Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
-Spravodlivosť, prečo si taká smutná, bez nálady, dokonca si sa nedotkla ani svojho obľúbeného zákusku?- Pýta sa evidentne dobre naladená dáma svojej priateľky v jednej malej útulnej cukrárni v jednom malom meste.
Janko Hraško-snáď všetci si pamätáme na malé šibalské chlápätko, stratené vo veľkom klobúku, s veľkou lyžicou a s ešte väčším srdcom. Málokto však vie, že Janko Hraško stále žije. Zatúlala som sa v meste kúsok mimo pešej zóny a objavila som Úrad prezidenta Rozprávkovej republiky Janka Hraška. Prehodila som spiatočku a bola som znovu malým zvedavým dievčatkom, ktoré sa so zatajeným dychom odvážilo vstúpiť do tajomných dverí. Privítal ma srdečne sám kancelár pána prezidenta, tiež Janko. Ani som nevedela, kde skôr pozerať, pretože úrad je zároveň aj antikvariátom. Antikvariáty na mňa vždy pôsobili tak trochu tajomne, veď záplava kníh, ktoré už prešli mnohými rukami, mnohými očami, má svoju zvláštnu atmosféru. Každá kniha má už svoju minulosť a čaká na nového majiteľa. Keď človek vstúpi do tejto svätyne kníh, tak zabúda na okolitý svet. Ten malý priestor má v sebe ohromný náboj a pocíti ho každý návštevník.
Martin sa síce o titul európskeho hlavného mesta kultúry uchádzal neúspešne, no nemusí preto vešať hlavu. Sú iné oblasti, kde dokáže obhájiť svoje prvenstvo. Napríklad - čo tak vyhlásiť súťaž v počte lekární v meste? Martin má 31 (slovom tridsaťjeden) lekární. Údaj mi poskytol odbor zdravotníctva Žilinského samosprávneho kraja. Zoznam lekární je zverejnený na ich webovej stránke. Číslo samozrejme nie je konečné, pretože stále sa prestrihávajú otváracie pásky novovzniknutých lekární. Dokedy? V Martine totiž neexistuje noha, ktorá by dupla na brzdu štafete otvárania týchto zariadení. V centre mesta sa každých pár metrov zelenie kríž. Každý je na omyle, kto si myslí, že taký počet zabezpečuje zdravú konkurenciu. Nehrozí! Tak isto opak je pravdou, ak si niekto myslí, že v každej lekárni kúpi všetko čo potrebuje. Často chýbajú aj základné lieky k okamžitému odberu. Je síce pravdou, že personál lekární je zväčša ochotný, ústretový a požadovaný liek zabezpečí do druhého dňa. ALe... pacienta to stojí dve cesty do lekárne.
O Turčianskej Štiavničke, malebnej dedinke učupenej neďaleko Martina sa už popísalo toho veľa. Malá dedinka ani nie s tisíckou obyvateľov sa hrdí nádherným anglickým parkom, s množstvom vzácnych drevín, arborétom a niekoľkými jazierkami. Bránou vstupu do anglického parku je renesančný kaštieľ zo 16. storočia. Pri pohľade naň mi je vždy akosi smutno. Poburuje ma slovenská ľahostajnosť a neúcta ku kultúrnym pamiatkam. Nazvať tú zdevastovanú schátralú stavbu kaštieľom je v súčasnosti už dosť odvážne. Pozornosť okoloidúcich púta akurát pyšne sa týčiaci erb, ktorý akoby chcel pripomenúť zašlú slávu Révayovcov. Erb, smutný svedok devastačného procesu uplynulých rokov, zatiaľ odoláva hlodajúcemu zubu času.
Som v Rajeckých Tepliciach, sedím na lavičke v nádhernom parku na brehu rybníka. Oči sa mi spokojne kĺžu po jeho sčerenej hladine, pristavia sa pri kŕdli divých kačíc, pri húfe rýb plávajúcich takmer na hladine, pri ležérne plávajúcej labuti. Slnko sa opiera do skiel mojich slnečných okuliarov, jemný vánok strapatí ofinu. Je koniec augusta, leto však dokazuje svoju silu, akoby chcelo povedať, že zatiaľ nemá v pláne odovzdať vládu jeseni. Na hladine sa odrážajú okolité vrchy obrastené ihličnanmi. Úžasný pohľad, nik nevie lepšie narábať so štetcom ako pani Príroda. Pri rybníku stojí starší pán. Na krku má zavesený fotoaparát a v rukách žmolí rožtek. Vyzerá to, že si chce získať priazeň obyvateľov rybníka, aby mu neskôr pri fotení pekne pózovali. Už fotí. Myslím, že mu to vyšlo. Labuť sa predvádza v plnej kráse, občas rozprestrie krídla, chvíľami ponorí hlavu do vody, až potom lenivo odpláva. Dve zvedavé kačky vylezú na breh, rybky v nádeji, že sa im ujde ždibček rožka plávajú popri skalách v tesnej blízkosti brehu.
Sedela pred vyšetrovňou a nervózne preberala prstami na rukách. Oči sa jej stále zapichovali do nápisu na dverách, ktorý upozorňoval, že za nimi je pracovisko "cétéčka". Jedny dvere, pár minút pod prístrojom a možno sa jej otočí život v sekunde o 360 stupňov. Snažila sa opakovať si v duchu upokojujúce formulky. "Som pokojná, som pokojná,v mojom svete je všetko v poriadku", no nebola presvedčená, že tomu naozaj tak bude. EEG predsa čosi ukázalo, CT to má potvrdiť, či zmena je aj na funkčnej úrovni. Vyšetrenie mozgu....Už len samotné slová znejú hrozivo....
Manžel práve priniesol zo záhradky plody svojej obetavej mičurinskej práce a medzi nimi svieti aj fialová paprika. Pohľad na ňu mi oprášil jednu spomienku...
Vďaka patrí tej, ktorá si to najviac zaslúži... (malé poďakovanie k blížiacemu sa jubileu)
Akosi čoraz častejšie spomínam na milé príhody či príhodičky z čias, keď som bola šťastnou mamou malej dcérky. Myslím, že to bolo najkrajšie obdobie môjho života. Všetko som vnímala akosi ináč ako teraz. Asi to bude aj tým, že som mala o nejaký ten rôčik menej a život som brala ako krásnu výzvu.
Každý rok si spríjemňujeme nevábny panelákový balkón vysadením ťahavých muškátov. Nie každý rok sa tak vydaria ako pred pár rokmi. Balkón sa strácal v ich šate, z diaľky priťahoval zrak krásnou červenou farbou. Raz poobede sme stáli s manželom na balkóne a mlčky sme pyšne sledovali ich jednoduchú krásu. Občas som siahla rukou do truhlíka a vytrhla som miestami vykúkajúcu nezbednú burinu. "Čo je toto?" pýtam sa manžela, hľadiac na nejakú divnú rastlinku, ktorú som naozaj nepoznala. Nevyzerala však ako klasická burina.
Maminka, volá tě maminka, crn, maminka....vyzváňa mobil a hlási, že mi volá moje slniečko. Je momentálne u brata v Bratislave a opatruje vnúčika Tomáška. "Ahoj, my máme Vianoce!" znejú prvé slová a ja sa začínam čudovať. "Rozvoniava nám tu kapustnica s fajnou klobáskou, začínam piecť lokše", pokračuje a ja cítim, že som naprázdno prehltla. Tomáško je náš osemročný nádejný futbalista-brankár a veľký gurmán. Nielenže si rád pochutí na dobrom jedle, ale rád sa podieľa na jeho príprave. Dva týždne prázdninoval u nás , aj so svojou sestričkou Luckou, a neustále ma prekvapoval svojimi kuchárskymi znalosťami, chuťou vziať do ruky varešku , chuťou vyrobiť na tanieri malé umelecké dielko....
Čas - otrokár nás všetkých. Vo svojej moci nás má viac, ako si dokážeme pripustiť. Manipuluje s nami, vyhodí nás z plienok, z náruče mamy, zo školských lavíc, hodí nás do dospelosti, aby nám neskôr dokázal , že keď ten náš čas návštevy na zemi vyprší, tak on zostáva a my odchádzame...až vtedy nás pustí zo svojich oprát.
Je moja, je elegantná, verná, je pravdovravná, presná a teda má všetky predpoklady byť mojou priateľkou. Opak je pravdou, je to moja úhlavná nepriateľka- osobná váha. Napriek tomu si ju ponechávam vo svojej blízkosti a často jej umožním, aby mi pokazila deň. Akoby nestačilo zrkadlo, kto vymyslel aj váhu...
citujem Kay Pollaka, ktorý je autorom útlej knižôčky práve o takýchto stretnutiach. Súhlasím s jeho názorom. Aj do vlaku môjho života občas nastúpia ľudia, ktorí sa so mnou zvezú len pár zastávok, avšak vo mne zanechajú hlbokú stopu...(často na celý život)
