P.S.: Ďakujem všetkým blogerom a diskutujúcim za ich príspevky. Pozitívne mi vyčaria úsmev na tvári a negatívne? Tie ma naštartujú k ďalšej činnosti :-). www.helpinvest.eu Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Poviedky, Súkromné, Nezaradené, Politika, Veda, Médiá, Poézia a próza
Ráno sa zobudíš. Pravou nohou vykročíš. Na stole káva, rožky, maslo, džem. Škŕka v bruchu. Nevieš sa dočkať. Hlad velí vpred, uhasiť najzákladnejšiu ľudskú potrebu. Ale, niečo nie je v poriadku, niečo sa deje. Všetko ide stranou, musíš uhasiť rokmi získanú intelektuálnu túžbu po kratučkom článku. Ako bude dnes? Povýšia ma? Stretnem dnes svoju lásku? Opäť sa pohádam so šéfom? Hľadám ťa, kde si, môj jediný horoskop?
Cítiš samotu. Už tam nie je nik, iba ty! Pozeráš dookola, a nikto nevychádza, nikto nekričí, nikto nepozdraví,... nemá sa kto pristaviť. Natáčaš tvár k slnku a ... ticho plačeš.
Z popola zrodený v rannej rose, dýchaš smútok a klaniaš sa slnku, niekde v diaľke spev, hukot a blesky ženú sa v kočiari, cítiš úzkosť, ... niet úniku.
Ako malý chlapec som miloval jablká. Sladké, šťavnaté, veľké a červené plody vo mne vzbudzovali pokušenie. Tá chuť, vôňa a nádherné tvary sa na slnku ligotali ako diamant. Je to niečo, po čom túžite celý život...
„Sliepky sú pustené? Majú zrno? Čo Rexo, dostal nažrať? A ty, našiel si obed? Je v mikrovlnke. Prídem večer, no,... maj sa a nezabudni sa najesť, jedol si už vôbec? Je pekný deň, ani pracovať sa mi nechce. Nie že budeš doma, choď na vzduch!“ Ááách, kto vymyslel mobily? A prečo ich dal práve maminám – stvoreniam, ktorým nikdy nemôžeš povedať nie, pretože tá istá pesnička je tu opäť a dookola. Už miliónkrát som vysvetlil, že ma nemôže rušiť, som zaneprázdnený, v práci, mám školenie, som v zahraničí, mám míting,... A čia je to vina? Predsa moja! Naučil som svoju maminu ovládať mobil!!
Chcem štartovací balíček! Kde sú moje eurá - peniaze, vďaka ktorým som nemohol spať? O štvrť na desať ráno, pomalým krokom, s úsmevom na perách si predstavujem svoju novú menu. „Nemáme!“ Balíčky sa vypredali, už za desať minút a všetko bolo fuč. Môj sen bol preč, kde sú? Kam sa podeli moje bubáčiky, čím budem platiť na Nový rok? Ako je to možné, veď ich bolo vyše milióna, kam sa podeli, nebodaj do zberu, utiekli do iných štátov, žeby ebay,...?
Boli prázdniny. Časy študentské, voľno. Cestoval som autobusom, cieľová trasa Duchonka. Slnko pražilo, sparno, vôbec sa nedalo dýchať. Preplnený dopravný prostriedok, hlava na hlave. I sardinky mali vo svojej konzerve viac miesta ako my. Daň, ktorú sme museli strpieť v prvý týždeň júlový. Všetci sa chceli dostať k vode.
Vždy po dlhšom pobyte v zahraničí upratujem. Poznáte to, snažíte sa ísť s dobou. Vyhodenie starého oblečenia a obnovenie šatníka novými, modernými a trendovými vecami. Dosť únavné, obzvlášť, keď mi pritom asistuje mamina. „To si vyskúšaj ešte raz, to je perfektné, to som na tebe ešte v živote nevidela, prečo si to nenosil, toto mi nedáš,...?“
Poznáte to, čo kraj, to iný mrav. Iný národ, iné zmýšľanie, iný temperament. Niektorí sú nám bližší a naopak, niektorým by sme sa vyhli aj na sto honov. Nie nadarmo sa hovorí, že čím bližšie k rovníku, tým horúcejšie srdce. Je to v ľuďoch, je to firemná kultúra alebo len práve teraz klopem na nesprávne dvere?
Svetová kríza naberá na obrátkach. Burza ako na hojdačke. Jeden týždeň optimisticky stúpa. Ekonómovia si medlia ruky. „Sme z najhoršieho vonku.“ A na druhý týždeň sa krivka grafu nekontrolovateľne prepadáva na dno až tak, že sú nútení uzavrieť burzové obchodovanie. Je to všade v USA, Anglicku, Európe, v Ázii i Japonsku. Nikto nevie prečo? Obchodníci zbožne pozerajú na monitory. „Nech sa stane zázrak!“ Ale ten neprichádza!
Stála tam opäť! Na kopci, v jesennom lúči slnka. Sama. Už mnohokrát som si lámal hlavu nad tým, prečo? Prečo tam postáva, i keď nádherná, avšak smutná. Aspoň mne sa tak zdalo.
Áno. Forma súhlasu ženy, keď nechce uraziť jeho ješitnosť. „Bože ty si skvelý!“ Keď sa nám podarí zázrak a zafixujeme kvapkajúci kohútik. Čas. Nepoznaná veličina v živote muža po tom ako zmení svoj stav na ženatý.
Kto si? Zadefinuj sám seba! Veľmi komplikovaná otázka. Nie každý na ňu vie odpovedať. Pravdu povediac, nikto na ňu nevie odpovedať, bez náležitej prípravy. Potenciálny odpovedajúci zvažuje ako reagovať. Pýta sa ma budúci zamestnávateľ na moju prax, zručnosti, koníčky alebo mám byť spontánny? Čo som zase urobil? Čo sa stalo? Manželka, priateľka má isto niečo za lubom. Mám byť na pozore? Akože kto som? Veď ani nemám poriadne predstavy o svojom živote? Mám byť úprimný, preháňať, či nezaškodí troška skromnosti?
Už je to tak, stratil som časť, kúsok, maličké koliesko. Hodinky už viac nejdú, nemôžu. Nemá ich čo poháňať. Niekde v spleti súčiastok nastal zlom. Prerušilo sa spojenie a nikto nevie nájsť odpoveď. Čo sa stalo a prečo práve tieto hodinky? Už 27 rokov ukazovali správny čas. Nebolo treba baterky, nebolo potrebné naťahovať, jednoducho šli a nikto sa nesťažoval. Kde to zamrzlo, a prečo práve teraz?
Smiem prosiť? „Bolia ma nohy, musím si oddýchnuť, neskôr. Pozri, tá slečna je sama. Skús ju, určite si skvele zatancujete!“ Takto začína snáď každý, kto si zamiloval argentínske tango. V Čechách a na Slovensku je to tak. Je vidieť, že sme mali dlhé desaťročia spoločnú históriu. Tvrdohlavosť, perfekcionizmus, snaha byť čo najlepší? A možno je to žiarlivosť na všetkých okolo. Je krajší, vie tancovať lepšie, má oblek za 10 000 Sk, bol v televízii, je profesionál. Óóó, prečo? Ja som chcel len tancovať, chcel som cítiť tú vášeň, voľnosť, ktorá ti dá nový pohľad, zmysel, iskru v živote. Okamih, pre ktorý sa oplatí zastaviť čas. Pozor, ten čas sa pri Vašom tanci naozaj zastaví!
Kríza, čo je to? Ako je možné, že nastáva? A prečo vypukne práve teraz, keď všetko tak nádherne funguje? Hypotekárna kríza dnešných dní vyúsťuje do krachov veľkých bánk a poisťovní. Slovo bankrot sa skloňuje na každom kroku. Kríza vzťahu, rodiny a spoločnosti. Výsledok? Rozvod a nárek. Deti, plod lásky, si to odnesú najviac, a i keď mnohé ani poriadne nechápu prečo, obviňujú sa za niečo, začo vôbec nemôžu. Prírodný výber? Ako to, že funguje? Prečo práve najsilnejší vyhráva? Získa najviac potravy, najlepšiu samičku, najväčšie teritórium. Vojna, kríza, rozvod, pandémia, vraždenie, smrť idú v protiklade s láskou, sobášom, biblickým rajom, narodením dieťaťa, priateľstvom. Nie je to až také zlé. V jednom okamihu prevláda jedna miska váh. Ľuďom preskočí a všetko čo vytvorili, sa odrazu nenávratne stráca. Potom príde obdobie pokoja a hurá, začína sa stavať, vzdelávať, odrazu máme vedcov, inteligentov, maliarov. Pretrhlo sa vrece.
Kde bolo tam bolo, kedysi dávno, pradávno, mal jeden chudobný otec troch synov. Matka im zomrela, keď boli ešte veľmi maličkí, takže spomienky na ňu mali len z rozprávania. Keď dovŕšili 16 rokov, rozhodol sa chudobný živiteľ troch synov - trojičiek, poslať ich na cesty. „Nech sa každý postará sám o seba. Sú dosť veľkí na to, aby to zvládli.“ Pomyslel si. A ja sa už nejako pretlčiem.
Otvor oči a nespi na vavrínoch, sleduje ťa KONKURENCIA!!! Otvor oči,... už sa konečne USMEJ!!! Tá dáma po tvojom boku je tvojím osudom. Práve teraz je ten správny okamih prihovoriť sa, už nikdy viac sa nemusí zopakovať. Otvor oči,... NEBUĎ ĽAHOSTAJNÝ k životu naokolo!!! Tí ľudia s alergiami, cukrovkou, AIDS-om, bez nôh, mentálne postihnutí, psychicky narušení,... oni sú tiež z mäsa a krvi. Majú dušu a vedia milovať! Práve oni (spodina, ako ju niektorí „inteligenti“ nazývajú) ťa naučia to, čoho sa tak bojíš, naučia ťa pochopiť samého seba!!!
Smrť na perách, okno dokorán. Utekáš pred sebou samým? Obzeráš sa! Je tam, v diaľke, cítiš.... V pote tváre, prosíš! Už je tu, stále bližšie a bližšie. Tuhne Ti krv v žilách, dýchaš.... Z mrákot ťa preberá, čaša! Lahodný mok? Krv je to! Zasa....
Ráno, zobúdzam sa v pote tváre. Už po stý krát. Stále dookola a znova, ten istý sen. Bojujem s ním. Bijem sa do krvi. Bodám. Ale on nič, otvorí oči a dýcha. Ide smerom ku mne. Chce ma! Moju dušu, som na zozname! Kto a prečo ma trýzni? Mám strach. I keď mu nevidím do tváre, poznám ho. Cítim, je to niekto, osoba v mojom okolí.
