Jana Dratvová
V piatok poobede na potulkách mestom...
"Bežím do lekárne, potom sa stavím u Darči, hodíme cigaretku, kávičku, potom pobežím domov, urobím večeru a letím k našim". Toto si stíham nechtiac vypočuť v meste, od dámy, ktorá s prilepeným mobilom na uchu prekladá nožičky ako opreteky a míňajúc moju maličkosť spôsobuje takmer prievan. Okolo nej v rytme krokov veje niekoľko igelitiek, každá inej farby. Bežný výjav, nič zvláštne. Pohľad na ňu a slová, ktoré som si vypočula ma prinútili zamyslieť sa ako sa dnes žije, aká je tá naša súčasnosť "rýchla". Skoro všade sa beží, uteká dokonca letí. Je piatkové poobedie, niektorí už iste skončili pracovný deň, aj týždeň a v predstave víkendu sa naháňajú za nákupmi a inými povinnosťami. Niektoré mamičky vlečú za sebou malých školákov, mnohé, ak majú ešte voľnú ruku, tak im uľavia od školskej tašky a pridajú ju ku svojmu nákladu. Deti vylizujú kornútky farebnej zmrzliny a obzerajúc si výklady kráčajú lenivo mamám v pätách. Niektoré sú okrikované, aby sa "nemajdali" a švihli si. Na chvíľu pridajú do kroku, v tom ich čosi vo výklade znovu zaujme a zase zaostávajú za mamou. Mám pocit, že skoro všetci sa ponáhľajú.

