Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
to ich poklad jediný za tak veľa lásky... Tento krásny veršík som prvý raz čítala ako dieťa v pamätníčku mojej maminky. Veľmi sa mi páčil, hoci som vtedy dobre nerozumela, ako mám chápať ten poklad. Veršík som vedela celé roky naspamäť, no čas aj tu urobil svoje a ja som naň pozabudla. Včera som si uvedomila, že mesiac október je vyhlásený za mesiac úcty k starším a zrazu mi veršík sám "naskočil".
V dnešnej dobe rôznych komunikačných možností sa stáva, že sa ľudia "nájdu" doslova náhodne a pritom často nezostane pri jednorázovej výmene slov. Je pravdou, že ako "domáca pani" trávim dosť času doma pri pc a tak moje pole možností komunikovať so svetom je dosť široké. Nikdy som násilne nevyhľadávala kontakty, oni sa často akosi nájdu samé, vynoria sa z virtuálneho sveta druhej strany počítača a jednoducho zaklopú na pomyselné dvere. Často siahnem na kľučku a zvedavo im rada otvorím. Kedysi by som si nevedela predstaviť, ako môže fungovať priateľstvo cez klávesnicu. Stačí poznať priateľku len z fotografie? Dnes to beriem už za normálnu vec. Je pravda, že osobný kontakt nikto nikdy nenahradí, ale aj priateľstvo cez písmenká si veľmi vážim. K napísaniu týchto viet ma nabudil mail, ktorý som dnes dostala od jednej pani Vierky, ktorú tiež osobne nepoznám. Ráno som jej poslala k dnešnému sviatku prianie a pani Vierka naň odpovedala obratom prívalom milých a sympatických slov, vyjadrila nádej, že sa raz aj osobne stretneme. Svojou pozitívnou sprchou osviežila môj deň.
Vopred sa ospravedlňujem za laický pohľad na vec, na parkete politky nie som dobrá tanečníčka. To však neznamená, že ma necháva chladnou, predovšetkým vtedy, keď zachytím čosi, čo mi zdvihne hladinu adrenalínu. Občas si len tak mrmlem pri telke a tak si trochu vyventilujem rozhorčenie. Teraz sa mi žiada aj čosi napísať, tak mi prepáčte moju odvahu. Ďakujem.
Mošovce, jedna z najväčších turčianskych obcí, datujú svoju prvú písomnú zmienku v donačnej listine kráľa Ondreja II z roku 1233. Mošovce sú známym rodiskom mnohých významných osobností. Do života odtiaľ vykročili napr. Šfefan Krčméry (historik a básnik), Matej Miškóci (národný buditeľ), Ján Šikura (historik), Jozef Tatár (spisovateľ), mnohí ďaľší , ale aj veľký básnik Slovanov, filozof a evanjelický kazateľ Ján Kollár, autor známej zbierky "Slávy dcéra". Nad vchodom k pamätnému miestu, kde stál Kollárov rodný dom, môžeme čítať jeho slávny výrok: "Slávme slávne slávu Slávov slávnych", ktorý nám pripomína veľkosť tohto buditeľa. Mošovce však nežijú len zo slávy minulosti. Zveľaďujú sa, dokonca sa hrdia aj zvláštnou cenou, ktorú obci udelila Slovenská agentúra pre cestovný ruch "Za aktívne zhodnocovanie potencionálu obce pri tvorbe regionálneho produktu cestovného ruchu". Zaslúžená odmena za vynaloženú snahu.
Prišla som domov z práce a klepot písacieho stroja ma vítal už na prahu dverí. Bola som zvedavá, čo tak dcérka usilovne vyťukáva, zamierila som si to rovno do izbičky. Okolo nej už bolo plno nastrihaných malých papierikov a v košíčku na stole sa pohlo akési krídlaté krikľavozelené čudo. "Čo to má znamenať?" znela prvá moja otázka, tá klasická zvedavomamičkovská. "Mami, našla som ju v tráve, no uznaj, nemohla som tam tú andulku nechať, veď by zomrela". Pri pohľade na bezbranné vtáča mi mäklo srdce. Dcérka popísala množstvo inzerátikov, v ktorých informovala, že sa našla andulka a nech sa majiteľ ohlási telefonicky. Poroznášala tieto svoje výtvory po celkom sídllisku. Cestou z tejto snaživej akcie sa zastavila u kamarátky, u ktorej mala dohodnuté požičanie akejsi starej klietky a u ďaľšej bola poprosiť o hrsť vtáčieho zobu.
Práve som otvorila poštu a prezerám došlé maily. Od kamošky Vlaďky mi prišiel mail (bez uvedenia autora, či zdroja) a prinútil ma zamyslieť sa. Tých pár slov bolo ostrých ako žiletka. Nielen ostrých, ale aj pravdivých. Ani som sa vlastne moc zamýšľať nemusela, hneď po prečítaní som s nimi, žiaľ, súhlasila. Možno sa pripojíte...
Minulý týždeň som nasmerovala svoje kroky do Baumaxu. Nič ma nenaháňalo, mala som čas a tak som si urobila prehliadku predajne. Upútalo ma prázdne miesto, dosť veľká plocha, na kraji ktorej boli navŕšené palety a rôzne krabice s nápismi "sezónny tovar". Zo spodných krabíc trčali umelé čečiny. Uvedomila som si, že krútim nesúhlasne hlavou. September a tu už idú rozkladať vianočný tovar? Včera som listovala ponuku Lidla a padla mi sánka. Titulok "Najkrajšie Favorina Vianoce". (Favorina je značka cukroviniek). Vianoce? Čo už obchodníkom načisto šibe? Oddnes má Lidl v ponuke kolekcie, štóly, vianočné perníčky, adventné kalendáre, vianočné balíčky, želé salónky či vianočné figúrky...
Možno to bude tým, že ma otrokárske kríže priklincovali trčať doma, alebo to súvisí s ľahkou nostalgiou kraľujúcej jesene, ale pravdou je, že ma pochytilo hrabanie sa v spomienkach. Zobrala som virtuálne vidly a pustila sa do toho. Je toho celkom dosť, no jedna spomienka z detských rokov ma práve znovu rozosmiala. Dostala som chuť podeliť sa s ňou s vami...
Kto by už len nepoznal pani herečku, dlhoročnú partnerku už zosnulého známeho sympatického režiséra Zdeňka Podskalského, sympatickú dámu Jiřinu Jiráskovú? Kto by už len nepoznal jej slávne role či už v Troškových komédiách Slunce, seno...., alebo vo filmoch Funny (nezabudnuteľná MUDr. Venclovská), Dva lidi v ZOO, Rafťáci, Anděl Páně a v mnohých ďaľších? Uvedomujem si, že asi viac oslovuje moju generáciu, ako tých neskôr narodených, no som presvedčená, že aj medzi nimi má svojich sympatizantov. Svoju prvú veľkú príležitosť dostala už v roku 1960 vo filme Smyk. Jej kariéra je kyticou nádherne uvitých postáv, tak klasicky "po jiráskovsky". Dokáže zahrať dámu i jednoduchú žienku a vždy tak presvedčivo, bravúrne, s nesmiernou ľahkosťou. V mojich očiach je to skutočne "hviezda" českého hereckého neba.
V sobotu plesám nad skvelým nápadom mojej priateľky, darovať otcovi k významnému jubileu výhliadkový let nad Turcom. V pondelok dostávam do rúk nové číslo časopisu " harmonia" a po pár stránkach listovania na mňa civí nadpis: "Darujte si zážitok, na zážitky sa nezabúda." Usmievam sa. Náhoda? Zvedavá sa okamžite venujem písmenkám. Dozvedám sa, že existuje spoločnosť, ktorá ponúka zážitkové darčeky. Jej názov sa mi páči - Darček-prekvapenie s.r.o.
Pozerali sme večer na čétéčke program s M. Donutilom. V jednom z príbehov bol záber na keramický krčah na pivo, ktorý vo mne zobudil prachom zapadnutú spomienku, že taký mal aj môj starý otec-tatino. Zrazu som ho videla pred očami ako stojí na svojom stálom mieste v kredenci a dokonca sa mi vybavil aj taký detail, že z uška bolo kúsok odbité... Marí sa mi, že sa to zadarilo v mojej réžii. Sledovala som reláciu ďalej, už však len očami, pretože moja myseľ sa vybrala svojvoľne na vlastnú púť. Občas boli jej cestičky také živé, že som ich musela komentovať nahlas a tak som rušila manželovi jeho sledovanie programu. Nenamietal...
Pohodový sobotňajší večer, sedíme s manželom v obývačke, sledujeme film, občas prehodíme nejaké to slovíčko, zo sedmičky Cabernetu pomaly odbúda a plamienok sviečky hádže na fľašu zaujímavé obrazce. Je deväť hodín (teda dvadsaťjeden) , keď sa zrazu "preberie" z večernej letargie aktívny sused a začne do čohosi trieskať. Rachot sa ozýva celým bytom a príjemná pohoda dostala kopanec. Bez nášho pričinenia. Pridávame zvuk na telke a pohoršujeme sa nad panelákovým životom. Prejde vari polhodinka a suseda prejde remeselnícka nálada a konečne stíchne, hurá!
Hrad Strečno - 26.9.2009, Medzinárodný deň cestovného ruchu, "Chuť regiónov Žilinského kraja"- celodenná akcia. Príjemná sobota v zajatí babieho leta priam vyzývala prijať lákavé pozvanie na Strečno, na romantickú zrúcaninu majestátne sa vypínajúcu na rozhraní Turčianskej a Žilinskej kotliny, nad tokom rieky Váh. Od deviatej rána tam smerovali kroky mnohých nadšencov regionálnych podujatí. Po dvanástej som aj ja s manželom sadala do auta, ktoré vyštartovalo na cestu za príjemným zážitkom.
Rozjímam... Len tak sa nechávam unášať myšlienkami, ktoré akoby som ja ani neriadila. Stáva sa mi to čoraz častejšie. Myšlienky prichádzajú samé. Niekedy prekvapia. Nútia ma uvedomiť si, že mnohé veci vnímam nejako ináč ako kedysi. Asi je to vekom, neviem. Možno je to vďaka kokteilu, ktorý mi svojvoľne namiešal sám život. Ozaj neviem...
"Bežím do lekárne, potom sa stavím u Darči, hodíme cigaretku, kávičku, potom pobežím domov, urobím večeru a letím k našim". Toto si stíham nechtiac vypočuť v meste, od dámy, ktorá s prilepeným mobilom na uchu prekladá nožičky ako opreteky a míňajúc moju maličkosť spôsobuje takmer prievan. Okolo nej v rytme krokov veje niekoľko igelitiek, každá inej farby. Bežný výjav, nič zvláštne. Pohľad na ňu a slová, ktoré som si vypočula ma prinútili zamyslieť sa ako sa dnes žije, aká je tá naša súčasnosť "rýchla". Skoro všade sa beží, uteká dokonca letí. Je piatkové poobedie, niektorí už iste skončili pracovný deň, aj týždeň a v predstave víkendu sa naháňajú za nákupmi a inými povinnosťami. Niektoré mamičky vlečú za sebou malých školákov, mnohé, ak majú ešte voľnú ruku, tak im uľavia od školskej tašky a pridajú ju ku svojmu nákladu. Deti vylizujú kornútky farebnej zmrzliny a obzerajúc si výklady kráčajú lenivo mamám v pätách. Niektoré sú okrikované, aby sa "nemajdali" a švihli si. Na chvíľu pridajú do kroku, v tom ich čosi vo výklade znovu zaujme a zase zaostávajú za mamou. Mám pocit, že skoro všetci sa ponáhľajú.
Myslím, že nie som sama, čo sa opriem do tejto témy. Som presvedčená, že blogeri sa už tejto téme venovali, no nie je v mojich silách overiť si to. Zostáva mi teda, len sa vopred ospravedlniť , ak sa púšťam do témy, ktorá tu už zarezonovala. Keď sa smršť s letákmi spustila, považovala som ju za super informačný prostriedok, ktorý často ovplyvňoval smer mojich nákupov. V začiatkoch to bolo však niekoľko letákov od pár reťazcov. Nič, čo by ma poburovalo. V súčasnosti, keď už takmer denne vyberáme nejaký leták z našich schránok, nezriedka aj niekoľko do seba založených, tak to už nepovažujem za super vec. Čudujem sa, že neexistuje nejaká brzda, ktorej by záležalo na šetrení papierom a prijala by aspoň nejaké obmedzujúce opatrenia. Letáky sú všade, nielen v našich schránkach. Váľajú sa hocikde po zemi, po predajniach, ich zdrapy nezriedka lietajú sídliskom v silnejšom vetre ako ranené vtáky. Viem, že letáky sú snáď najväčším magnetom zákazníkov k návšteve v danom reťazci, či predajni. Musím priznať úprimne, že nie som ani za ich celkové vykynoženie. Čo ma však rozčuľuje, to je ich množstvo.
Dookola čítame rôzne polemiky či sa dať zaočkovať proti chrípke alebo nie. O očkovaní proti tetanu sa však moc nedočítame. Nie je to tak dávno, čo som v regionálnej televízii zachytila reportáž, v ktorej sa okrajovo ( výnimočne) venovali tetanu. Začala som premýšľať, kedy som posledne evidovala inde nejakú správu o tomto druhu očkovania, prípadne preočkovania. Nespomenula som si. Pritom si treba uvedomiť, že táto choroba patrí k tým, ktorá môže skončiť fatálnymi následkami. Osvete o prevencii sa v súčasnosti nevenuje takmer žiadna pozornosť. Neviem, kde sa stala chyba, no isté je, že sa stala. O deti je našťastie postarané, sú pravidelne predvolávané na očkovanie detskými lekármi. Čo však s nami, dospelákmi? Preočkovania by sa mali vykonávať vždy po 10-15 rokoch od posledného očkovania. Prinútila som niekoho z vás zamyslieť sa, kedy ste boli posledne pichnutý protitetanovkou? Ak ste si spomenuli a ste v lehote
Dnes v noci zasadla pani Príroda za svoj, prachom zapadnutý stôl, aby si splnila administratívne povinnosti vyplývajúce z jej vlastných zákonitostí. Aj keď jej administratíva moc nevonia, štyrikrát do roka sa jej musí povenovať. Tlačila na ňu povinnosť vypísať dva doklady. Išlo o jeden úmrtný a jeden rodný list. Ten prvý vypísala na meno Leto 2009 a do toho druhého vpísala meno Jeseň. Letu, odchádzajúcemu na večný odpočinok, pripravila malú rozlúčku a pridala aj pár slov: "Ďakujem ti Leto, za všetko čo si za svoj krátky život dokázalo. Ďakujem Ti za krásne letné dni, teplé noci, za voňavé rána, za zelené lúky popretkávané tisíckami farebných kvietkov, za veselé záhrady v objatí kvetenstva. Ďakujem Ti za výskot detí na kúpaliskách, za navštevované turistické chodníky, za letné úrody, za usmiatych ľudí kráčajúcich ulicami zaliatych slnkom, za svieži blahodarný letný dáždik, za blankytné nebo, za chládok vytvárajúce mračnové baránky, za huncútstva prázdninujúcich detí. Lúčim sa s Tebou nerada, ale musím. Zbohom Leto 2009".
Posledné obdobie nachádzam v schránke obálky od rôznych firiem, ponúkajúcich doplnky výživy. Na prvý pohľad, lákavá ponuka, stačí odpovedať, vyplniť malý dotazníček a už máte nárok stať sa majiteľom jedného skúšobného balenia. Niektorí ponúkajú za odpoveď do 10 dní aj darček. Aby lákadiel bolo dosť, tak Vás vraj ešte zaradia aj do súťaže o perfektný zájazd. Keď si prečítate pozornejšie, zistíte, že podľa nich slovo "zadarmo" znamená iné, ako by si niekto myslel. Zaplatíte si poštovné a balné. Sranda, zadarmo, ale zaplatíte iba...cha.
alebo - kríza leteckej dopravy na Slovensku? Už dosť dlho sa na nás valia zo všetkých médií správy o problémoch Sky Europe, neskôr o ich bankrote. Nezávideniahodná situácia sa vyvŕbila pre tých, ktorí mali zakúpené letenky v danej spoločnosti, no než prišiel dátum ich letu, spoločnosť už vymizla z leteckých poriadkov. Je otázne, či sa dočkajú vrátenia poplatkov za letenky. Niekto si možno povie, že majú smolu. Ja však stojím na strane poškodených a súcitím s nimi. Veď sa to mohlo stať aj mne a dobre viem, aký nával hnevu a pocit neprávosti by ma zachvátil. Zdalo sa, že situáciu zachráni Seagle air, spoločnosť, ktorá datuje svoje narodeniny do roku 1995. Vtedy sa prezentovala ako nová spoločnosť, ktorej prioritou bude vysoká úroveň kvality poskytovaných služieb. Pekný zámer, kiežby im vyšiel. Máme rok 2009 a spoločnosti padla k nohám príležitosť preraziť do oblakov. Potencionálni leteckí pasažieri sa potešili a naivne dúfali, že meškanie na letiskách z dôvodu nedávnych problémov Sky Europe je zažehnané. Omyl! Treba sa spýtať numerológov, či rok 2009 nie je náhodou už v samotných číslach predurčený ku kríze leteckej dopravy na Slovensku, cha.
