Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Akú šancu na prežitie má súkromná škola, ktorá od začiatku verejne deklaruje, že nebude žiakom prilepšovať známky len preto, že rodičia žiakov platia školné? Podľa mňa, veľkú, lebo...
Vraj prečo som tú knihu napísal. Stráviť bezdôvodne hodiny za compom a následne pri úpravách textov, to je divné. Keby som bol spisovateľ a živilo by ma to, tak povedzme ok, ale takto?
Viem. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že ak je chlap pri pôrode, nie je to dobrý nápad, no ja som bol pri troch a ak by som dostal možnosť vrátiť sa v čase a z niektorého z nich sa "vyvliecť", nemenil by som ani za svet a volil by som znovu rovnako.
Nikdy som nedeklaroval potrebu násilia. A už vôbec nie, voči ženám. Ale tento piatok, tento piatok si to užijem, lebo priateľov človek musí pomstiť, nech už by jeho osobné zásady boli akokoľvek protirečivé a nesúhlasné...ozaj, ak si chcete aj vy udrieť, nech sa páči!
"Ociiii, ako to dopadne s tým pavúkom?" spýtala sa Veve nervózne, keď dočítala najnovšiu kapitolu. "To ja predsa neviem,"odtušil som. "Ty si hrozný, musíš predsa vedieť, ako to dopadne, keď si autor!" "A odkiaľ? Nikdy neviem, ako dopadne príbeh, kým ho celkom nedopíšem. Stať sa môže hocičo," zažmurkal som na Veve a ona pochopila, že si nevymýšľam a fakt nemám páru, čo sa udeje v ďalšej kapitole. "Tak dobre. A zajtra ráno bude ďalšia kapitola?" opýtala sa mierne sklamaná Veve. "Jasné..." Nuž a presne takto to vyzeralo temer celé zimné prázdniny. Deň, čo deň, každé ráno moje tri dievčence prišli do obývačky, aby si na stole našli pokračovanie príbehu, v ktorom som sa nechtiac ocitol.
Vždy som si predstavoval, aké to asi bude. Urobiť si školu podľa vlastných predstáv, ktorá by bola istou alternatívou pre tých, ktorým súčasný systém vzdelávania nevyhovuje. Mať tam učiteľov, deti i rodičov, ktorí mi budú priateľmi a druhmi vo všetko. Spoločne objavovať najnovšie technologické zázraky, bojovať o prežitie počas stanovačiek, vzájomne sa učiť vedomostiam i múdrosti...hm, asi som „snílek", čo? Ps: Priestory už máme. Teraz sú na rade učitelia ;)
Škola je miesto, kde trávi moje dieťa veľa času. Je to miesto hľadania a nachádzania, miesto poznania a múdrosti, miesto, kde sa z veľkej časti formuje a vyvíja osobnosť môjho dieťaťa...miesto, od ktorého závisí pripravenosť môjho dieťaťa do života. Možno to niekomu bude pripadať divné, ale som rodič a chcem pre svoje dieťa dobrú školu!
Až prehnane jednoduchý dej, pretkaný nudnými opismi, veľa nereálnych situácií a smiešna zápletka i jej rozuzlenie... Takto nejako by sme mohli v stručnosti popísať knihu Dávida Králika, Celkom ako sen...
(Chat) Jasmína: ahoj ja: hojA Jasmína: hojhojjj a poznas sakamotta? ja: neee Jasmína: ruichi sakamotto klavírny skladatel :) ja: juj, som nevzdelanec, nepoznam :)
Deti sme dali na šerm preto, aby sa naučili v živote vyhrávať i prehrávať a tiež, aby nám v pätnástich nezačali pofajčievať a popíjať vonku s nejakou partiou. (Dobre, dobre, možno tam bolo aj trochu nenaplnených ambícií ich otca, ale to im zatiaľ nehovorte ;).
Priemerný Slovák chodí denne do práce a žije od výplaty k výplate. Nadáva na politikov, tiež na Pentu a ďalšie podozrivé individuá. Raduje sa zo svojich detí, ak nejaké má a hnevá sa na Gorilu, ak ju náhodou čítal.
"Dávid?" prekvapene sa otočím a vidím muža s pehavou tvárou a ryšavými vlasmi. Vidí sa mi byť povedomý, ale ...do čerta, odkiaľ ho len poznám. "Dávid, to som ja, David!"
Posledný tréning za nami. Nasadám s Veruškou do auta, aby sme v zápätí uviazli v zápche, spôsobenej haváriou. Terigáme sa temer krokom. Odrazu sa Veve z ničoho nič ozve: "Ocko, prečo to nemôže byť jednoduché?"
Najskôr mali rešpekt a približovali sa len veľmi pomaly. Bolo to celkom pochopiteľné. Je ich síce sedem, no sú to ešte deti a ja? Riadny, stokilový chlap! Potom sa však ktorýsi z nich osmelil a bodol ma do brucha. V nasledujúcej chvíli sa na mňa vrhli všetci naraz. Bodal som okolo seba hlava-nehlava, kde tu som pocítil, že ktorési z detí utŕžilo odo mňa riadnu ranu, no rán, ktoré som utŕžil ja, bolo nepomerne viac. Boj sa schyľoval ku koncu.
Na letisko ma vezie Duma. Vlastne sa volá Dumitrov Veselko, ale všetci ho voláme Duma. Je to priateľ z Belehradu, ktorý sa za stolom zakaždým naláduje a keď sa ho náhodou opýtate, prečo, odpovie vám, čo sa počas vojny naučil: Najesť sa treba riadne zakaždým, keď je príležitosť. Človek totiž nikdy nevie, kedy bude ďalšia. Vystúpil som z auta. Objali sme sa a potľapkali po pleciach. Periférne som zaregistroval policajta, ako k nám kráča s blokom na pokuty. Ešte raz som Dumovi poďakoval za pomoc počas rozhodovania aj za odvoz na letisko Bergamo a rozlúčil sa.
"Sodík, horčík, hliník, zinok, železo, olovo, vodík, meď, striebro, zlato.." šepkám si potichu a vchádzajúc na cestu E77 zaraďajum vyššiu rýchlosť.
Veruška... zatvorila očká a začala hlasno odfukovať. Ešte chvíľu sme so ženou postáli pri postieľke a keď bolo zjavné, že konečne zaspala, vyplížili sme sa von. Mlčky čakala. „Vzduch čistý,“ pomyslela si a vytiahla bábiku.
„Dobrý deň, mal som cestu cez Vištuk a potreboval by som poradiť. Je doma Pali?“ pýtam sa Paliho mamy, ktorá v snahe spomenúť si, odkiaľ ma pozná, mierne prižmúri oči. Napokon to vzdá a pošle ma do rozostavanej prístavby.
"Ociiiii, musím ísť cikaaaaaaať!" "Však choď." "Lenže ten nočník je už plný a nedá sa ísť cikať!" Ľuboš sa zahľadel na nočník, umiestnený uprostred stanov. Čosi zamrmlal a vykročil smerom k nemu. Jedným šmahom ruky ho vylial a slávnostne zvolal: "Hotovoooo panstvo. Toaleta je zase pripravená."
(večer pred spaním)... „Ocko a ty so mnou na budúci týždeň nepôjdeš k očnej?“ v hlase počujem výčitku. „Veruška, ja pôjdem s Vikuškou naspäť do Šenkvíc, lebo už o pol štvrtej musím byť v škôlke, aby som sa predstavil,“ vysvetľujem ospravedlňujúco. „Jáj, to kvôli tej angličtine?“ stále ten istý, vyčítavý tón. „Hm a tiež kvôli logopédii.“ „A čo máš ty s logopédiou?“ vyvalila na mňa Veve prekvapené oči. „Veď mamička je logopédka a ty si učiteľ!“
