Jozef Červeň
Citový život
Určite poznáte nejakého náladového človeka. Taký obyčajne hovorí: To nemám rád... Ani sa toho nechytím, lebo to robí tento... Keby toto bolo lepšie... Do tohto nejdem, lebo sa toho bojím...
Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava

Určite poznáte nejakého náladového človeka. Taký obyčajne hovorí: To nemám rád... Ani sa toho nechytím, lebo to robí tento... Keby toto bolo lepšie... Do tohto nejdem, lebo sa toho bojím...

V marci 1931 prišiel po polroku do Benedika z Juhoslávie pán delegát Waland. Don Vagač ho zaviedol do Kozároviec, kde mu obidvaja zažili prekvapenie. Vo svojich pamätiach túto udalosť opísal takto:

Na prvý pohľad správa v médiách (link pod článkom)vyzerá ako konečne pozitívny krok na vyriešenie otázky kúrenia na Luniku IX. Neteší ma, že vás sklamem ale musím otvorene povedať, že to skoro nič nerieši. Tento krok by mal motivovať ďalších, aby začali platiť za kúrenie? Nebuďte smiešni. Nejedná sa o systémový krok, ide iba o zalepenie úst najväčším krikľúňom. Nerád to tu uvádzam, ale naozaj sa nič nevyriešilo. Prečo?

Hovoríme o nej, že je učiteľkou života. Študujeme minulosť, aby sme lepšie pochopili prítomnosť. Učíme sa o chybách minulých generácií, aby sme ich vraj neopakovali. Poznanie však samotné nestačí. Nestačia iba vedomosti, k tomu je potrebný aj charakter. Možno preto si v histórii všímame najviac tých necharakterných. Nech všetci vidia, ako sa strápnili. Obávam sa, že v dnešnej dobe, kedy je popularita považovaná za vyššiu hodnotu ako charakter, mnohí sa chcú strápniť. Pre takých je štúdium histórie návodom, ako to je možné urobiť dokonale. Študujme minulú históriu, hlavne však budujme tú budúcu! Určite by nás netešilo, keby budúci historici našu éru raz označovali ako éru popularity, éru úpadku civilizovanosti...

Dnešný deň máme spomienku na všetkých verných zosnulých. Podľa našej, katolíckej viery, sú to tí, ktorí síce žili spravodlivo, ale ešte nie sú pripravení, aby žili spoločenstvo v nebi. Potrebujú sa doškoliť, potrebujú sa pripraviť. Nejedná sa iba o nejaký maličký kurz. Neviem, koľko ľudí zomrie ročne, ale ohromilo ma, keď som po prvý krát počul, koľko ľudí už zomrelo. My tu na zemi sme menšina. Tých, ktorí nás predišli je viac, ako dnes žije na zemi ľudí. Poriadne viac. Neviem či ja, ako člen minority živých, môžem písať o majoritnej spoločnosti mŕtvych. Koľko ich vlastne je?

Pred chvíľočkou mi došla táto smutná správa. Misionárku popravia vo Východnom Timore. Popravia ju iba preto, že hlásala evanjelium. Prosím všetkých o modlitby, aby sa jej kati rozhodli nechať ju nažive. A tiež za to, aby sa nezmyselné boje aj v tejto krajine skončili. Oni tam nežijú v pokoji ako my. K článku prikladám aj nejaké podrobnosti o tejto krajine.

Saleziáni na Slovensku v roku 1930 mali dva ústavy. V Šaštíne a v Benediku. V Šaštíne ich bolo okolo 110. Keď vyrukovali v rade na nedeľnú svätú omšu, všetci šaštínčania sa pozerali a ženičky si šepkali:

V priebehu roka si spomíname na viacerých svätých. Do kalendára sa dostali iba niektorí z nich. Je ich určite viac ako dní v roku. Niektorí sú známi viac, iní menej. To sú však iba tí ktorí boli za svätých vyhlásení, iní sú celkom neznámi a možno iba my sami o nich vieme, že sú určite v nebi, alebo že celkom určite mali nebo vo svojom srdci. Koľko ľudí vlastne bolo vyhlásených za svätých?

Už dlhší čas máme možnosť pozorovať správanie sa čiernokošeliarov. Hrdo sa hlásia k odkazu Andreja Hlinku, k odkazu Slovenského štátu a vlastne ani vôbec nevedia, k čomu sa hlásia. Mám taký dojem, že absolútne nechápu zložitosť situácie, za akej vznikla Hlinkova garda a ani to, že Andrej Hlinka by z takýchto ich "prejavov národnej hrdosti" nemal vôbec radosť.

Pamätám si, keď som to ako chlapec po prvý krát počul v kostole. Bol som prekvapený z toho, čo by tam Ježiš vlastne robil. Vedel som si tam predstaviť kadekoho, niekedy vrátane seba, ale Ježiša...

Najväčší dar, ktorý nám zanechal Ježiš Kristus. Týmto darom je on sám. Vidíme chlieb. Na jazyku cítime chlieb a predsa je to on. Po prvý krát vstúpil do chleba pri poslednej večeri. Do chleba preto, aby sme ho mohli jesť. Apoštolom prikázal, aby to, čo urobil on, robili na jeho pamiatku. Odvtedy sa už pri "lámaní chleba" okrem apoštolov zišiel obrovský zástup ľudí zo všetkých národov, kútov zeme a jazykov. Večné svetlo v našich kostoloch pripomína, že je obývaný. Býva tam on, Ježiš, a čaká, že prídeme k nemu na svadobnú hostinu a budeme ho jesť. Jeho, pokrm, ktorý dáva obrovskú silu...

Čítania dnešnej nedele nám kňazom nastavujú ostré zrkadlo pravdy. Upozorňujú nás na to, že síce sme predstavení vo svojich komunitách, ale máme byť úplne iní, než to býva zvykom v podnikoch a pracovných skupinách. Túžbu po ovládaní a moci musí prevládnuť túžba slúžiť, a to aj vtedy, ak sa od nás čaká určitá ráznosť v rozhodovaní. Byť takými kňazmi, akými máme byť, značí plávať proti prúdu. Proti prúdu spoločnosti aj proti prúdu vlastného ja...

Hrob je realita, ktorá ná všetkých čaká, a ak sa nedožijeme konca sveta, ani nás neminie. O Ježišovi Biblia hovorí, že okúsil smrť za všetkých ľudí. Spoznal stav smrti, kedy jeho duša bola oddelená od tela. Stalo sa to v tom momente, kedy vydýchol na kríži. Potom jeho telo uložili do hrobu...

V septembri roku 1930 nastali v komunitách výraznejšie zmeny. Don Vagač, šaštínsky direktor ich opísal takto: "Konečne roku 1930 nastali v Šaštíne radikálne zmeny. Po mojom šesťročnom farárovaní a štvorročnom direktorstve som bol preloženy do Hronského Sv.Beňadika za spovedníka spolubratov a za kaplána do Kozároviec i do Orovnice.

Vlastnosť, po ktorej túži každý rozumný vedúci na akomkoľvek poste. Vedieť sa vžiť, vcítiť do tých, ktorých máme na starosti, je nielen predpokladom úspechu, ale hlavne predpokladom dobrých vzťahov. A nielen vedúci, každý rodič, vychovávateľ. Jednoducho každý človek, ktorý pracuje s ľuďmi a myslím, že takých je na svete väčšina. V prvom rade je potebné viac druhých počúvať, ako im rozprávať. Dostali sme iba jeden jazyk, ale až dve uši a myslím, že to nie je iba preto, aby sme boli schopní počuť stereo. Okrem počúvania ušami by sme mali počúvať aj očami a srdcom...

Budete určite prekvapení, ale moja predstava je úplne iná ako predstava mnohých ľudí. V tieto dni budeme chodiť na cintoríny, budeme spomínať na svojich drahých. My kresťania sa budeme za nich modliť, aby sme modlitbou vniesli do sveta dobro, ktoré oni možno nestihli a dúfame, že sa raz niekto bude modliť aj za nás nad našim hrobom. Ja o pomníku na svojom budúcom hrobe mám už teraz jasnú predstavu a dúfam, že ju po mojej smrti budú rešpektovať...

Saleziánske dielo sa na Slovensku veľmi pekne rozrastá. Každý rok pribudne nejaký kňaz, alebo nejaký spolubrat. Rok po roku saleziánov pribúdalo ako húb po daždi a každý "prírastok" bol privítaný s radosťou.

Na myšlienku nahrať si ruženec som prišiel raz za volantom. Mal som pred sebou ďalekú cestu a chcel som sa pomodliť moju obľúbenú modlitbu. Vzal som do ruky ruženec a modlil som sa s ružencom v ruke. Nebolo to veľmi praktické, lebo ruženec sa mi počas modlitby niekoľkokrát zachytil o riadiacu páku. Keď na ceste nastala náročnejšia situácia, pozabudol som, kde som vlastne skončil. Uvažoval som nad tým ako by som to vyriešil, a tak vznikol MP3 ruženec na CD vo svižnom rytme...

Pohľad na to, čo je to ekumenizmus sa počas stáročí menili. Našťastie k lepšiemu. Náboženstvá, lepšie povedané konkrétni ľudia konkrétneho vierovyznania, vyzrievajú, a dokážu komunikovať na čoraz zrelšej úrovní bez predsudkov, bez emócií. Žiaľ náboženské vojny najmä na miestnych úrovniach v podobe nevraživosti sú ešte častou realitou. Počas stáročí sme si naubližovali dosť. Je načase odpustiť, zbaviť sa predsudkov a nehľadať to, čo nás rozdeľuje, ale to čo nás spája. Toho, čo nás spája vždy býva viac. Dvaja skutočne veriaci ľudia, nie fundamentalisti, akéhokoľvek náboženstva sa dokážu dohodnúť vždy.

V pondelok sme mali pravidelné zasadanie Rady pre Rómov a menšiny. Túto radu má na starosti pán biskup Bernard Bober. Na pravidelných stretnutiach sa usilujeme navzájom sa povzbudiť a hľadať riešenia do budúcnosti. Na tomto stretnutí sme sa zišli sedemnásti. Najväčšia časť bola z Košickej arcidiecézy, ale boli tu aj kňazi a rehoľné sestry z Prešova, zo Spiša aj z Banskej Bystrice. Hľadali sme možnosti, ako čo najviac urobiť pre to, aby sme pomohli Slovensku. A boli by sme radi, keby Slovensko, najmä vláda nám dovolila pomáhať Slovensku viac. Prečo mám to zatiaľ nedovolia?