Roky sa Spišského trhu zúčastňujem ako pasívny pozorovateľ. Je to také masochistické sebatrýznenie chodiť pomedzi rozjarených ľudí a uvedomovať si svoj výrazne menšinový vkus. Nič z toho, čo tu môže človek stretnúť, ma neoslovuje, mnohé z toho mi je cudzie či dokonca odporné. Za tie roky som na trhoch nafotil stovky záberov. A nie sú to príjemné pohľady. Stovkami áut zapchaté postranné uličky, desiatky áut, parkujúcich na zelených pásoch, desiatky áut stánkarov, parkujúcich priamo na trávnikoch námestia. Zošľapané kvetinové záhony, na hlinu zodraté pásy trávnikov na námestí, odpadkami ozdobené živé ploty. Rozžiarené oči detí, nedočkavo stojacich v rade na primitívne „atrakcie“, pohaslé oči otcov rodín, dvíhajúcich sa z lavičky „pod stánkom“. K tomu to, čo fotografia nezachytí – neuveriteľná kakofónia zvukov, do oblbnutia obtáčané „hity“, vyrevovanie majiteľov „atrakcií“, snažiacich sa prilákať zákazníkov. Dym grilov, prach, smrad.
Ani tohto roku to nebolo ináč. Dopravný chaos, ktorý vznikol uzavretím námestia, len umocňoval všeobecne zle riešenú dopravnú situáciu mesta. Kto sa snažil ujsť ruchu trhu niekde do okolia mesta, robil to márne – neprepočuteľné tuc-tuc-tu-tu-tu-tu-tu-tu-tu-tu-tuc-tuc sa ozývalo do vzdialenosti piatich kilometrov od skorého rána do hlbokej noci. Pri v horúcej letnej noci nezatvoriteľnom okne sa človek nevyspal. V chvíli zdanlivého kľudu medzi východom slnka a prvým náporom tepla som prešiel časťou mesta. Zo všadiaľ čpel zápach moču, na trávniku pri gréckokatolíckom kostole sa vynímali pánske spodky s nestráveným obsahom večerného hodovania. Rôzne zabudnuté súčasti odevu voľne pohodené kade-tade, v jednej dokonca aj ich majiteľ, ktorý nedošiel až na prah rodného domu. Upratovacie čaty sa snažili ako mohli, no bodku za mastnými smradľavými fľakmi na novoveskej dlažbe dá až tretí poriadny lejak.
Márne sa snažím prísť na to, načo je dobrá takáto podivuhodná tradícia. Našinec bude nadávať na vládu, na sociálnu situáciu, na život, ale nemá problém nechať na trhu pol mesačného platu za hlúposti, ktoré v bežnom týždni nájde na trhovisku či v regulérnom „čínskom“ obchode, za alkohol, za grilované klobásy či takzvané spišské párky, za balóny či desiatky čačiek-mačiek pre umrnčané deti, za kolotoče a zdravý ľudský rozum popierajúce ďalšie „atrakcie“.
Miestny mesačník sa v poslednom čísle snažil presvedčiť čitateľov o tom, že „tradícia Spišského trhu prináša už roky mestu nielen kultúrny ale aj ekonomický prospech“. Neviem si predstaviť, v čom spočíva kultúrny prospech. Notoricky známe ľudové či iné umelecké súbory môže človek vo virvare trhu vnímať len bezprostredne pod pódiom. A ekonomický prínos by možno nebol taký výrazný, keby sa do nákladov dôsledne započítali všetky práce spojené s čistením, upratovaním, odstraňovaním odpadu, s obnovou kvetinových záhonov, trávnikov.
Spišskej Novej Vsi sa prisudzuje rivalita s Popradom o lídra regiónu. V tejto oblasti by sa však mohli novoveskí radní poučiť u tretieho – o týždeň skôr prebiehajúci kežmarský trh ľudových remesiel síce nemá takú dlhú tradíciu, ale je bezosporu európsky, kultivovaný, kultúrny, podnetný, zaujímavý. Má všetko, čo Spišskému trhu, zameranému na jednorazový zisk, chýba.
Po trhu
Za 30 miliónov čerstvo obnovená časť námestia...
Foto M. Barlog
