Jozef Bednár
Drahý manželu (23.II.1945)
Predovšetkým prími od nás srdečný pozdrav, ktorí ti posiela tvoja draha manželka aj drahý rodičia.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Spomienky na minulosť
Jozef Bednár
Spomienka na prázdniny na dedine
Dnes sa prázdniny prehupujú do svojej druhej polovice. Decká a mladí ľudia, rovnako aj celá pedagogická obec, by mohli už začať strihať meter. Aby si uvedomili, že čas sa kráti a že sa treba poponáhľať dobre si odpočinúť. Zažiť prázdninovú lásku. Zarobiť si pár koruniek na brigáde...Mládež sa určite cez prázdniny nemá čas nudiť. Dnes som si aj ja pri pomyselnom prázdninovom polčasovom hvizde spomenul na vlastné prázdniny, ako som cez leto väčšinou trávil čas. Treba pripomenúť, že väčšiu časť svojich školských prázdnin (počas navštevovania základnej školy a gymnázia) som prežil ešte v socializme. Vysokoškolské prázdniny chvalabohu prišli práve po nežnej revolúcii...
Jozef Bednár
Ako Bart takmer uveril a prežil avantúru
Barteka som spoznal v auguste roku 1996. On Poliak, ja Slovák – stretli sme sa vo Washingtone. Bartek bol odo mňa o 6 rokov starší, ťahalo mu na tridsiatku. Netušil som, že sa stane na najbližší rok takmer mojou „dvojičkou“...
Jozef Bednár
Hody na dedine - pohodová zaberačka
„Jožko, prídete na hody?“ spýtala sa ma posledne pri našom stretnutí moja mamina. Napriek tomu, že do hodov „u nás“ v Dolnom Dubovom chýbajú ešte (alebo iba?) dva týždne, už si chcela overiť, či ani tento rok nevynecháme azda najväčší dedinský sviatok roku. Hody, vo svojej podstate sviatok patrónky miestneho kostola, Panny Márie...
Jozef Bednár
Otrava z Bezovca, ale inak fajn spomienky na pionierske tábory
Dva – tri týždne z každých letných prázdnin počas základnej školy som vždy strávil v pionierskom tábore. Pamätám, že som bol 7x na Bezovci pri Piešťanoch a jedenkrát v Maďarsku pri jazere Velence. Ani teraz, takmer 20 rokov po pre mňa poslednom návrate z pionierskeho tábora, som na (niektoré) chvíle v táboroch strávené nezabudol...
Jozef Bednár
Ako mladý novinársky bažant k Petrovi Šťastnému prišiel
Myslel som si, že mi telefón položí. Že mladý bezmenný človek, aj keď zo Slovenska, aj keď študujúci prvý ročník na žurnalistike a naberajúci prvé novinárske skúsenosti, nebude zámorskú hokejovú legendu Petra Šťastného zaujímať...Mýlil som sa. Peter telefón zdvihol. So stretnutím súhlasil. Dokonca mi ponúkol, že s ním môžem stráviť celý deň. „OK, pôjdeš metrom na autobusovú stanicu v Manhattane, potom autobusom smer New Jersey,“ vysvetlila mi slovenská hokejová legenda, vtedy útočník klubu NHL New Jersey Devils, cestu. „Na konečnej zastávke autobusu Ťa budem čakať,“ dodal. Po skončení telefonického rozhovoru moje srdce zvýšilo od vzrušenia tepovú frekvenciu na dvojnásobok. Ja, mladý 19 ročný fagan z dediny pri Trnave, sa stretnem s hokejovou legendou! Písal sa rok 1991...
Jozef Bednár
Zabudnuté poklady na drevenej povale
Ten dom mojich starých rodičov z otcovej strany je už predaný dobrých 7 rokov. Veci, ktoré nám nebohých starých rodičov pripomínali, sme samozrejme pred predajom odsťahovali. Vrátane „pokladov“ z povaly. Väčšina z nich skončila v dome mojich rodičov, otec si ich opatruje ako oko v hlave...Doteraz si spomínam na deň, keď som ich prvýkrát, v podstate náhodou (babka ma poslala na povalu len niečo zobrať) objavil na povale. Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia...
Jozef Bednár
Spomienky na Texas alebo Otčenáš v polkovom rytme
„Joe, viem, že hľadáš možnosť internship-u v nejakom regionálnom americkom médiu. Počúvaj, nechcel by si ísť na mesiac do Texasu, k mexickým hraniciam, ako stážista do mojich novín The El Campo Leader News?“ prekvapil ma jedného dňa počas môjho ročného postgraduálneho štúdia masovej komunikácie na The University of North Carolina (1996-1997) môj profesor písania (newswriting) pán Sweeney. Ponúkol mi tam aj menšie peniaze na prežitie plus nocľah, na mne zostali iba letenky. Šancu som samozrejme využil...
Jozef Bednár
O extrémoch v živote alebo Rektor a údajný vrah
Minulý týždeň sa nám narodila Barborka. Je zdravá, vďakabohu. Pod pravým uškom však má menšiu kozmetickú chybu (verím že to je len kozmetická chyba, ktorú pôjde časom napraviť) – na koži pod uchom má od narodenia na malej ploche narastenú zhužvanú druhú kožu. Úprimne, ani lekári nevedia, čo to je. „Pán Bednár, už roky som sa s tým nestretla,“ oznámila nám gynekologička. „A vedeli v pôrodnici, čo to je? Ja som to u novorodeniatok ešte nevidela,“ kontrovala jej nevedomky detská doktorka, ktorú sme navštívili po odchode z pôrodnice...
Jozef Bednár
Neopakovateľný slovník mojich starých rodičov
Moji starí rodičia, z ktorých už ani jeden bohužiaľ nežije, boli veľmi zaujímavé osôbky. Celý život v podstate prežili v rodnej dedine, medzi 800 dedinčanmi. Tvrdo pracovali na družstve, a to aj po odchode do dôchodku. Mali dobré srdce. A ostrý jazyk. Alebo ostrý ako ostrý. Pre nás z rodiny bol ten jazyk nenapodobniteľný. Neopakovateľný. Bez neho by to neboli oni, naši starkí...
Jozef Bednár
Kto počtuje, ten gazduje
Nie je ľahké narábať, a prípadne aj vyjsť s peniazmi. Ani vo firme, ani v štáte, ani v „obyčajnej“ rodine. K peniazom, ich úlohe v spoločnosti a tajomstvám, ako s nimi vyjsť, sa venuje mnoho odborníkov. Tí nás pravidelne zahlcujú svojim knihami, článkami, citáciami, v ktorých radia, ako na peniaze. Ja si ale v tomto smere pamätám skôr na vetu môjho deda, človeka síce nevzdelaného ekonomickými školami, ale ošľahaného vetrami skutočného, tvrdého života: „Kto počtuje, ten gazduje.“
Jozef Bednár
Mladé letá a zážitky z dovoleniek s rodičmi
Otec na to doteraz spomína. „Každý rok sme sa s Vami snažili chodiť na dovolenky. Nezáležalo na tom, kam pôjdeme. Vždy nám s mamou išlo o to, aby sme spolu strávili pekné chvíle, ktoré Vám zostanú v spomienkach na detstvo,“ hovorieva pri našich stretnutiach. Musím povedať, že v spomienkach na časy z detstva, časy strávené s rodičmi naše spoločné dovolenky naozaj zostali. Z každej som si zapamätal najmä tie najpikantnejšie čriepky, útržky, minipríbehy, ktoré tvoria nezabudnuteľnú dovolenkovú mozaiku...
Jozef Bednár
Keď harmonika hrala prvé husle
Píše sa rok 1981. „Mladý muž, na aký nástroj chceš hrávať?“ pýtajú sa ma na zápise do vtedajšej Ľudovej školy umenia (ĽŠU) v Trnave. „Na harmoniku,“ odpovedám pohotovo. Vybral som si ju už doma. Respektíve rodičia mi pomohli vybrať. Mal som vtedy nejakých 9 rokov a z nástrojov som poznal len bubny. Poradný hlas rodičov bol preto logicky aj hlasom rozhodujúcim. A musím povedať, že vybrali dobre. Harmonika už síce doma (žiaľbohu) zapadla prachom, ale spomienky a zážitky s ňou spojené zostali.
Jozef Bednár
Kde je 4.F, kde je dnes?
Mám na mysli 4.F zo starého trnavského gympla. Mám na mysli 4.F, ktorá mala stužkovú presne 17.11.1989. Naozaj, nevymýšľam si. V tento v súčasnosti historický deň (čo sme vtedy nevedeli), kedy sa začal lámať komunistický režim a ľudia dostali nádej, sme my dostali zelené stužky nádeje. Budúcnosť nám stála pri nohách. Ako sme ju využili? Kde sú moji spolužiaci dnes?
Jozef Bednár
Ako som na Štrbskom Plese bungee jumping skákal alebo Autentická reportáž písaná na skokanskej „šibenici“
Písal sa rok 1994, ešte som v Bratislave študoval žurnalistiku. Popri štúdiu som však už ako športový redaktor naplno makal vo vtedajšej Smene. Ja, vtedy mladý, nevybúrený a ambiciózny novinár, chtivý po autentickosti vo svojich textoch – dopočul som sa o tom, že nejaký Peter Hámor začal na Štrbskom Plese ponúkať záujemcom možnosť skúsiť si skočiť z vrchu veže skokanského mostíka bungee jumping, to je skok na gumenom lane. Nebolo mi viacej treba, rozhodol som sa konať - skočiť si na vlastnej koži a svoje pocity sprostredkovať vo forme reportáže čitateľom denníka. Spolu so mnou si šiel skočiť aj môj vtedajší spolužiak, človek podobného priezviska Jano Bednarič:-), vtedy píšuci pre Šport. Aj on chcel byť autentický...
reklama
Jozef Bednár
Drápanie peria na dedine a strašidelné príbehy
Pamätám si na ten obraz ako by to bolo dnes. V izbe klasického dedinského domu sedí okolo stola asi 6-8 starších žien. Klasické dedinské ženy typické z okolia Trnavy, oblečené v sukniach. Všetky so sústredeným pohľadom (väčšine pritom pomáhajú okuliare) drápu perie. Vždy jedna z nich rozpráva. Strašidelné príbehy, ktoré vraj na vlastnej koži zažila . Alebo o nich aspoň počula... O chvíľu ju strieda druhá...A tak dokola...Izbou sa nesie hrôza...Vonku zúri neskorá noc...
Jozef Bednár
Kľačanie na kolene a vrtenie zadkom
Pri víkendovom sťahovaní mi zrak padol okrem iného aj na staré fotoalbumy z minulého storočia. Jeden z nich obsahuje čiernobiele fotografie, na ktorých som zachytený ešte ako násťročné ucho pri svojich gymnaziálnych dorasteneckých športových pokusoch. Na minútku som sa zastavil a vrátil v spomienkach späť, k športovej streľbe i k športovej chôdzi. Keby som pri jednom z tých športov vydržal, možno mohol byť dnes zo mňa alebo nový Jožko Gönczi, alebo nový Jožko Pribilinec. Ja som však namiesto toho oba športy postupne pribil na klinec. Zážitky však pretrvali...
Jozef Bednár
Obrazy z vojny I. alebo Ako ma heuréká! zachránilo
Rukoval som ako 23-ročný po skončení VŠ, pred necelými 10 rokmi. Otvorene priznávam že som vtedy nebol taký „šikovný“ ako väčšina mojich kamarátov, ktorí dostali modré knižky... A keďže o konci povinnej vojenčiny vtedy nebolo ani chýru ani slychu, rozhodol som sa obliecť zelený mundúr. Odklad by nič neriešil. Najmä keď som cez vrátnika vo vtedajšej Smene (odvtedy verím na šedé eminencie, ktoré sú väčšinou v hierarchii posadené nižšie, ale ich vplyv v spoločnosti je vysoký) dostal šancu vojenčiť v Zabezpečovacom prápore Ministerstva obrany Slovenskej republiky v Bratislave. Inak povedané v útvare 11:45...
Jozef Bednár
Pitkyn? Pytkyn? Pitkin? Pytkin?
Neviem, ako sa správne píše jeho prezývka. Neviem, čo teraz robí. Už to bude takmer 20 rokov, čo som ho nevidel. Čo však viem – daný chlap mal na mňa ako môj učiteľ telesnej, výtvarnej a pracovnej výchovy na základnej škole veľmi veľký vplyv. Teraz mu za to ďakujem. Vtedy som ho však nenávidel.
Jozef Bednár
Ako som s babkou vajcia predával alebo Marketing na mestskom trhovisku pred rokom 1989
Moja babička z otcovej strany nikdy neštudovala na vysokej, ani na strednej škole. Vychodila len niekoľko tried dedinskej ľudovej školy. Celý život prežila v malej dedinke pri Trnave, tvrdo pracujúc na poli – či už vo vlastnej záhradke, alebo na vtedajšom jednotnom roľníckom družstve. Nikdy nepočula nič o marketingu. Ale rozumela mu na sto percent.
