Boris Burger
Rovnaké (navlas)
Parkovisko pred Tescom na Zlatých pieskoch, sobota doobeda. Vraciam sa do auta pre doklady (čo keď ho náhodou vykradnú?). Upriem pohľad na zadné dvere. Sú plné farebných škrabancov a jamiek. Šľaka! Stačila chvíľa... Skloním sa, nasliním palec a skúšam, či to predsa nie je iba farba, či je poškodený aj plech? Smola! Stačilo dvadsať minút... Obdratý je aj blatník. Čo už? Blíži sa chlapík s Nota bene, nechám to tak, zdvihnem sa, ešte si bude myslieť, že som zlodej. Ale mrknem ešte raz, poočku, aby nezbadal, pretože sa hanbím (vždy, keď vidím predavača Nota bene, cítim sa skľúčene). Vtedy zbadám ešpézetku. Nie je naše! Vydýchnem si a v duchu sa smejem, keby ma tak zbadal jeho majiteľ? Prechádzam vedľa, otočím sa, motám sa okolo vozidiel. Konečne! Šľaka, to som magor, rovnaký model! Podídem k nemu. Inštinktívne pozriem. To isté poškodenie (alebo veľmi podobné). Zanadávam, opakujem čistenie, skúšam... Palec je čierny. Autíčko púšťa špinu, ale preliačiny ostávajú. Predavač Nota bene na mňa pozerá, či mi švitorí, či som sa rozhodol čistiť palcom všetky, alebo či maskujem pokus o vykradnutie(?)... Vtedy pri ňom niekto zastane a zavolá na mňa: Tak poď už! Čo tam robíš? Doklady mám pri sebe!
