Unavené oči už ledva udržím otvorené. Niet sa čo diviť, po štrnástich hodinách za volantom. Ešte päťdesiat kilometrov a som v Gdansku. „Hlavne nezaspi!“ neustále si opakujem, aj keď už únava prekračuje všetky hranice znesiteľnosti. Otváram všetky štyri okná a prúd čerstvého vzduchu ma preberá.„Zomrel,“ znovu a znovu vidím v myšlienkach zelený display svojho mobilu, na ktorom sa len pred pár hodinami objavila jednoslovná sms-ka. Často sme spolu hrávali „Dračí doupě“, samozrejme vždy až potom, ako sme skončili s domácimi úlohami. Doma ho volali Romanko. Mal rád počítač, les, akváriové rybky (raz sme si sľúbili, že sa spolu vyberieme do akvaristického obchodu...nestihli sme to...) Pre mnohých ľudí bol obyčajný malý tmavovlasý chlapec, no pre mňa zostane navždy veľkým elfským bojovníkom, ktorý nikdy nepoznal porážku. Vlastne raz áno. Non-Hodgkin...Do Gdanska som dorazil o druhej nad ránom. Na hoteli som sa zdržal sotva päť minút. Akosi som cítil potrebu ísť k moru. Bolo veľmi chladné a rozbúrené. Vyzul som sa a kráčal som vo vlnách. Nohy mi tŕpli od zimy. Nevšímal som si to a kráčal som ďalej.Odrazu som zastal. Hľadím na vlny, ktoré kdesi v diaľke obmývajú nohy jasnej hviezdnej oblohe
