Dávid Králik
Je piatok večer...poprava skončila ešte pred siedmou...
Uprostred Bratislavy je malý dvor, na ktorom rástli obrovské, viac než päťdesiatročné, stromy...
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené

Uprostred Bratislavy je malý dvor, na ktorom rástli obrovské, viac než päťdesiatročné, stromy...

Učil som vtedy vo Vištuku. Vonku už bolo príjemne teplo a tak sme so žiakmi podnikali rôzne vlastivedné vychádzky. Jedna z nich nás zaviedla aj do nášho hlavného mesta.

Starý rybár sedel vo svojej bárke a s obavami čoraz častejšie hľadel na západ. Tie mraky neveštili nič dobré a on to vedel. No vedel i to, že ak domov neprinesie čo i len jednu rybu, nebudú mať už druhý deň do čoho zahryznúť.

Uprostred Bratislavy je malý dvor a na ňom rastú (vlastne už len rástli) obrovské, viac než päťdesiatročné, stromy. Smiešne je, že tie stromy z ulice vôbec nie je vidno. Ukážu sa len tomu, kto odmieta povrchné poznanie a vstúpi dnu. Aké bolo moje sklamanie, keď som dnes namiesto majestátnych stromov našiel niekoľko vystrašených a zhrbených starcov a jeden plačúci pahýľ. Prisadol som si, lebo som mal akosi pocit, že sa za nás, chamtivých bláznov, musím ospravedlniť.

Vážený pán minister, mám strach...

Školská budova sa otriasa v základoch. Dievčatá nadšene dupocú, chlapci pískajú. Pani učiteľka s tajomným úsmevom Mony Lisy si vychutnáva svoj veľký triumf. Konečne ju milujú. A pritom stačilo tak málo. Vziať deti na exkurziu...

Terezka bola hlboko veriaca. Možno i to bol dôvod, prečo sa s ňou Boh pravidelne stretával.

Našliapnutie na ľavú nohu, „Jordanovský“ odskok a čistý kôš zo „šestkovej vzdialenosti“. „Dnes mi to fakt ide,“ pomyslel si sotva pätnásťročný Peťo a spokojne sa usmial na spolužiačky, ktoré sa na nich, rovnako, ako po mnoho iných popoludní, prišli pozrieť.

Patríme medzi rodičov, ktorí deťom čítajú na dobrú noc. Dostali sa nám už síce zopárkrát rady, že čítanie je prežitok a oveľa pohodlnejšie a rovnako účinné je pustiť deťom rozprávku v televízii či z veže, no obaja neustále tvrdohlavo trváme na čítaní, pričom výber nechávame na deťoch. Tak tomu bolo i dnes.

Nočný motýľ Martin žil na starej zaprášenej povale celkom sám. O svojich rodičoch toho veľa nevedel. Len toľko, čo sa dozvedel od starého vidlochvosta. Vraj raz prišiel akýsi chlapec, chytil Martinových rodičov do sieťky a v škatuli od topánok ich odniesol preč. Aj počas tých pár slov dal starý motýľ jasne najavo, aký je preňho Martin ohyzdný a že mu rozhovor s ním nie je vôbec po vôli. Martin to vedel a dobre vedel i to, že starý vidlochvost nie je jediný, komu je odporný. Vlastne, nech rozmýšľal sebe viac, nespomenul si na nikoho, kto by stál o jeho priateľstvo.

Príbehy, ktoré píšem na blog sú príbehmi, ktoré skutočne žijem. A predsa Dávid z príbehov nie som ja. Je to len istá časť zo mňa, upravená a zostrihaná v štúdiu tak, aby som vyšiel bez ujmy a so cťou. Tak ako speváci, ktorí nahrajú pieseň v štúdiu a potom ju prezentujú na playback. Dnes poruším nepísané pravidlo na blogu a napíšem čosi viac. Žiadna strižňa, žiadne korekcie, skrátka LIVE.

Počas svojich vysokoškolských liet som sa v rámci privyrábania si, dostal do partie zametačov ulíc. Každé ráno sme pár minút pred siedmou pobrali svoje metly, nastúpili do starej, ošarpanej ávie a hor sa na určený rajón.

Zamyslene sedel nad malým, poloprázdnym pohárikom. Bol to ešte len druhý, no už sa mu telom začal rozlievať príjemný hrejivý pocit šťastného zabudnutia. Odkedy začal viac piť, stačilo mu málo a bol úplne napitý. Odrazu sa postavil a spustil na celú krčmu: „Oni mi budú vravieť, že ja som nie kresťan.“ Jazyk sa mu plietol, sotva sa dali rozoznať slová, ktoré vychádzali jeho starých, bezzubých úst. „Najmenej päťdesiat ľudí mi dosvedčí, že som bol v nedeľu na omši!“ Teraz už kričal. „Babizne jedny...“ pomaly si opäť sadol.

(Správa TASR: Podľa najnovších výskumov NASA, sa niekde v okolí Trenčianskych Teplíc nachádza bájny poklad Inkov.)Stojím s Veri v čarokrásnom lese, okolo nás pobehuje ďalších štyridsať krvilačných zlatokopov(zhodou okolností zároveň mojich žiakov : ) a uprostred tej šialenej honby za pokladom, mi zvoní mobil.

Cesta do Gdanska mi za volantom pripadá nekonečná.

Čas od času sa prihodí, že niektorá vychovávateľka nepríde do školy a potom sa i nám, (m)učiteľom, dostane cti vychovávať naše/vaše dietky. Tak sa stalo i dnes a pocta sa ušla mne. A musím povedať, že to bola celkom sranda : ). Pri futbale som síce párkrát spadol a moje béžové nohavice zdobí vojenská zeleň, ale podarilo sa uhrať remízu a to je vždy najlepšie (žiadne hádky : ).

Sú takmer štyri hodiny popoludní a v kostole niet ani nohy. Odrazu v zámke zaštrngoce kľúč. Dnu vojdú dvaja navlas rovnakí chalani, pravdepodobne dvojičky. Bez dlhých rečí si zložia veci a začnú chystať ozvučovaciu techniku. Len o niekoľko minút neskôr sa v bráne ukáže počítačový technik a hneď za ním prichádza zamestnanec ktorejsi vysokej školy. Dvere sa ešte párkrát otvorili a potom zase zavreli. Nakoniec tu bolo desať ľudí, ktorých spájala jediná vec: Túžba pomôcť.

Ulicou svižne kráča zamyslený muž. Svojmu okoliu nevenuje vôbec pozornosť. Teda aspoň do chvíle, kedy začuje úžasný spev. Akoby sa práve zobudil, zahľadí sa smerom, odkiaľ prichádzajú prekrásne tóny a vidí skupinku Rómov. No, presnejšie povedané ocka a jeho troch synov.

Pred pár dňami sme mali s mojou triedou hodinu výtvarnej výchovy. „Dnes budeme robiť ilustráciu k povesti Dunajský orol, ktorej sme sa venovali počas hodiny čítania (medzipredmetové vzťahy, to teraz frčí : ), “ vravím a už - už sa chystám vysvetľovať techniku, keď sa zrazu ozve Nikolas z poslednej lavice: „Pán učiteľ a nemohli by sme urobiť blahoželanie mamičke ku dňu matiek?“ Usmial som sa a ponechal som voľný výber. Každý si mohol vybrať, či bude robiť ilustráciu, alebo blahoželanie. Takmer všetci robili blahoželanie : ). Milé mamičky, ak ste dokázali vychovať také úžasné dietky, nezostáva mi iné, len opäť zopakovať: „Ženy, sú jednoducho úžasné, priatelia!“ Blahoželám k vášmu veľkému dňu, milé mamičky.

Čarokrásna mladá antilopa sa prechádzala po lesnej čistinke. Všetko živé naokolo zatajilo dych a s akousi nevysvetliteľnou bázňou hľadelo na toľkú krásu. Uvedomovala si to. Vdychovala obdiv nozdrami a nemohla sa ho nabažiť.