Jozef Bednár
Ako vysoko budeme v Kanade rúbať?
Vyhoríme? Zažiarime? Verím, že náš tím na hokejovom šampionáte uspeje. A poteší ľudí na Slovensku...
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička

Vyhoríme? Zažiarime? Verím, že náš tím na hokejovom šampionáte uspeje. A poteší ľudí na Slovensku...

Plne rešpektujem, že sú ľudia, ktorí tvrdia, že ju v živote nepotrebujú. Ľudia, ktorí v takú pomoc neveria. Priznávam, že ja občas o ňu prosím.

Jedna moja príbuzná učiteľkou je, už viac ako desať rokov. Učí na základnej škole. Keď ju počúvam, často žasnem. A skladám klobúk dolu nielen pred ňou, ale aj pred všetkými učiteľkami a učiteľmi, ktorí majú dostatok trpezlivosti a vzdelávanie berú ako svoje celoživotné poslanie...

Jedna moja stará mama zomrela ešte v roku 1991, druhá pred tromi rokmi. Ako sa pominuli, odišli s nimi aj dobroty, ktoré nám zvykli s láskou a s použitím ich „tajných“ receptov pripravovať. Niežeby by tie dobroty teraz moja mamina či polovička neovládali. Ale pri všetkej úcte k ich kulinárskemu umeniu, ktoré teda v ich prípade je na výške, babičky boli babičky...

Vážený pán Veselý, už dlhšie opakovane sledujem na televíznej obrazovke Vašu vlasy strácajúcu hlavu, a som z toho aj za Vás trošku smutný. Mám pocit, že dohola ostrihať ste sa dali zbytočne, tá stávka totiž podľa mňa skončila minimálne remízou. Váš kamarát možno síce naozaj za predčasné splatenie hypotekárneho úveru v Slovenskej sporiteľni neplatil ani korunu navyše, ale táto výhoda žiaľbohu neplatí pre každého.

Bolo to trošku bláznivé rozhodnutie, ísť na Devín – Bratislava (11 625m) po odbehnutí ledva 27km v príprave. A to som začal opäť behávať, po polročnej pauze, len 10. marca. Ale vedel som, že inak ako šokovou terapiou moje spiace bežecké bunky neprebudím. Veď od môjho zatiaľ posledného (v poradí tretieho) úspešne dobehnutého maratónu ubehnú tohto roku v októbri už štyri roky! Keďže časom plánujem skúsiť ďalší maratón, beh Devín – Bratislava prišiel celkom vhod. Tak, ako doteraz všetky maratóny, aj „Devín“ som chcel zabehnúť nielen pre mňa, ale najmä pre syna Majka.

Nedávno som pri upratovaní bytu objavil zabudnutú tašku s listami. Pomaly už zažltnutými. Sadol som si a čítal. Rukou písané listy. Desiatky listov starých viac ako 10 rokov.

Šľak ma ide trafiť z môjho mobilu. Sony Ericsson, novší typ. Každú chvíľku nefunguje. Zdá sa mi, že mu stačí kvapka vody, respektíve kvapka potu, a je – tam. Mňa počujú, ale ja potom nepočujem nikoho. Až kým sa nevysuší. Či nezobudí.

Ja, priznám sa úprimne, speváka s takým menom nepoznám. Ale je pravda, že sa už tak, ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi (vzhľadom na svoj vek už môžem pokojne povedať – pred dvomi desiatkami rokov) v tejto oblasti neorientujem. Môj osemročný synátor však Gajdoša spomína každú chvíľku. Poznáte vy nejakú Gajdošovu pesničku?

Ono pravda je, že najmä cez týždeň človeku veľa času na pozeranie televízie nezostáva. Ale som aj rád, sú dôležitejšie veci v živote. Blázniť sa s deťmi. Pomáhať manželke. Keďže však telku doma máme, občas pri nej zakotvíme. Z celej ponuky programov je jeden, ktorý sa ja osobne snažím nevynechávať. A jeden, ktorý možno aj je zábavný, ale mne sa z upútavok taký nikdy nezdal, takže som ho nikdy ani ne(do)pozeral a asi (to hovorím na ospravedlnenie smerom k ľuďom, ktorí ho radi majú) preto mám voči nemu predsudky...

Existuje nejaký recept, aby naozaj vydržalo? Na českom spravodajskom serveri idnes.cz vyšiel článok, v ktorom sa manželské páry žijúce spolu desaťročia vyjadrili, že ten recept môže znieť aj „vydržať, vydržať, vydržať“! Možno pred desiatimi rokmi by som si myslel to isté, ale dnes už nie. Určite existujú prípady, kedy to trápenie už nemá zmysel. Manželstvo by nemalo byť len o výdrži...

V dnešnom svete sa deje deň čo deň a zasiahnutí bývajú aj múdri a inteligentní ľudia. Príkladom je včerajšia správa na jednom zo spravodajských serverov, ktorá vyšla s nadpisom „Maďarič chce dať upratať za pol miliardy“. No ak to už vyšlo, mala byť to byť hádam pravda, nie? Alebo že by predsa len nie?

Alebo skôr o tom, kedy bývajú špinavé trenírky dobrým znakom...

Ten futbalový zápas som si pri televízii teda odtrpel. Ešte že sme mali návštevu, takže to utrpenie sa dalo zniesť. Všetko sa začalo mojím videním... „A teraz dostanú naši gól,“ hovorím medzi pohárikmi návšteve. O dve sekundy – šup ho tam! 0:1... Neskôr dali Islanďania ešte jeden, a bolo vymaľované. Kde vidím príčiny našej prehry? Keďže pri sledovaní futbalu jedno oko plakalo, na tie príčiny prehry som sa pozrel druhým okom, ktoré sa chce pri futbale aspoň trošku usmievať...

Súhlasím s návrhom srbského ministra pre Kosovo rozdeliť Kosovo podľa etnického kľúča. Argumenty Thaciho, že vraj územná celistvosť Kosova je garantovaná medzinárodným spoločenstvom, beriem tak vážne, ako vážne rešpektovalo medzinárodné spoločenstvo územnú celistvosť Srbska.

Asi dva roky sme v „našom“ kostole nebývali s deťmi počas omší v kostole, ale v zákristii. Preto, lebo po Barborkinom narodení sa Majko, aj tak kvôli autizmu ťažko kontrolujúci svoje správanie, začal ešte viac blázniť. Preto sme využívali možnosť počas omší v nedeľu a vo sviatok chodiť s deťmi do zákristie. Tak, ako rodičia iných detí. Na Veľkonočný pondelok sme sa však rozhodli rutinu zmeniť a omšu stráviť spolu s našimi deťmi v hlavnej časti kostola...

Viem, že na Slovensku nie je zďaleka všetko ružové a ideálne. Napríklad taká úroveň služieb pre ľudí, či už v obchodoch, alebo napríklad v turistických centrách. Ale nepáči sa mi ani prehnané glorifikovanie zahraničia. Keď niekto nevie nájsť dobré slovo na tom, čo má „doma“. A vychvaľuje iba veci „za humnom“. Mám pocit, že taký človek potom len ťažko dokáže byť nikde šťastný. Pretože – ideál dokonalosti a stopercentnej spokojnosti nenájde ani za toľko vychvaľovanými hranicami.

Ťažká otázka. Úloha, ktorú veľkí filozofi riešia od nepamäti. Čiastkovou odpoveďou na túto otázku by mohol byť prehľad udalostí, ktoré si človek zo svojho života zapamätá. Prehľad dátumov, ktoré sa mu vryjú do pamäti. Nestojí život potom za tieto dni? Za takéto spomienky?

Dnes poobede sme sa chceli dostať autom do Rajca. Keďže doprava na diaľnici pred Považskou Bystricou kolabovala, polícia odkláňala v jednom okamihu všetku dopravu na starú cestu do Považskej cez Púchov. Nám však vyhovovalo skôr ísť na Visolaje a pred Sverepcom odbočiť na Pružinu, cez ktorú by sme sa relatívne v pohode dostali do Domaniže a následne do Rajca. Žiaľbohu, z diaľničného privádzača sa na cestu na Visolaje a Sverepec odbočiť nedalo. Cestu blokovalo policajné auto, pri ňom stojaci policajt ukazoval pokračovať v ceste smerom na upchatý Púchov.

„Jééj, aký krásny film. Myslela som si najskôr, že to je komédia. Ale celé to teraz vnímam ako veľmi smutný príbeh. Smutný, ale krásny film,“ utrela si po Václavovi slzy v očiach moja sestra. Spolu s jej manželom a mojou polovičkou sme si boli včera pozrieť film, ktorý získal 5 nominácií na filmovú cenu Český lev 2007. Oprávnene. Ten film je krásny. A tak ako zaznelo v jednej z českých recenzií, budí rešpekt.