi, žiaľ, nie je blízke – aj preto je pre mňa účasť na plese utrpením.
Z hľadiska technologického žijeme vskutku vo zvláštnych časoch. Myslím, že ešte nikdy nebola priepasť medzi rozvojom technológií a ich reálnym využívaním taká veľká, ako dnes. Ešte nikdy nevyužívalo ľudstvo takú vyspelú techniku, ktorej by tak málo rozumelo. V praktickom každodennom živote využívame neustále sa zdokonaľujúce produkty, o ktorých fungovaní nemáme ani hmlistú predstavu. Je zrejmé, že málokto z nás má čo i len šancu dobre porozumieť tomu, čo sa deje vnútri mobilov, notebookov, palmtopov či stolných počítačov, o serveroch a megastrojoch kdesi v útrobách technologických centier ani nevraviac. Napriek tomu som presvedčený, že by sme nemali rezignovať aspoň na ich správne využívanie. Aj v blahých časoch písacích strojov sme predsa museli dávať pozor na diakritiku, gramatiku a nikoho by ani nenapadlo napchať do valca naraz pätnásť papierov, aj keď to prakticky bolo možné.
Svet je závratnejší, ako sa môže zdať. Nie je tomu ani pätnásť rokov, čo som články, projekty, námety – skrátka všetko klepal na písacom stroji. Dnes oň deti občas zavadia pri hľadaní vecí v sklade a hľadia naň ako na relikviu... Rukami mi prešli hádam všetky vývojové rady počítačov, ktoré u nás boli k dostaniu, zvykal som si na prostredie všetkých operačných systémov, ktoré pán Gates vymyslel. Počítače sme začali brať ako nevyhnutnú životnú súčasť, sú všade, sme ich otrokmi. V podstate tú istú agendu ako pred desiatimi rokmi robí dvojnásobné množstvo úradníkov po tom, čo z úradov navždy vymizli archaické klepkajúce stroje...
Sedím v tichom byte uprostred tichého sídliska v tichom meste. Je chvíľa na prelome noci a dňa, keď by sa mnohí už chceli ponáhľať, ale nemusia, lebo je voľný deň. Autá na ulici začnú vrčať o čosi neskôr, spolu s nimi sa rozprúdi pod oknami život. Zatiaľ sa každý snaží preležať v posteli chvíľu, keď vyjde slnko a mráz bude najtuhší.
To zas bol víkend – povzdychli si mnohí, čo uviazli v piatkovo-sobotňajšej kalamitnej situácii na severe Slovenska. Bol som v centre diania, aj keď najhoršie ma, chválabohu, obišlo. No nestačil som sa čudovať – čo by sme tak asi robili, keby napadlo pol metra snehu, teplota klesla pod mínus dvadsať a vietor vial nepretržite stovkou? Proti takému nie nepredstaviteľnému scenáru bola víkendová situácia len zanedbateľnou epizódou – keby sa to nestalo na Slovensku...
Predvolebné moratórium považujem za zbytočnosť, hlúposť, nehodnú pozornosti. Ale na druhej strane uznávam pravidlá, takže tento text nemohol vzniknúť skôr.
Sedím doma a sledujem predbežné výsledky regionálnych volieb. Presne podľa predpokladov – účasť slabá, župani nezvolení a množstvo tradičných výhovoriek zo strany politikov, prečo sa to tentoraz nepodarilo. Jediný dobrý výsledok zaznamenalo ministerstvo financií – voľby sa budú opakovať, treba vyhodiť – pardon, vynaložiť – ďalšie desiatky miliónov, úradníci určite neprídu o prácu.
s prvými mrazmi, s prvým snehom, s prichádzajúcim predvianočným a predkoncoročným časom. Nič príjemné.
Napriek všetkým rečiam o občianskej povinnosti (ktorú si, na rozdiel od našich politikov, veľmi dobre uvedomujem), voliť určite nepôjdem. Nebol som ani v prvých voľbách do VÚC a nevidím dôvod niečo na tom meniť. Nepresvedčil ma ani plamenný prejav prezidenta – on je jeden z tých, čo sa podieľali na podvode menom Vyšší územný celok. Moja neochota nepramení z averzie voči kandidátom, aj keď, pravdupovediac, výber naozaj nie je bohvieaký. Nič sa mi tak nepáči, ako že sa v týchto dňoch zrazu vyrojilo množstvo ľudí, ktorí mi chcú za každú cenu pomôcť, ktorí mi rozumejú, ktorí vedia presne, čo potrebujem... Nie, moja neochota pramení z odmietania podpory toho prapodivného zlepenca, čo má byť údajne mojim regiónom. Môj hlas môže stokrát prepadnúť v prospech kandidáta, ktorého by som nechcel, je mi to jedno. Nechcem žiadneho.
Dnes popoludní doputoval konečne aj k nám. Na radosť detí a nemalicherných ľudí sa začal vznášať z oblohy. Mnoho ľudí prechádzalo ulicami bez toho, aby si ho všimli, mnoho sa začalo mračiť, lebo si uvedomili, koľko problémov, starostí sneh znamená. Od premočeného kabáta cez problémy na cestách až po polročnú povinnosť odpratávania chodníkov... Práve počúvam rozhlasové správy, celý Spiš je zasnežený a na cestách sú skrížené kamióny, hromadné havárie, dlhé zdržania. Akoby ľudia spadli z Marsu, akoby zima a sneh prišli úplne neočakávane prvý krát na túto Zem.
Myslím, že nie som sám, čo bol svojho času očarený Marikou Gombitovou a tiež sa nazdávam, že jej stopa na poli slovenskej populárnej hudby ostane ešte dlho neprekrytá nánosmi času či stopami lepších. Jej neuveriteľné Vyznanie i tragédia, čo ju postihla, mi dnes splývajú temer v jedno, prežíval som to na vojenčine a z dnešného pohľadu je to už naozaj temer rovnaký časový horizont. Cesta, ktorú si vybrala, beriem ako jej osobné rozhodnutie, vynútené možno okolnosťami, ale predsa len jej vlastné.
Od rána je vo všetkých správach najdôležitejšou udalosťou dňa Ruskovo postrelenie a Cuperova špička. V tom druhom prípade sa to ukazovalo byť dosť rozporuplné, dve strany sporu tvrdili úplne odlišné veci. Človek by skoro uveril, že chudák pán poslanec sa stal obeťou policajtov – veď kto už by mal rád dopravákov, všakže? Ešteže Televízne noviny Markízy aspoň raz za čas trafia do čierneho.
Keď sme dnes preberali výsledky nedávneho dotazníkového prieskumu návštevníkov Slovenského raja, jeho spracovateľ s pobavením i podivením skonštatoval, že množstvo domácich (rozumej slovenských) návštevníkov malo problém uviesť v dotazníku svoje bydlisko podľa administratívno-správneho členenia. Povedané jednoduchšie – ľudia nevedeli, v akom samosprávnom kraji, ergo veľkom územnom celku žijú. Aj tento malý príklad svedčí o vlažnom vzťahu občanov k panskému huncútstvu, čo na nás vládna moc spáchala.
Priznám sa – prestávam zvládať situáciu okolo reality show. Dlho som sa snažil byť nad vecou, ale už sa nedá. Podotýkam vopred, že túto ľudovú „zábavu“ nechápem a neznášam, nevidím na nej nič, čo by stálo za povšimnutie, nič, čo by mohlo človeka povzniesť, nič, čo by nevyhnutne patrilo na obrazovku televízie. Napriek tomu som dlho v duchu tolerancie priznával právo súťažiacim prihlásiť sa a zúčastniť, televíziám vysielať a ľuďom pozerať. Už si to nemyslím.
