Zoznam autorových rubrík: Moje kecy, Nakrátko, Pokus o poéziu, Rozprávanie z ciest, Listy Štefana Bohunického, Veselé povzdychy, Nadlho, Príbeh bývalého miništranta, poviedka na nedeľu, Fotografie-súkromné, Súkromné, Nezaradené
Keď máme niekoho radi, resp. keď je nám sympatický, odpustíme mu takmer všetko. Je to tak. Chcel by som sa dopracovať k múdrosti, aby som dokázal odpúšťať - a mať rád - aj tých, ktorí mi občas pijú krv. Prajem, aj náhodným okoloidúcim, krásne prežitie veľkonočných sviatkov!
Z cesty na Železnú studničku v Bratislave. Nedeľa pred dvomi týždňami. Fotografované Nokiou 6020.
Odišiel aj s novou láskou. Na Šancovej (po rokoch človeku napadne, aké to bolo príhodné(?) meno pre ulicu, kde chcel začať nový život) si prenajali byt. V Bratislave, na ceste spod Hlavnej stanice. Ďalšia príhodnosť(?).
Je studený večer. Stojím na balkóne a fajčím. Vo svetle lampy sledujem hustý dážď. Ako v americkom filme. V americkom filme vždy prší. Cítim pokoj, napriek chladu a únave. Som zmierený a zmierlivý. O chvíľu zmiznem do vane. Osprchujem si žily, vlasy a telo. Spláchnem sa:). Tak ako dážď spláchne špinu ulice. Potom sa konečne uložím. Spokojnú noc všetkým...
Viem sa riadne najedovať ak mi niekto neodzdraví. Rozosmutní ma to a som blízko k tomu, že začnem nadávať na celý svet (aké sú, ľudia, nevychované svine!:).
Nejakých 4160 km od Bratislavy sa na otvorenom mori za hotelom Burj al Arab (v Dubaji) topili dvaja mladí ľudia. Našinec, ktorý tam je na služobnej ceste, využil prvý deň voľna, aby si zaplával a oddýchol pred zajtrajším pracovným nasadením. Keď zbadal v diaľke vo vlnách dve zmietajúce sa postavy, riadny kus od brehu, neváhal, ani na okamih, pretože je dobrý plavec, vrhol sa smerom k nim. Nebyť jedného z nich, ktorý sa hystericky držal toho druhého, mal by to ľahšie, ale aj tak zamieril s nimi k brehu. Po niekoľkých minútach prirazil čln a prevzal mladíkov na palubu. Ten jeden je už možno po smrti. Bol naliaty morskou vodou. Našinec, ktorý im pomohol ako najlepšie vedel, vystúpil na breh, kde sa zbehli domáci, ktorí dovtedy iba zdiaľky opatrne sledovali boj so živlom. Začul poznámky o tom, že namiesto prvej pomoci, ktorú poskytoval chlapík s člnom, mali radšej zavolať políciu. Také tie dobre mierené rady tých, ktorí sami z bezpečnej vzdialenosti sledujú ako sa vyvinie situácia a potom preberú iniciatívu. Kibici. Našinec sa zobral a odišiel aj s kolegom. Pred malou chvíľou mi volal na mobil: Neviem, či prežil. Urobil si čo si mohol, ja by so
V knihe Elmore Leonarda (po česky: Buď v klidu) kľačí pri umierajúcom synovi matka. Srdcervúco plače a kričí: Vidíš, hovorila som ti, že raz takto skončíš! Bolo to srdcervúce, ale rovnako, víťazoslávne konštatovanie (nepočúval ju, jej dobre rady a zaplietol sa s darebákmi, ktorí ho postrelili).
Včera som využil pozvánku na koncert Števa Šantu a českého dua (nakoniec sa z neho vykľulo trio:) Žamboši. Podobne ako boli Traja mušketieri štyria:), aj tu to bolo tak... Števo a traja českí muzikanti. V komornom priestore kulturáku sme prežili krásny večer, plný nádherných textov a výbornej hudby. V prípade Šantu: večná škoda, že jeho nápadité melódie neobohatili svojou účasťou ďalší inštrumentalisti, sám Števo robil so svojou gitarou a hlasom zázraky. Šlapal absolútne naplno. Jeho texty, melancholické, smutné, ale aj tie, ktoré komentujú rozporuplnosť dnešného sveta, odboj voči modlám súčasnosti, postoj, ostať sám sebou mi pripomenuli slová Boba Dylana: Viem, že svojimi piesňami nezmením svet, ale viem, že svet nezmení mňa. Žamboši (nominovaní na Anděla)* odviedli perfektný inštrumentálny výkon, podporený tromi hlasmi, africkým bubienkom, či flautou miláčika šéfa kapely, ale textovo ma natoľko neoslovili ako Šanta, ktorého postoj zarezonoval najviac (pre mňa) v piesni Obyčajná žena. Takže, milé dievčatá, tešte sa zo života, so všetkým krásnym, čo prináša. Tancujte, jašte sa, prežívajte radosť a smútok, lásku aj sklamania, kým
Dnes som bol na na bohoslužbe v jezuitskom kostole vedľa radnice. V samom srdci Bratislavy, pri Hlavnom námestí.
Nemôžem to napísať do perexu, to by som neuniesol, ale nemôžem to ani nenapísať v originálnom znení. Prosím o prepáčenie, ale niektoré veci musia byť podané natur.
Minule som si zanadával, teraz naopak. Zastal pri nemocnici, na lište mu svietilo: Služobná jazda. Otvoril dvere, tak sme nastúpili. Traja-štyria. Pozerám. čudujem sa, ako to? Veď, teraz nemal ísť, až o 10 minút. A ešte ten nápis... Chvíľu rozmýšľa, pozerá do papierov, došlo mu, že sa pomýlil. Máme vystúpiť?, pýtam sa,...ste sa pozabudli? V rozpakoch odpovedá, že áno. Dobre. Otočím sa a volám: Vystupujeme, pán sa pomýlil, je to služobná jazda! Vyšli sme. Trocha mrholilo, ale prístrešok nás ukryl. Idiot, sprostý!, nadávala žena v mojich rokoch. Išla z dennej, rovnako ako ja. Možno sestra, možno kuchárka, neviem. Vám sa ešte nestalo, že ste sa pomýlili? Aj tak, nemal ešte ísť. Tak čo... Počkáme, hovorím. Hovädo, idiot! Odpovedá a potom zmĺkla a zapálila si cigaretu. Doteraz rozmýšľam, komu to patrilo? :)
Nerobil som si ilúzie, a dával som mu v kútiku duše šancu. Nový šéf pamäti národa, ma najskôr vytočilsvojim vekom. Myslel som, že na takom mieste, by mal byť človek starší a skúsenejší. Podobne, ako je prezidentská funkcia limitovaná vekom, patrilo by sa aj tu. Hádam sa nájdu aj v generácii starších, ľudia, ktorí nekolaborovali, s nikým (a pamätajú), iba ak so svojim svedomím. Je ich tu určite dosť. V súvislosti s týmto novým šéfom mi napadá parafráza názvu hlúpeho filmu: Ešte horší, než som dúfal. Vonkoncom nie pre jeho vek, ale rozhovor, ktorý poskytol redaktorke Sme (M.Ž. aj aktívne bloguje, tu, medzi nami), ma šokoval. Prečítajte si ho, prosím ...
Pozdravujem vodičov z DPB Bratislava! Nie všetkých, len tých, ktorí mi pravidelne pijú krv. Prestupujem pri Lučianke, v Petržalke, z autobusu č. 95 na č. 99, ktorý ide smerom k nemocnici, na Antolskú ulicu. 95-ka občas mešká, cirka jednu, jedinú minútu - a blízko pred zastávkou, musí dať prednosť v jazde spomínanej 99-ke, ktorá, zvyčajne v okamihu, keď rýchlo podídeme k jej dverám, zavrie a naštartuje. Stáva sa to takmer pravidelne. Šoférom, ktorí su OK sa ospravedlňujem, tí chápu, že ideme do práce (pred 19-tou hodinou, vodiči, za tie roky, dobre vedia, ze nie sme návštevníci krčiem pri Veľkom Draždiaku), tým druhým (keď máte čas pravidelne chodievať neskoro z konečnej, viem že sa neponáhľate, a strata tých pár sekúnd nie je dôvodom, aby ste nás okašľali), a tých je väčšina, odkazujem: Neverím, že to robíte iba preto, že máte malé, ehm, sebavedomie... a nerozpráva sa preto s vami manželka! Alebo predsa? To je naozaj biedna náhrada a satisfakcia...
V predajni potravín Tesco, na Kamennom námestí v Bratislave, budú búrať múr. Vždy tam zažívam peklo. Tam dole, v podzemí, pod najznámejším obchodným domom na Slovensku. Pretože to bol prvý Prior na našom území, zaslúži si ten prívlastok. Stará, pôvodná budova, Prior I., to je unikát, po každej stránke. Je na ňom zvonkohra, ktorá hrá nepretržite už temer štyridsať rokov a samotná budova je architektonicky klenot. Ale k veci a k titulku. Dnes som tam opäť nakupoval. Tam dole, v pekle:), v potravinách, kde sa na mňa všetko valí a padá, ako v horore o Godzille. A hneď som si na istom... Je to tlak. Nie sú to nervy:) Je tam viac ľudí ako tovaru. Kopeme, zavadziame, vozíkmi si vyzúvame topánky. Hrešíme, zúrime. Na každom metri narážame, ospravedlňujeme sa. Tak som sa dozvedel, prečo je obmedzený sortiment mliečnych výrobkov, a prečo vznikajú v zadnej, južnej časti papundeklové steny: suterén jednotky a suterén dvojky sa spoja. Predajňa bytových doplnkov už neexistuje.Údajne je už prerobená na samošku. Tak to bude až do čias, kým postavia na mieste dnešného hotela nový obchod. Zo spojenia vznikne naozaj veľkopredajňa potravín. Aspoň na chvíľu...
Môj starý otec (z otcovej strany) bol architektom. Narodil sa na konci XIX. storočia.
Dva roky používam na čítanie okuliare. Teda, pôvodne boli iba na čítanie, ale už po pár mesiacoch ich nosenia mi tak zleniveli oči, že som ich začal zakladať na nos aj pri všetkých činnostiach na blízko: varenie, žehlenie a v práci aj pri spájkovaní batérií do podcentrál, alebo pri výmene riadiacich modulov. Pri počítači mám škulky úplne samozrejme. Občas sa pozabudnem a nechám si ich aj vtedy, keď ich bezprostredne nepotrebujem. Nechtiac si tak kazím zrak, ešte viac.
