Články od Peter Ďuroška

Peter Ďuroška

Má na to bytové družstvo právo?

Posledného mája mi bolo doručené vyúčtovanie nákladov za byt. Tak ako iste aj mnohým z vás, lebo do konca mája je na to zákonom stanovená lehota. Všetko by mohlo byť v poriadku, keby ma nezaskočila suma za vodu. Presnejšie za vodné a stočné. Z toho nám vznikol aj výrazný nedoplatok za celkové nájomné. Pre bytové družstvo vykonáva odpis vodomerov externá firma. Na tom by nebolo nič až také zlé, to je normálna záležitosť súčasného trhového mechanizmu. Náklady za takúto službu sú v porovnaní s cenami iných služieb vo vyúčtovacích nákladoch zanedbateľné. Teraz prejdem k meritu veci. Bytové družstvo nám napočítalo sumu stočného za všetky minuté kubíky vody. Teda za celý kalendárny rok. Podľa môjho názoru na to nemalo právo. Naša školská bytovka bola napojená na kanalizáciu v priebehu roka (nepamätám si to presne, ale odhadujem to na marec, ak nie až máj). Presný dátum si musím vykonzultovať so správcom, domovníkom. Na základe tejto skutočnosti mi pripadá absurdné, aby si bytové družstvo narátalo stočné za celý rok. Možno ma v diskusii vyvediete z tohto súkromného omylu. Alebo mám pravdu? V takom prípade by nám bytové družstvo malo vrátiť istú časť nákladov, a to od dátumu

4. jún 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
9

Peter Ďuroška

Buďme hrdí na svoju rodnú otčinu 3

„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“ Najstaršie správy a záznamy o obci Rosina. Dlhú časovú medzeru sa snaží vyplniť kronikár DHZ Mikuláš Littera takto: ”V Rosine bolo v roku 1135 šestnásť kôlní (chatŕč, búd), v ktorých osadníci bývali. V roku 1145 hlásal tu slovo Božie kňaz Paulus Rosinaj v reči slavianskej. Osadníci boli v tom čase ešte pohania.” Toto tvrdenie veľmi dobre zapadá do povesti (predtým uvedenej) ako pokračovanie. Do súvislosti spadá nasledovné: Mladý zemepán, odlúčený od svojej Rosiny, v službách kráľa a v bojoch prešiel mnoho území, oboznámil sa s učením Kristovým, ktoré sa v tom čase v južnej Európe už veľmi rozšírilo a razilo si cestu na sever. Po údere, ktorý ho zasiahol smrťou milovanej Rosiny a stratou chlapčeka, stal sa pustovníkom (mníchom, kňazom) a začal hlásať Božie slovo (učenie Kristove) tam, kde ho viazali najkrajšie a najšťastnejšie chvíle života. Na pamiatku mŕtvej Rosiny prevzal meno Rosin alebo Rosinaj. Uvedené roky z 12. storočia

3. jún 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
1

Peter Ďuroška

Čo hľadíte do neba?

Keď som bol ešte študentom videl som životopisný film o Ježišovi Nazaretskom. Film končil záberom ako Ježiš vystupuje do neba. Kamera zo zeme snímala stúpajúcu postavu Krista do výšky a potom sa zamerala už len na ľudí sledujúcich nanebovstúpenie zdola. Jedno dieťa, ktoré s nami film takisto pozeralo, na túto scénu zahlásilo: „Prečo nám ukazujú tých ľudí na zemi, ja chcem vidieť Pána Ježiša ako ide do neba.“ Tento príbeh ma napadol v súvislosti s dnešným kresťanským sviatkom Nanebovstúpenia Pána. To malé dieťa malo v podstate zo svojho uhla pohľadu pravdu. Načo nám niekto ukazujete ľudí, ktorých znovu uvidíme, či stretneme v bežnom živote hocikedy a ešte mnohokrát. My chceme vidieť Ježiša, ktorý vystúpil na nebesia. My, vtedy starší, sme sa nad počudovaním toho dievčatka iba pousmiali, ale mne ostalo hlboko vryté do pamäti. Dnes, keď som si po dvadsiatich rokoch na túto príhodu spomenul, môžem dodať iba svoje skromné vysvetlenie. Kristus odišiel do neba a my sme tu zostali. Ten záber z filmu bol v konečnom dôsledku veľavravný.

2. jún 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
15

Peter Ďuroška

Kolotoče naše predražené

Nedeľná rodinná vychádzka nás s malými deťmi zaviedla na naše futbalové ihrisko, v ktorého areáli sa počas víkendu zastavili kočovníci – kolotočiari. Naši futbalisti totižto hrali na domácej pôde, tak sa tu spojilo príjemné s užitočným. Teda aspoň pre niekoho. Nám dospelým to už nechýba a pre naše dve malé deti to ešte nemuselo byť. Zatiaľ, momentálne sú na tieto výdobytky vytrácajúcej sa kultúry primalí. Mňa najviac zarazili (teda okrem výsledkov našich piatoligistov, lebo tí opäť doma svoje zápasy prehrali) ceny týchto atrakcií. Jazda na koni pre veľkých, jazda na poníkovi pre menších, malý kolotoč, veľký kolotoč, nafukovacia šmýkľavka, trampolína – vstupné v cenových reláciách od 1,50 do 2 eur. No, ďakujem pekne, neprosím si. Stačilo sa mne i ostatným členom rodiny na túto zábavku iba pozerať. Síce nebolo poriadne ani na čo, lebo kolotočiarské atrakcie zívali najmä prázdnotou. Mimochodom, takýto druh kultúry dnes medzi deťmi neletí alebo mali kolotočiari urobenú slabú reklamu a propagáciu. Sem-tam sa objavili dvaja adepti a kolotoč na dve slabé minútky rozkrútili. Žeby sa to oplatilo? Asi áno, veď aj tri eurá nie sú na zahodenie. Ale keď sa jedenkrát nazberalo desať

30. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 380x
9

Peter Ďuroška

Pokračovanie povesti o Rosine

Šľachtic sa išiel rozlúčiť s Rosinou, ktorá medzitým porodila chlapčeka, v ktorého žilách prúdila jeho vznešená krv. Sľúbil jej, že sa vráti a vezme si ju za manželku. Zhromaždil celú osadu, bohato ju obdaril a žiadal, aby jeho mladú Rosinu a chlapčeka chránili pred všetkými hrozbami a nebezpečenstvom. Osadníci všetci do jedného prisahali, že ich budú chrániť proti každému a všetkému, čo by ich mohlo ohroziť, hoci aj s obetovaním vlastného života. Prísaha to bola veľmi úprimná, pretože mladého pána si všetci vážili a ctili a Rosinu pre jej krotkú a jemnú povahu veľmi milovali. Po odchode mladého zemepána neprajný šafár oznámil panstvu sprisahanie sedliakov, vymohol si kruté zaobchádzanie s nimi. Upriamil sa hlavne na Rosinu a jej dieťa. Plieskanie korbáča bolo na dennom poriadku, ale osadníci zostali verní prísahe a pokiaľ to bolo možné nastavili aj vlastné telá proti ranám, ktoré boli určené Rosine. Keďže nepokoje a vzbury boli časté, panstvo nehovorilo inak iba o Rosininej bagáži a o Rosininých sprisahancoch. Neskoršie začali volať celú osadu Rosina. Panstvo, vidiac, že Rosina zostáva verná šľachticovi a že dieťa sa im môže stať neskôr nepohodlným, rozhodli sa zničiť ho

29. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 558x
0

Peter Ďuroška

Odvážni muži (i ženy) vo vzduchu

Nebojte sa, nebude reč o samovražedných atentátnikoch, ktorí na sebe odpália nálož a ich telo roztrhané na márne kúsky lieta po vzdušnom priestore. Tentoraz som si zobral na mušku iných odvážlivcov, ktorí majú síce na svojom chrbte pripevnené batohy, ale nie s rozbuškou. Píšem totižto o iných, nie negatívnych „hrdinoch“, ale o pilotoch paraglajdingu. Jedno možno aj majú spoločné, a to vykročenie do prázdna, či do neznáma. Tým prvým sa svet uzatvára nezmyselnou smrťou ich samotných (to by bol podľa mňa ten lepší prípad), avšak mnohokrát i veľkým počtom nevinných obetí. Tým druhým sa vzletom otvárajú široké obzory. Z výšky uzrú široko-ďaleko nádherné krásy prírody, rozľahlú malebnú krajinu. Vždy som si myslel, že najideálnejšie podmienky sú v bezoblačnom slnečnom počasí, ale mýlil som sa. Ideálna je nízka oblačnosť, s jemnou podporou vetra. Keď sa už lietajúci dostane po štarte a vzlete do ovzdušia, je dôležité, aby natrafil na teplé prúdenie vzduchu, ktoré ho vynáša vyššie a vyššie. Odtiaľ sa dá už let celkom pohodlne riadiť a usmerňovať. Nemusí sa to však podariť na prvýkrát. Ako som na vlastné oči videl, možno zo vzdialenosti desať metrov, chce to veľa skúseností a prax,

27. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Peter Ďuroška

Buďme hrdí na svoju rodnú otčinu 2

Z histórie nášho rodného kraja. Kronika dobrovoľného hasičského zboru v Rosine uvádza: "Kraj prechádzal z rúk do rúk, majitelia sa menili často, i v husitských dobách a tesne nasledujúcich hral dôležitú úlohu.“ O pravdivosti tohto tvrdenia svedčí kanonická vizitácia z r. 1828, kde sa doslova uvádza: „Pôvod fary a jej obsadenia sa nedá presne zistiť, lebo počas bojov Tökölyho, Rákoczyho, lutherovských, kalvínskych a husitských vojen sa mnohé dôležité zápisy stratili. Rosina bola od hrôz týchto bojov pomerne dosť dobre uchránená, ale susediace Trnové im padlo za obeť.“ Odkiaľ pochádza pomenovanie osady Rosina sa tiež nedá spoľahlivo zistiť. Niektoré obce si v ústnom podaní a v povestiach zachovali svoj pôvod a dobu vzniku, ale u nás nebolo nikoho, kto by takú povesť poznal. Uvádza sa, že obec dostala meno od prírodného zjavu, keď sa v doline okolo potoka usádza väčšia a výdatnejšia rosa ako kdekoľvek inde v okolí. Z toho pochádzalo aj pomaďarčené názvoslovie obce "Harmatos“ (po maďarsky harmat – znamená rosa). Podáva sa aj také vysvetlenie, že niektorý majiteľ, či držiteľ tejto osady sa menoval Rossi, čo je však málo pravdepodobné. Kronikár DHZ Mikuláš Littera zaznamenal

27. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Peter Ďuroška

Bremeno, či krásne poslanie?

Pre každého jednotlivca je život nezaslúženým darom s nevyčísliteľnou hodnotou. Je na samotnom človeku ako ho zúročí. Dokázať to je jedným zo základných aspektov ľudského bytia a našej pozemskej existencie. Čas života v kruhu svojich detí je pridanou hodnotou k vlastnému životu rodičov. A hoci je výchova tou najťažšou úlohou, oplatí sa žiť pre zmysel, ktorý sama sebou dáva v pokračovaní generácií našich otcov a pradedov. Rozrastajú sa tým konáre stromu každého rodokmeňa. Svätý Tomáš Akvinský sa vyjadril: „Ľudský život je dobro dané od Boha“. Jeho zmysel je radovať sa z neho samotného a robiť ho krajším pre každú jednu ľudskú bytosť. Podľa filozofa Senecu sa musíme učiť žiť po celý náš život. Ľudský život je skutočne krásna vec. Každý má poslanie splniť svoju vlastnú životnú úlohu. Hľadanie zmyslu života môže byť pre človeka tým najkrajším životným zmyslom. Lebo ten si musí objaviť každý sám za seba a pre seba. Napokon život obsahuje najväčšie bohatstvo v medziľudských vzťahoch, v autentickom prežívaní nespočetného množstva zážitkov, v pozitívnom prístupe a zmýšľaní, v ušľachtilých citoch lásky pri rozmanitých stretnutiach a rôznych priateľstvách.

25. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 190x
1

Peter Ďuroška

V čom je ukrytá podstata života?

V každom jednom novonarodenom dieťati cítime naplnenie samej podstaty života. Ono zmení naše životy v rodine od základu, naše zaužívané zvyky a spôsob existencie. Do všetkého vkladá čosi úplne nové, nepoznané, neobjavené. Každé dieťa prichádzajúce na tento svet je dôkazom toho, že Boh ešte nestratil dôveru v človeka. Dáva nám ďalšiu (koľkú už?) šancu, aby nás polepšil - bytostne i vzťahovo, v spoločenstve rodiny. Až keď človek na vlastné oči uvidí zrod nového človiečika pochopí, že život má ukrytý zmysel v jeho pokračovaní, lebo každé dieťatko je cennejšie než všetko bohatstvo i divy sveta, ba i celého vesmíru. Veď v takýchto deťoch máme stelesnené akoby nadpozemské stvorenia, sťaby anjelské bytosti. Až keď má človek vlastné dieťa pochopí, koľko toho dlhuje svojím rodičom, hoci rodičov si nevyberáme. S dieťaťom musíme mať vždy len a len dobrý úmysel, vždy a všade s ním spravodlivo zaobchádzať. S básnikom môžeme vyznávať - „ v žiari hviezdy rozžala láska sviatky, jak svieca horiaca sú otcovia a matky.“ Veru, niet ničoho cennejšieho pre rodinu ako je nádej novej rodiacej sa nevinnej bytosti. Deti sú pre rodičov akýmsi mostom do neba na tŕnistej púti zvanej život.

24. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 469x
3

Peter Ďuroška

Znamenie, ktorému budú odporovať

Komplexom hanbenia sa (hanblivosti) za vieru netrpím. Nemal som s tým problém ani v časoch komunizmu ani neskoršie. Stud a ostych vyznať ju mi bol i je cudzí. Hoci som bol mnohokrát za prejavy náboženského presvedčenia vysmiaty, potieraný, diskriminovaný. Od základnej školy, cez gymnázium, i v dobe štúdia na Teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Všeličo by sa dalo pospomínať, ale nie o tom som chcel písať. Možno niekedy nabudúce, Keď bude k tomu príhodnejší čas. 23. mája pred štyridsiatimi tromi rokmi bol sviatok nanebovstúpenia Pána. Ako si to môžem pamätať, keď som mal iba desať dožitých dní? Spomínam si preto, lebo v tento deň som bol pokrstený. Moji rodičia, krstní rodičia i starí rodičia ma priniesli do farského kostola v Rosine, kde ma vyslúžením sviatosti krstu prijal do lona rímskokatolíckej Cirkvi a za Božie dieťa dôstojný pán, kňaz Jozef Kúdela, pochádzajúci z Čajkova.

23. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
21

Peter Ďuroška

Buďme hrdí na svoju rodnú otčinu

„Žiješ a vyrastáš v prekrásnom prostredí. Poznávaj všetko neznáme, s ktorým sa stretávaš, uč sa na chybách svojich predkov, osvoj si dejiny otcov, aby si vedel rozprávať svojim deťom, aby si bol právom hrdý na svoj milovaný rodný kraj.“ V tomto roku si obec Rosina pripomína 670. výročie od prvej písomnej zmienky. Na svete niet hádam kmeňa, národa, ktorý by nebudoval svoju kultúru práve na ľudovej tradícií. Snáď niet národa bez vlastnej histórie. Z tohto dôvodu sa venuje štúdiu archívnych materiálov a archeológii veľká pozornosť. Aj naša dedina má svoju históriu. Starší ľudia musia mnohokrát odpovedať na zvedavé otázky svojich detí a vnúčat. Veľa tajomstiev a dobrodružstiev skrýva zem, po ktorej kráčali naši predkovia. Chcem vám odhaliť aspoň zlomok toho, čo sa na tomto území dialo pred šesťsto, päťsto, alebo tristo rokmi. Chcem vám odkryť hrdosť a možno už zašlú slávu mojej rodnej otčiny.

23. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Peter Ďuroška

Odovzdávame vôňu a dych života

Príbeh o jednej starej žobráčke v Paríži hovorí, že vždy sedávala na tom istom mieste, mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozerala na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu ani nepoďakovala. V rušnom meste korzovalo okolo nej mnoho ľudí. Denne popri nej prechádzal aj básnik Rilke s priateľkou. Ona starene zakaždým dala nejakú mincu, ale básnik jej nedal nič. Na otázku priateľky, že prečo odpovedal: „Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku.“ Za určitý čas daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo neočakávané. Pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, vstala, s vďakou pobozkala dobrodincovi ruku a rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni, opäť nehybná a nemá na svojom mieste ako predtým. Na otázku Rilkeho priateľky, že z čoho žila táto žena celý týždeň odvetil: „Z ruže, z daru srdca.“

22. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 856x
8

Peter Ďuroška

Nezostaňme nič dlžní tomu človeku

Rodina je spoločenstvom života a lásky. Vychováva a vedie jej členov k plnosti ľudskej zrelosti a slúži pre dobro všetkých počas ich životnej cesty. Tradičná rodina je základná a životne dôležitá bunka každej rozumnej a zodpovednej spoločnosti. Naša moderná doba prináša však pre rodinu rôzne úskalia, tak ako o tom rozpráva skutočný príbeh. Zamestnaní rodičia prišli pred sviatkami do obchodu s hračkami a vysvetľujú predavačke: „Celý deň sme obaja mimo domu a hľadáme niečo, čo by potešilo a zaujalo naše deti. Chceme, aby sa zbavili pocitu osamelosti a opustenosti, aby sme im tak často nechýbali.“ Predavačka sa pousmiala a odvetila: „Veľmi ľutujem, ale rodičov tu nepredávame.“ Možno je to humorná príhoda, ale v dnešných časoch mnohokrát pravdivá, lebo my uponáhľaní ľudia pomaly už nemáme skoro na nič voľný čas.

21. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 096x
0

Peter Ďuroška

Ste pre seba i druhých neoceniteľným darom?

Kto z nás nemá rád dary, malé spomienkové darčeky, rôzne drobné suveníry alebo aspoň okamihy malých pozorností? Veď nejaká tá drobnosť vždy poteší. Dar však nie je len vec, ktorú odovzdávame, ktorej hodnotu možno vyčísliť peniazmi, ale je to predovšetkým osobné posolstvo medzi ľuďmi, vyjadrujúce ich lásku. A to je hodnota, ktorá sa nedá nijako zmerať. V skutočnom a úprimne danom dare totižto ponúkame seba samých. Túto skutočnosť by sme mali prežívať zakaždým, keď niekoho obdarujeme. Nech je na to akákoľvek príležitosť (narodeniny, meniny, výročie akéhokoľvek charakteru, pamätné udalosti, rodinné termíny, spoločenské sviatky, trebárs i oslava hocijakého druhu na vaše želanie), jeden druhému by sme mali dávať naozaj z lásky a s milotou, teda takpovediac v peknom balení a slušne nahodení, v radostnej pohode a v dobrej nálade. Takto si môžeme všetci navzájom dokázať, že sa máme radi, že tých, ktorí patria do okruhu našej lásky, priazne a sympatií, nosíme hlboko vo svojom srdci. Síce niekedy až podliehame predstave, že čím viac darov dáme, tým viac bude aj radosti na strane obdarovaného, ale toto tvrdenie nie vždy platí. Niekedy sa zavďačíme práve neočakávanou všímavosťou a maličkosťou.

20. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Peter Ďuroška

Ešte jedno obzretie za Chatrč

V súvislosti s rôznymi názormi na vieru chcem vyjadriť môj pohľad na knihu Chatrč, ktorá sa objavila na slovenskom trhu v predminulom roku. Je to zaujímavý román, svetový bestseller v anglosaskej literatúre, napísaný podľa skutočnej udalosti. Hrdina románu Mack, po zlej životnej skúsenosti so svojím otcom alkoholikom, nie je veľmi praktizujúcim kresťanom. Naopak jeho manželka je presvedčením hlboko veriaca a silno dôverujúca Bohu, ktorého nazýva familiárne Tato. Dej románu je pútavý, lebo rozpráva citový príbeh otca a jeho troch ešte neplnoletých detí (ďalšie dve sú už dospelé). Mack sa vybral s nimi na výlet, na ktorom sa odohrá tragická udalosť.

19. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
9

Peter Ďuroška

Michal Gallo – verný kňaz katolíckej Cirkvi

V mesiaci apríli uplynulo 30 rokov od smrti katolíckeho kňaza, politického väzňa, dekana Michala Galla, ktorý pôsobil v našej farnosti Rosina v rokoch 1969 – 1981. Tento kňaz bol za totalitného režimu prenasledovaný pre svoju vieru a náboženské presvedčenie, a taktiež nespravodlivo väznený v uránových baniach takmer osem rokov (1953 – 1960). Narodil sa 28. septembra 1916 v Dobrej pri Trenčíne (je filiálkou farnosti Trenčianska Teplá). Za kňaza bol vysvätený 26. júna 1949. Zomrel po sviatkoch Veľkej noci 21. apríla 1981 vo veku nedožitých 65 rokov.

18. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 569x
0

Peter Ďuroška

Večne spievajú lesy?

Mám skvelú manželku. Možno sa niektorí opýtate prečo, alebo ako to myslím. Hneď vám to vysvetlím. Dnes ráno dostala skvelý nápad, zahlásila malým drobcom, že ideme na výlet. A už aj chystala veci – nejaké to oblečenie pre istotu (čo ak náhodou bude fúkať vietor, alebo niekedy udrie blesk aj z jasného neba), zabalila jedlo a tekutiny (samozrejme, že iba nealkoholické) – nejaké malinovky a džús. Ja som narýchlo do ruksaku vopchal zápalky a nožík, aby sme úplne „nevyhoreli“ – veď povážte, ísť do lesa, či v našom nárečí lepšie uvedené do hory, bez týchto pomôcok je opovážlivosť a veľká odvaha. Cestou sme sa zastavili v obchode na čerstvý chlieb a špekáčiky. No, a vydali sme sa na dlhú trasu do obľúbenej horičky Brezník, nachádzajúcej sa v katastri našej obce. S dvoma malými deťmi – trojročným chlapcom a o rok a pol jeho mladšou sestričkou v kočíku, to naozaj trvalo dosť dlho. Ale stálo to zato.

17. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Peter Ďuroška

Rosina pri Žiline leží

Uprostred mojej rodnej obce Rosina, teda v jej centre, stojí baroková socha sv. Jána Nepomuckého. Bola zhotovená v roku 1760 podľa zachovalých záznamov kroník. Svätec tu stojí na rokokovo zdobenom pilieri. Neznámy autor ju vykresal z pieskovca. Zásluhu na jej zhotovení mal vtedajší rosinský farár František Škrekay, ktorý dal na vlastné náklady doviesť kameň a pričinil sa o jej postavenie. Je to jediná národná kultúrna pamiatka na území obce, ktorá je evidovaná podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu v ústrednom zozname pamiatkového fondu pod číslom 2690. Vo svojej prvotine zbierky básní spomína sochu aj katolícky kňaz a básnik, predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny, Pavol Gašparovič Hlbina. V našej obci pôsobil ako kaplán za čias pána dekana Ľudovíta Blažeka. Báseň uvádzam na záver tohto príspevku.

16. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Peter Ďuroška

Postrehy zo strechy našich ulíc

Dnes som prechádzal ulicami mesta a všímal som si správanie ľudí, ako aj okolie. Na jednej z ulíc som videl vehementne gestikulujúcich starších pánov. Z diaľky to vyzeralo celkom komicky, ale čím viac som sa k nim približoval, chtiac – nechtiac započul som ich vážny dialóg. O čom inom by sa v týchto dňoch mali baviť páni v rokoch, ak nie o hokeji a práve včera skončenom svetovom šampionáte. Tak nahlas rozoberali štatistiky nášho reprezentačného tímu, ako keby boli tí najväčší odborníci. Najviac ich trápilo, že vždy sme boli o krok pozadu za súperom a prehrali sme všetky zápasy o jeden gól. V podstate mali pravdu, aj podľa mňa to bolo s našimi hokejistami takto.

16. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Peter Ďuroška

Ochrannú ruku nad nami nech drží Pán

V ostatnú nedeľu popoludní, po tom ako sme ukončili rodinný obed, ukladal som nášho trojročného syna k spánku na posteľ. Opäť sme ho začali dávať poobede pospať si, lebo od septembra bude navštevovať materskú škôlku, a tam sa to vraj "musí" robiť. Predtým ako malý synček vedľa mňa zaspí, vždy mi hovorí: "Tatinko, drž mi ručičku!" Keď ho chytím, už ho aj napádajú rôzne asociácie. "Teraz mi urob na ručičku - varila myšička kašičku." Alebo: "A prečo ten Pat a Mat skákali na posteli?" Či: "Prečo prišla ku nám teta Lucka (rozumejte suseda), čo nám doniesla?" Prečo, prečo, a tak ďalej, atď... Samozrejme, s istou dávkou trpezlivosti odpovedám, no zároveň podriemkavam. Niekedy sa prichytím, že ani neviem, čo som mu odpovedal. Ba dokonca sa stane, keď sa preberiem, že som strelil úplne mimo, teda ako sa hovorí riadneho capa. A syn sa zrejme čuduje, čo to ten tatino rozpráva. Ešte nerozumie, že je to zo sna. Takto už prešla hodina a on si ešte stále rozpráva a tatino pomaly už aj zaspal. Samozrejme, že synak poobede nezaspal, ale aspoň si pri mne istý čas poležal. Nerozumiem tomu až tak dobre, ale ktosi mi povedal, že to nie je vhodné, keď sa naučil zaspávať s mojou rukou v jeho ručičke.

15. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Peter Ďuroška

Zoznam článkov blogera