Zdenko Dzurjanin
Partizáni pri Kysaku
Kysak, obec na východe Slovenska, je známa svojou železnicou, ktorá mala v priebehu druhej svetovej vojny dôležitú úlohu.
Študent odboru ruské a východoeurópske štúdiá Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Zoznam autorových rubrík: Osobnosti Bulharska, Bulharské sviatky, Balkánske vojny, Z histórie Bulharska, Pamätaj na svoju históriu, Zamatová revolúcia v Bulharsku, Spomienky z bulharskej školy, Moje revolučné básne (bulharsk, Z histórie Slovenska, Z histórie Slovenska - dodatky, Nezľaknite sa!!!, Súkromné, Prvá svetová vojna, Zujímavosti z jazyka, Literatúra, Brepty zo školských lavíc, Na chvíle voľna, Poézia, Produkty vlastnej výroby, Prechádzky po Bratislave, Z výletov po našom Slovensku, Z výletov po svete, Uhorské hrady, Z dejín, ktoré rozprávajú, Ruská federácia v symboloch, Z bulharských kroník
Kysak, obec na východe Slovenska, je známa svojou železnicou, ktorá mala v priebehu druhej svetovej vojny dôležitú úlohu.
Po hlinenej ceste smerujúcej na juhovýchod sa autom dostaneme k priehrade na rieke Laborec. Odtiaľto už treba ísť smerom na severovýchod pešo až ku vrcholu priehrady a asi po 800 metroch od nej odbočiť. Tu sa v strede meandra Laborca nachádzajú plytké priekopy hradu. Ten je možné navštíviť iba počas obdobia relatívneho sucha, keď nie sú záplavy, pretože počas záplav a vysokej vody na Laborci býva zatopený.
Ako to bolo s vydaním maďarskej verzie spevníka Cantus Catholici, ktorá vyšla v roku 1651 sa dočítate v tomto článku.
V ruských masovokomunikačných prostriedkoch znova rezonuje otázka o tom, či majú pochovať telo Vladimíra Iľjiča Lenina. Len nedávno sa za pochovanie tela tohto ruského politika vyslovil bývalý prezident Zväzu sovietskych socialistických republík Michail Sergejevič Gorbačov. Nastal už teda čas vyniesť Lenina z Mauzólea na Červenom námestí?
Mladí Slováci na bratislavskom generálnom seminári v popredí s Antonom Bernolákom a pod vedením profesora Michala Kratochvíla združení v Spolku pre pestovanie slovenského jazyka sa rozhodli povýšiť vlastnú reč na spisovný jazyk Slovákov vydaním Ortografie slovenského jazyka a ďalších gramatických spisov. O tomto svojom historickom rozhodnutí chceli poznať mienku širšej slovenskej verejnosti, najmä inteligencie, a preto sa obrátili na jej predstaviteľov, aby sa k takejto dôležitej otázke vyjadrili. Čo podnietilo vznik prvej spisovnej slovenčiny, o tom v nasledujúcom úryvku hovorí vtedajši dubnický farár Ondrej Mésáros. Úryvok pochádza zo 6. augusta 1786.
Juraj Papánek (1738 - 1802), rodák zo záhorskej dediny Kuklov, pôsobiaci ako katolícky kňaz na maďarsko-chorvátskom pohraničí, v úsilí verejne čeliť náhľadom, ktoré hanobili Slovákov a Slovanov, napísal dielo Historia gentis Slavae - De regno regibusque Slavorum[1]... V jeho úvode osobitne poznamenal, že k napísaniu týchto prvých slovenských dejín ho viedla „láska k historickej pravde a nenávisť k bájkam, ktoré sa pod rúškom pravdy píšu o Slovákoch. V úryvku z jeho knihy[2] autor prezrádza svoje pohnútky k ich napísaniu a podáva informáciu o prírodnom bohatstve Slovenska („kráľovstva Slovákov), ktoré je svedectvom toho, ako si Slováci od začiatkov národného obrodenia zvlášť uvedomovali hodnoty a krásy svojej domoviny, ktoré sa stali jedným z hlavných zdrojov ich národnej hrdosti a povedomia.
Matej Bel pri opise Turčianskej stolice venuje niekoľko riadkov aj jej olejkárom. Z turčianskych olejkárov a šafraníkov, ktorými boli nielen sedliaci, ale i zemania, vyrastala v 19. storočí časť slovenskej buržoázie, ktorá vlastnila na naše pomery značný kapitál v Poľsku, Rusku a Rumunsku.
V meste Žiline bohatí mešťania koncom 14. storočia sa delili na Slovákov a Nemcov. Nemci si však udržali ešte aj v prvej polovici 15. storočia miernu prevahu. Potom si mesto najalo pisárov z českých krajín, ktorí vybavovali agendu mesta. Preto aj jazyk je český, prepletený miestami slovakizmami.
V roku 1723 sa utvorila účastinná spoločnosť, zložená zväčša z rakúskej aristokracie, na využitie atmosferického stroja, ktorého model z Anglicka priviezol Isaac Potter do Novej Bane v roku 1721. Podobný stroj na vyťahovanie vody z baní sa používal už v Cornwallesi. Stroj fungoval do roku 1729. Nedokonalosť tohto stroja sa ukazuje v tom, že neskôr Štiavničan Jozef Karol Hell hľadal nový spôsob na vyťahovanie spodnej vody a v polovici 18. storočia zostrojil viac vodostĺpcových strojov. (Úryvok pochádza od cestovateľa J. G. Keysslera, ktorý navštívil Uhorsko okolo roku 1730.)
Matej Bel vynikal veľkými jazykovými vedomosťami. V roku 1718 vydal pre mládež nemeckú gramatiku Institutiones linguae Germanicae in gratiam Hungaricae iuventutis, z ktorej je tento úryvok. Neskoršie v práci Der ungarische Sprachmeister vystúpil aj na obranu maďarčiny. No svoje slovanské cítenie nezaprel, ako vyplýva z úvodu k biblii, vydanej v Halle v roku 1722 spolu s Danielom Krmanom, ďalej v jeho nedokončenom viaczväzkovom diele Notitia Hungariae aj v úvode ku gramatike Pavla Doležaja.
Kázeň je najstaršou slovenskou jazykovou pamiatkou. Písal ju spišský Nemec, ktorý vedel po slovensky a bol čiastočne vzdelaný i v českom jazyku. Pamiatka svedčí, že na Slovensku sa stala v 15. storočí literárnym jazykom čeština, podliehajúca vplyvu hovorovej reči slovenského ľudu. Mestskí a šľachtickí pisári píšu po česky, kým ľud, nevediaci písať, hovoril nárečovou slovenčinou. Autor kázne spomína farnosť svätého Martina, ktorou bola kapitula na Spiši.
Po vyjdení Tranovského Zpěvníka v roku 1636 pre evanjelikov a v roku 1651 kancionála pre maďarských katolíkov podujal sa Benedikt z Rybníka v Tekovskej pripraviť pre slovenských katolíkov podobný spevník. Použil staré domáce piesne, ale aj piesne s českých kancionálov a niečo aj z evanjelickej tvorby. Nedržal sa spisovnej formy bibličtiny, ale priblížil reč spevníka západoslovenským nárečiam. Jeho úvod o kmeňovom slovenskom vedomí opiera sa o veľkomoravské tradície (Svätopluk, Cyril a Metod) a je zatiaľ prvým dokladom o používaní ľudového jazyka v katolíckych kostoloch aj pri bohoslužbách.
Študenti, ktorí hodlali ísť na vysokú školu, museli mať ukončené stredoškolské vzdelanie. Na stredných školách - kolégiách sa oboznamovali s latinskými alebo gréckymi autormi. V roku 1648 vydali v Trnave slovník latinsko-maďarsko-slovenský, ktorý bol zameraný iba na Vergiliou Eneidu. Aj tento slovník je dokladom, že Uhorsko bolo mnohonárodnostná krajina.
Za tureckých výprav proti Habsburovcom v druhej polovici 16. storočia naše banské i obchodné mestá veľmi trpeli, pretože dvor a uhorské stavy kládli na ne veľké finančné bremená. Pritom obchod ustrnul a bohatstvo mestského patriciátu sa z roka na rok zmenšovalo. Pôvodca piesne bol asi duchovný, ktorý poznal ťažké položenie meštianstva. Jazyk piesne je poznačený slovenským prostredím. (Originál piesne je na väzbe colného súpisu z roku 1590 v archíve mesta Levoča.)
Reformačné hnutie luterovského smeru sa rozšírilo v druhej polovici 16. storočia na celom území Slovenska. Pre praktické potreby duchovenstva a udržiavania vieroučnej jednotnosti vydali v Bardejove katechizmus po česky. Pri tlači vkĺzli do textu i slovakizmy. Je to prvá tlačená kniha, ktorá kultúrne spájala väčšinu slovenského etnika.
Vavrinec Benedikt z nitrianskych Nedožier po štúdiách doma, na Morave a v Čechách sa stal profesorom matematiky a klasickej jazykovedy. Bol dva razy rektorom na pražskej univerzite. V roku 1603 vydal v Prahe českú gramatiku, kde v úvode vyčíta nedbalosť o materinský jazyk a o šľachte hovorí , že radšej rozpráva pololatinčinou ako po slovensky alebo literárnou češtinou.
Nezaradené fotografie z cesty na trase Bratislava - Svätý Jur - Pezinok - Modra - Dubová - Častá - Štefanová - Budmerice - Ružindol - Biely Kostol - Trnava - Senec - Bernolákovo - Bratislava.
Náboženská reformačná a čiastočne protireformačná literatúra je písaná na Slovensku starou češtinou. Tento spôsob literárneho jazyka udržal sa najmä u evanjelikov. Praktické ťažkosti nútili spisovateľov niekedy zamieňať Slovákov neznáme slovníkové výrazy výrazmi domácimi, pri čom možno sledovať i slovenské povedomie. Úryvok je z roku 1683.
Elvia Čelebi, turecký cestovateľ, prešiel južným Slovenskom, obsadeným Osmanmi, a poznačil zaujímavé dáta o Nových Zámkoch a Leviciach. V okolí Levíc, podľa jeho správy, sa vraj pestovala ryža. Vystihuje triedne postavenie slovenského ľudu, ktorý je chudobný a je poddanýmaďarským a nemeckým pánom. Obdivoval techniku pekární v Nových Zámkoch a prezrel si budovu súdu, šibenicu a temnicu.