Priateľ leží v žalúdku niektorým ľuďom, ktorí miesto požadovanej odvedenej práce radšej intrigujú. Leží v žalúdku ľuďom, ktorí ho nemajú radi kvôli jeho zásadným postojom, rovnako aj ľuďom, ktorí nie sú schopní akceptovať jeho štýl riadenia organizácie, na čele ktorej stojí. Ľuďom, ktorí sa pod svoje žlčovité výplody neukojenej zlosti podpisujú ako Výr skalný a v poslednej dobe ako Spravodlivosť. A práve tá si priateľa našla – v podobe anonymného e-mailového oznámenia o tom, že priateľ bol evidovaný ako spolupracovník Štb.
Čumel som na tú správu naozaj ako výr – bola rozposlaná množstvu ľudí, od primátorky nášho mesta až po hovorcu ministerstva životného prostredia. Našiel som si ju medzi pracovnou elektronickou poštou, neznámy dobrodinec a ochranca ľudských práv ju samozrejme poslal aj pracovníkom našej organizácie, s preklepmi, gramatickými chybami a patetickou otázkou – dokedy ešte? Obsahovala prílohu – výpis zo zväzku Štb a skenovanú kópiu stránky s konkrétnym zápisom.
Klikol som na príslušnú stránku a ubezpečil sa, že nejde o nejaký podvod – priateľovo meno a dátum narodenia sú naozaj uvedené v kolónke knihy, v ktorej si Štb evidovala svojich spolupracovníkov a ktorej zoskenovanú kópiu vystavil Ústav pamäti národa (ÚPN) na svojich internetových stránkach.
Priateľ tvrdí, že o ničom nevie, s Štb nespolupracoval, s nikým nenadväzoval žiaden kontakt, nič nepodpisoval. Zväzok je z rokov 1988 – 1989 a priateľ je v ňom zapísaný ako kandidát tajnej spolupráce (KTS) – podľa vysvetliviek na web stránke ÚPN to znamená zhromažďovanie údajov previerkového charakteru na osobu, ktorá mala byť získaná ku spolupráci. Štb si jednoducho pripravovala pôdu pre svoje ďalšie výhonky a história jej už na to nedala možnosť. Nechcem domýšľať, ako by to dopadlo, keby sa bol režim udržal a priateľ by bol reálne konfrontovaný so záujmami Štb, neuznávam „čo keby“. Rozmýšľam nad iným.
Nahliadol som po rokoch do vlastného lustračného osvedčenia z roku 1992, podpísaného vtedajším ministrom vnútra ČSFR, nedávno zosnulým riaditeľom Ústavu pamäti národa Ing. Jánom Langošom. Je tam jednoznačne napísané – „není evidován jako osoba uvedená v § 2, ods. 1, písm. a), b) nebo c) zákona číslo 451/1991 Sb.“, čo znamená, že podľa tohto osvedčenia nie som evidovaný ako príslušník Zboru národnej bezpečnosti zaradený v zložke v Štátnej bezpečnosti, evidovaný v materiáloch Štátnej bezpečnosti ako rezident, agent, držiteľ požičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, informátor alebo ideový spolupracovník Štátnej bezpečnosti, alebo ako vedomý spolupracovník Štátnej bezpečnosti. Zdôrazňujem – nie je evidovaný. Teda nie – asi nie je evidovaný, možno nie je evidovaný, momentálne nie je evidovaný. Žiadna pochybnosť – nie je a punktum.
Čo to znamená? Je lustračné osvedčenie len zdrapom papiera? Alebo je podmienečne platným papierom s ručením obmedzeným? Znamená to, že si ho mám radšej vo vlastnom záujme pravidelne „upgradovať“, aby som sa presvedčil, či sa na mňa náhodou medzi časom niečo neobjavilo? Samozrejme som naťukal do kolónky vyhľadávača aj svoje meno – také Štb našťastie doteraz neevidovala. Dokedy to bude platiť? Čo by som urobil, keby som nedajbože našiel záznam o vlastnej osobe?
Napokon som si uvedomil, že lustračné osvedčenie je v poriadku – KTS je mimo kategórií, ktoré uvádza zákon a ktoré znamenajú vedomú spoluprácu so Štb. Anonymný nepriateľ môjho priateľa len využil záznam a bez okolkov ho obvinil zo spolupráce. Stokrát to môže byť lož – v našich končinách to znamená nepríjemnú pachuť, podvedomé podozrenie z nákazlivej choroby, ktorá nám bráni podať ruku stigmatizovanému človeku. Debil anonym dosiahol čo chcel.
Stále žneme úrodu časov, o ktorých sme si mysleli, že sú dávno minulé. Ja som ináč dosť mierny človek, ale ak mi najbližšie bude niekto tvrdiť, že socializmus bol dobré zriadenie, dám mu po hube.
