Tolerantný človek putujúci životom v absurdite všedných dní, ktorý rád stretáva nových a príjemných ľudí. Žiadosti o pomoc nikdy nepovie nie. Stojí si za svojím názorom aj za búrky, aj za horúceho počasia, napriek tomu si vždy vypočuje druhú stranu. Nesúďte ho, len ho čítajte.Píše aj blog o knihách citanie.com Zoznam autorových rubrík: peer-to-peer pôžičky, Nezaradené, Súkromné, Kultúra, Škola, čo nás nezabije, to nás posiln, Slávne meno Jozef, IT, Slovensko, Zábava
Dnes na facebooku jeden môj kamarát zverejnil nasledovný článok - Sundání kroužku z bradavky kleštěmi aneb 10 šokujících letištních kontrol. V rámci zachovania duševného zdravia som sa už dávnejšie rozhodol, že nebudem sledovať denné spravodajstvo a obmedzím to len na ekonomické informácie (to je môj odbor, tak by som to mal sledovať). Asi som urobil dobre, lebo tento článok ma mimoriadne šokoval.
Buriacka kultúra: V Rusku je veľmi veľa rôznorodých menšín. Do islamskej mešity sa nám síce nepodarilo dostať, ale do budhistického chrámu už áno. Dokonca v tej dobe, tam bol aj ich nejaký vysoký predstaviteľ. Túto prehliadku sme mali v rámci zoznamovania sa s buriackou menšinou. Buriaci sú malá menšina potomkov Mongolov žijúca pri Bajkalskom jazere. My sme v Petrohrade navštívili ich príbuzných. Najprv nás pohostili typickým budhistickým jedlom a potom sa nám predstavili. Ukázali nám fotky svojich súkmeňovcov. Ich tradičné kroje sú nádherne farebne ladené. Tetuška, čo nám o tomto všetkom rozprávala bol veľmi zlatá. Spoznať inú stránku Ruska bol nezabudnuteľný zážitok. Ja som si zaznačil ďalšie miesto na mape, kde sa raz chcem vybrať.
Pamiatky všade, kde sa len pozriete: O všetkých pamiatkách v Petrovom meste by sa dal napísať román. Vlastne kvalitne si ich všetky pozrieť a naštudovať by zabralo minimálne jedny dvojmesačné prázdniny. Aby sme mali prehľad o meste, tak sme začali vyhliadkovou plavbou po rieke Neva. V septembri bolo počasie celkom prívetivé. Skoro ako u nás, len plus more. Ináč toľko mostov pokope som ešte nevidel. Pritom každý bol iný a niečim zaujímavý. Počas plavby som si mohol pozrieť Petropavlovskú pevnosť, ktorá ako prvá bola postavená na tomto mieste. Vraj sa ju nepodarilo dobyť ešte nikomu. Ani sa tomu nedivím. Už len dostať sa na ten ostrov by bola fuška.
Rusko, najvýchodnejší štát Európy. Krajina, ktorá dala tomu svetu veľa, ale veľa mu aj zobrala. Miesto, o ktorom si veľa Slovákov myslí, že je zaostalé. Že tam prepadávajú ľudí a že tam netečie voda. Proste taká menej rozvinutá civilizácia. Presne tu som sa rozhodol ísť. Vybral som sa do niekdajšieho hlavého mesta Ruska – Petrohradu. Tu som sa rozhodol objavovať ruskú kultúru a prírodu.
Dekriminalizácia marihuany patrí medzi mimoriadne kontroverzné témy. Mnoho ľudí, keď počuje spojenie týchto dvoch slov, tak je to ako červená pre býka. Mozog sa vypína, nastupujú emócie a racionálne fakty a diskusia strácajú zmysel. V tomto článku by som sa chcel venovať len jednému fragmentu tejto témy a to dekriminalizácií marihuany na lekárske účely. Chcem extrahovať od všetkých zbytočných emócií a len tak sa trošku zamyslieť.
Pravidelne každý utorok večer som sa tešil na seriál Doktor House, ktorý chodil na Slovenskej televízií. Ak nerátam denné spravodajstvo, tak to bol jediný čas spoločne s Formulou 1, kedy som sa vyskytol pred televíziou. Bohužiaľ aj o tento jedinečný moment ma Slovenská televízia obrala.
Zábava musí byť. Povedali si programátori v Googli. Systém máp a vyhľadávania trás je od spoločnosti Google pomerne známy. Množstvo používateľov ho denno-denne používa.
A stávame sa zvieratami. Tak by sa stručne dal charakterizovať posun sveta za poslednú dekádu. Ak to pôjde takto ďalej, tak určite nebudeme potrebovať rôzne mýty o zániku sveta. Zničíme sa sami. Bude na to stačiť naša nenávisť a závisť. Akosi sme už zabudli, čo nás oddeľuje od zvierat.
Dnes po dlhom čase som sa bol opäť pozrieť ako sa darí mojej starej strednej škole. Gymnázium Jána Adama Raymana stále stojí a ja som na chvíľu upadol do spomienok. Tejto škole a mojím zážitkom počas obdobia strednej školy som sa na mojom blogu už venoval. Články boli na rôzne témy a keď som si ich tak pred chvíľou prešiel, tak ich bolo celkom dosť.
Toto boli slová, ktoré začali Slovenské národné povstanie. Túto povestnú vetu vyslovil slovenský Claus von Stauffenberg generál Ján Golian 29. augusta 1944. Je tomu už 66 rokov, čo sa začalo pre Slovákov najdôležitejšie obdobie 2. svetovej vojny.
Dnešný bratislavský pride napadli fašisti. Ideológia, ktorá je zodpovedná za rozpútanie najväčšieho masového zabíjania, aké kedy svet zažil. Je to ideológia postavená na nenávisti a zlobe. Celkom ideálna pre dnešný svet. Je totiž jednoduché nenávidieť, ale milovať je umenie.
Bože, ja viem, že som posledný, kto by sa ti mal prihovárať a prosiť za Slovensko, ale aj tak to chcem skúsiť.
Dnes je to presne 71 rokov, čo vznikol samostatný Slovenský štát. Vznikol ako Hitlerov rozmar, ako demonštrácia jeho agresívnej politiky. Patrične sa k nemu aj správal. Vtedy na Slovensku vypukli rasistické vášne a xenofóbne myslenie. Boli to prvé semienka, ktoré neskôr vyklíčili. Mám však jeden taký sen...
Keďže sa na Slovensku blížia voľby, tak je naša spoločnosť opäť zachvátená rôznymi témami a to od spievania hymny na školách až po marihuanu. O týchto témach sa väčšinou diskutuje s emóciami a veľkou gestikuláciou rukami. Skúsme sa od týchto emócií oslobodiť a zapojiť mozog. Ja viem, že slovenský národ ma občas problém používať tento orgán, ale emócie v takýchto témach nikdy ešte nepomohli. Skúsme nepoužívať expresívne slovíčka typu húliť, joint, mariška alebo basa.
Keď som bol prvák na základnej škole, tak nám kúpili psa. Dokonca nie hocakého, ale amerického kokeršpaniela. Dnes som prvák opäť, ale už na výške. Teraz som už však bez psa, ktorý sa za dlhých 13 rokov stál mojou súčasťou. Na tento čas budem spomínať ešte dlho. Už nič také nezažijem.
Tak, dni osláv nového roka odzneli a je čas sa vrátiť do bežného života. Väčšina ľudí sumarizuje starý rok na jeho konci. Ja som si to nechal až na začiatok nového roka. Pre mňa bol totiž ostatný rok plný zmien, rok začiatkov a koncov. Bol to doteraz pre mňa najťažší rok. Rok plný vzrušenia, nových vecí, nových ľudí...
Dušičky sú tu. S nimi prišla zima a mráz. Len ten sneh chýba. To však nebráni ľuďom, aby precestovali obrovské vzdialenosti len preto, aby si spomenuli na svojich najbližších, ktorí už nie sú medzi nami. Ja som sa poriadne obliekol, psychicky obrnil voči zime a tiež vyrazil na cintorín.
Nie je to až tak dávno, čo som si čítal v časopise .týždeň ako v niektorých moslimských krajinách prenasledujú kresťanov. Na Cejlón dokonca nesmiete mať ani len bibliu v batožine, lebo vás automaticky čakajú perzekúcie. V Pakistane kresťanov vražia len pri najmenšom podozrení. Pánečku, tí moslimovia sú ale riadne xenofóbni, povedal som si. Takto utláčať menšinu (náboženstvo dajme bokom) dokážu len barbari. Odporní rasistickí barbari, ktorí neakceptujú iný názor než svoj. Toto by sa vo vyspelej krajine nemohlo stať. Tu som sa pozastavil, vážne sa to nemôže stať? Nemali by sme si najprv poupratovať pred vlastným domom?
Volebná účasť v Eurovoľbách bola na Slovensku opäť najnižšia v celej EU. Kto za to môže? Prečo chodia voliť hlavne skalní voliči? Ja si myslím, že tak nízka volebná účasť je zapríčinená samotnými politikmi.
Presne táto veta mi napadla, keď som si čítal ako maturoval kolega Michal Lakovčák. A nenarážam tým na typ školy, ale na zodpovedný prístup našich učiteľov k svojej práci. Vzdelávať a odovzdávať vedomosti, ak sa tomu niekto bráni, je veru náročná vec. Ja už to mám za sebou. Akademický a maturitný týždeň boli dva najkratšie a zároveň najdlhšie týždne v mojom živote. GJARko mi bude chýbať. A to VEĽMI. Dokonca som za maturitné vysvedčenie dostal AUTO!
