Predseda Slovenskej asociácie zrakovo postihnutých športovcov (SAZPŠ), zvolený 8. decembra 2018, poslanec Obecného zastupiteľstva v Rosine, zvolený 10. novembra 2018, učiteľ náboženskej výchovy v ZŠ s MŠ Rosina, inak teológ a obyčajný pútnik, ... ktorý iba prechádza po tejto zemi a hľadajúci pravdu o sebe a o živote, nadovšetko to, čo je krásne, dobré, zmysluplné a hodnotné pre spásu duše - vlastnej i jemu milovaných osôb ... na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Treťou dvojicou svätcov, ktorú nám Cirkev v jednom rade ponúka za vzory zbožného kresťanského života, sú svätí Andrej Svorad a Benedikt, pustovníci (po Petrovi a Pavlovi, Cyrilovi a Metodovi). Ich sviatok sa slávi 17. júla.
Istý príbeh rozpráva o jednej matke, ktorá sa spýtala Majstra, kedy by mala začať s výchovou svojho syna. „A koľko má, aký má vek?“ opýtal sa Majster. „Má ešte len päť rokov“, odvetila žena. „Päť rokov? Tak to sa rýchlo utekajte a ponáhľajte sa domov, lebo máte už päť rokov meškania!“
Slovenská verejnoprávna televízia nám dnes predpoludním ponúkla na svojom prvom vysielacom kanáli priamy prenos z národnej púte v Nitre ku cti slovanských vierozvestov svätých Cyrila a Metoda.
V našich životoch môžeme pozorovať rôzne línie medziľudských vzťahov, ako i mnohoraké podoby lásky. Častokrát sa nás môžu známi pýtať: ako si sa oženil, ako si sa vydala? Akú máš ženu, akého máš manžela?
Istá žena sa veľmi trápila nad chovaním svojho pätnásťročného syna. Vždy, keď išli spolu navonok a prechádzali mestom, syn kráčal o krok pred ňou. Myslela si, že sa za ňu hanbí.
Dnes som na vlastné oči videl ako začala prebiehať transformácia jednej zo slovenských nemocníc. Zdravotným sestričkám bolo až ľúto, keď dnes prepúšťali posledných pacientov z ich lôžkovej časti oddelenia.
Apoštoli svätí Peter a Pavol sú dvomi základnými piliermi pevne podopierajúcimi stavbu Kristovej Cirkvi. Stali sa najhorlivejšími Ježišovými učeníkmi,
Keď som bol malý chlapec starý otec ma často brával na rôzne púte. V tomto smere mi ako keby supľoval otca, ktorého som od piatich rokov nemal. Nedovŕšil som ešte ani desať rokov a už sme chodievali na pútnické miesta.
Ak ste včera večer pozerali Správy a komentáre na Jednotke STV, mohli ste sledovať udalosti a hľadať medzi nimi súvislosti. Mohli ste si všimnúť i nasledovné.
Kedy si zvyknete dať kávu? Ihneď za rána, keď sa zobudíte, pri raňajkách alebo po príchode do práce? Alebo si ju vypijete tesne pred obedom alebo po ňom, keď ste sa akurát dobre najedli? Prípadne ju popoludní beriete ako životabudič, či na večer, aby ste rýchlo nezaspali a predĺžili si deň? Alebo ste takí fajšmekri, že si ju vychutnávate aj viackrát za deň?
Nedalo mi nenapísať pár postrehov zo života okolo nás a v nás, ktoré vo mne zarezonovali v priebehu dnešných stretnutí s ľuďmi - známymi i neznámymi, či už to pozitívne alebo negatívne reakcie.
V čase kňazských vysviacok a primícií, sa nám ponúka možnosť porozmýšľať o tom, kto je to kňaz a aké je jeho poslanie v súčasnom svete.
Môj dom je dom modlitby. Náš farský kostol v Rosine je barokovou stavbou z roku 1776. Zasvätený je sv. Kataríne Alexandrijskej, panne a mučenici. Kostol je jednoloďový, sakrálny priestor, ukončený svätyňou s oblým uzáverom. Má pristavanú sakristiu a predstavanú vežu s typickou cibuľovitou strechou. Fasáda kostola je členená pilastrami.
Opíšem vám humornú príhodu, nad ktorou sa určite pousmejete a možno aj dobre zasmejete. Moji starí rodičia, zvlášť starý otec, ktorého som mal veľmi rád, boli jednoduchí alebo lepšie povedané prostí ľudia. Stará škola. Radi svätili sviatky a ešte viac prísvätia.
Zaiste sa vám stalo niečo podobné už viackrát. Zaklopali vám na dvere "apoštoli" ducha. Len či to klopanie bolo naozaj zo Svätého Ducha?
„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“
Každá ľudská zloba má korene v nedokonalosti človeka. Síce po stránke telesnej je rozumný pán tvorstva takmer dokonalý, ale po stránke charakterovej sa dokáže dopustiť najstrašnejších podlostí.
Dôležitosť kanonických vizitácií. „V roku 1668 je farárom Pavel Oszlányi alebo Oroszlányi, za ktorého bol kostolík kurucmi vylúpený.“ „V roku 1683 (8. augusta) bol z nariadenia pánov lietavského hradu do Rosiny zaslaný duchovný Juraj Svach.“ „V roku 1684 prišiel Michal Vankovič, ktorý po 10-ročnom farárovaní odišiel do Turia, kde zomrel a je tam tiež pochovaný.“ Veľmi smutná doba prichádza na Rosinu za farárovania Štefana Ambruša, ktorý tu nastúpil v roku 1709. V roku 1713 vypukla totiž veľká morová epidémia, ktorá nepekne riadila medzi obyvateľstvom. V tom istom roku sa uskutočnila (zrejme ešte pred pohromou) kanonická vizitácia farnosti. V jej slovenskom prepise sa uvádza, že vtedajší farár bol 28-ročný. K farnosti patrili vtedy obce: Trnové, Višňové, Turie, Porúbka, Illové, Bytčica, Mojšová Lúčka a Stráňavy. V Rosine bolo 189 katolíkov, 11 luteránov, 100 detí, čo ešte nepristúpili k svätej spovedi a kojencov. Všetkých žijúcich v celej farnosti bolo 1642 osôb. Je tu opis starého kostola a tiež popis obcí k farnosti patriacich. Zaujímavý je dodatočný záznam o kaplnke nad Turím. Existujú dve podoby podania o jej vzniku. Hodnovernejšia je tá,
Inšpirovala ma jedna kamarátka. Tak trochu do mňa kopla, síce nie tak ako sa kope do lopty, iba pomyselne, v prenesenom zmysle slova, aby ma naštartovala. Prosím, poraď, pomôž, ako ďalej bojovať s ľudskou zlobou, hlúposťou. Vo svojom zložitom životnom osude má nadelené do vienka veľa ľudského trápenia. Niekedy sa zdá, že ho je až nad ľudské sily, že je neunesiteľným balvanom a neznesiteľnou ťarchou. Jedno africké príslovie to vystihuje ozaj perfektne – nikto nevie a neverí, aké ťažké je bremeno, ktoré nenesie. Zvlášť, keď je ešte dobre okorenené rečami neprajných jazyčníc a závistlivých klebetníc, slovami plnými slizkého jedu. Závidia vám aj krivý nos medzi očami. Rečami ohováračskými a osočujúcimi. To znamená nepravdivými, ba až zveličujúcimi klamstvá. Keď sa o nich človek dozvie, tak pokoja na duši mu veru nepridajú. V tomto ohľade jej musím odpovedať, že ľudská hlúposť je neobmedzená, ťažko sa s ňou bojuje a nedá sa zničiť. A ľudská zloba nemá hraníc, nevieme, kde je až schopná zájsť. Tu nič nepomôže, tu treba zostať stáť iba v nemom úžase nad výplodmi fantázie klbka nactiutŕhačských jedovatých vreteníc.
V roku 1598 bolo v Rosine iba 28 domov. Matriky má fara od roku 1678. Rok 1645, kedy bol postavený kostol, potvrdzuje kanonická vizitácia z roku 1713, preto ho môžeme prijať s určitosťou. "Zo štedrosti pána dediča, znamenitého a vznešeného, blahej pamäti Ladislava Révaya bol postavený bez všetkého vena pred 70 rokmi, nie je konsekrovaný, jeho terajšími ručiteľmi sú dp. pátri zo SJ (Spoločnosti Ježišovej), ktorí majú sídlo v Žiline.” Jezuiti, ktorí mali rezidenciu v Žiline, získali roku 1685 v Rosine niektoré majetky. Podporoval ich gróf Pavol Esterházy, majiteľ panstva Strečno. Do našej obce prišli okolo roku 1725 a obývali chalupu na hornom konci. Pričinili sa o postavenie kaplnky sv. Jozefa na Lipovci. Dostavaná bola v roku 1730 a v súčasnosti je najstaršou existujúcou stavbou v obci, ako to potvrdzuje obecná kronika. Ich účinkovanie môžeme predpokladať do roku 1773, kedy bol rád jezuitov pápežom zrušený. Po jeho obnovení v roku 1814 sa pôsobenie v Rosine už neobnovilo, lebo tu stratili všetky majetky. Opis kostolíka bol nasledovný: ”Bol postavený asi 130–140 krokov severozápadne od dnešného kostola, na pravom brehu potôčka Rosinky a pri ústi mlynského jarku.
