Eva Chmelíková
Hranice s rešpektom
Prečo po mne ale kričíš? Nedalo mi neotočiť sa za pokojným mužským hlasom v uličke obzerajúc si čo obsahuje produkt, ktorý možno presunie do nákupného košíka.
Žijem v Škótsku. Hoci sa tu venujem psychoterapii a umeniu, rovnako ma zaujíma čo sa deje na Slovensku a občas mám potrebu sa k dianiu vyjadriť. Snažím sa pochopiť tento svet cez každodenné stretnutia a skúsenosti. Ale v prvom rade sa snažím žiť a nechať žiť. Zoznam autorových rubrík: Škótsko, Príbehy z detského sveta, Na umeleckú nôtu, Súkromné, Nezaradené, O duševnom zdraví

Prečo po mne ale kričíš? Nedalo mi neotočiť sa za pokojným mužským hlasom v uličke obzerajúc si čo obsahuje produkt, ktorý možno presunie do nákupného košíka.

„Život je ako sínusoida,“ povedala pani učiteľka a nakreslila kriedou vlnitú čiaru na tabuľu, cez ktorú v strede prechádzala rovná priamka.

Keď som bola dieťa umenie ma nebavilo. Chodili sme na výstavy, maľovali sme s vodovými farbami, ktoré sa nikdy pekne nezmiešali a takmer odvšadiaľ som počula aké dôležité sú vedomosti, či kariéra.

Je to už niekoľko rokov čo svoju pozornosť smerujem inde než do politiky. Boli časy kedy ma zaujímala, myslela som si, že záleží koho si zvolíme, či koľko o nej vieme.

Sedela som v kaviarni na čaji, keď moje ucho zrazu zachytilo: „Ako môžeš mať radikálnu vládu, keď ľudia nie sú radikálni?“

Deti s postihnutím si zaslúžia chodiť do bežnej školy pre výhody plynúce všetkým zúčastneným. V škole v ktorej pracujem je ďalšou študentkou dievčina s postihnutím, vďaka ktorému málo rozpráva a ťažšie sa pohybuje.

Ja tomu nerozumiem. Chápem, že pán Fico si udal podmienky, prezident ich prijal a tak zotrval v predsedníctve strany, čo každý pochopil, už z jeho výrokov ako bude držať chrbát p. Pellegrinimu.

Je vždy dôležité, aby sa deti venovali nespočetnému množstvu aktivít? Niekedy menej je pre ich zdravý vývin viac.

Vydala som sa celkom iným smerom, uvedomujúc si, že politika je od obyčajného človeka priveľmi vzdialená a ak chcem niečo zmeniť musím začať od seba.

Dnes som mala zaujímavú konverzáciu v škôlke s jednou z vychovávateliek. Máme tam dievčatko, ktoré by malo ísť na diagnózu ohľadne autistického spektra. Mamina však odmieta možnú skutočnosť, že by jej dcéra mohla byť v spektre.

Ten čas v roku keď sa počet ľudí v meste tri krát znásobí, všade je hudba a jednotlivé miesta sú plné návštevníkov. Ja a moji priatelia trávime večer popíjaním piva a užívaním si jednej živej kapely za druhou.

V kaviarni som pracovala s mladou Američankou, budem ju volať Pantene, keďže sa jej meno dokonale rýmuje so šampónom.

Včera ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom v žalúdku. Totiž sníval sa mi sen o škótskom referende. Výsledky v mojom sne dopadli úplne rovnako pre obe strany a znamenal to ten najhorší možný scenár. Prvé čo som spravila bolo,

Som veriaci človek, ktorý do kostola chodieval dlhé roky.

Vďaka knihe od dona Migueala Ruiza som pochopila, prečo sa mnohé veci dejú v našich životoch, prečo máme pocit odlúčenia, prečo strácame vlastnú tvár, aby sme sa zapáčili inými a nakoniec ani nevieme kto sme, keď sme sami sebou. Každý z nás žije svoj príbeh, svoj sen a všetci tí okolo, nás nebudú môcť nikdy pochopiť, tak ako ani my nepochopíme ich. Prečo? Pretože nie sme oni a ani nikdy nebudeme, tak ako ani človek, ktorý nás pozná celý život v dobrom aj zlom, nikdy nebude nami. Hoci som to niekde v kútiku tušila a aj vedela, nikdy mi nedoplo, akým oslobodzujúcim je toto poznanie, možno správne vysvetlenie v jeho knihe, možno len jednoducho uvedomenie.

Od kedy mi bolo priznané právo voliť, som veľkým zástancom tvrdenia, že každý by mal ísť voliť. Za právo voliť sme bojovali dlhé roky, neskôr za právo voliť koho si vyberieme. Dnes však stojím pred zásadnou otázkou - Koho a či vôbec budem voliť v najbližších voľbách?

Veľa sa popíše a veľa sa popísalo. Dnes, vlastne už včera, sa pre slovenský národ stala veľká tragédia. Sledovala som našu repre vo fun zónach celé majstrovstvá a pri slzách Pavla Demitra vyhŕkli aj tie moje. Je tomu niekoľko mesiacov, ale keď som tie zábery videla dnes v telke, ako keby tomu bolo včera. Je to veľká tragédia, nie tak pre mňa, hoci som hokejový fanúšik, ako pre ľudí, ktorých sa to bytostne dotýka a týmto im chcem vyjadriť úprimnú sústrasť, ako úplne cudzí človek, ktorý mal rád tohto hokejového hráča.

Neviem, či ste si zvykli písať s ľuďmi z celého sveta listy prostredníctvom takzvaných Friendship books, ale mne sa dnes po ôsmich rokoch vrátila takáto kniha priateľov, ktorú som si ešte na základnej škole vyrobila.

„Prečo by sme ich mali počúvať, veď oni sa ničomu nerozumejú,“ často počujeme z úst vnukov a vnučiek, keď padne reč na ich starých rodičov. Škoda, že si nevšímame fakt, že títo ľudia nás môžu mnohému naučiť. Možno nerozumejú počítačom a možno ani vysokej škole, ktorú študujeme, ale rozumejú životu, čo je koľko krát omnoho dôležitejšie. Tí moji určite.

O hokeji sa už čo to popísalo. Prvé ohlasy prebili všetko to pozitívne, pretože náš štadión sa zase predraží. Nedá mi však, naposledy, zhodnotiť finálový večer plný len toho pozitívneho, čo tieto MS priniesli. Chcela som aby boli majstrami radšej Fíni ako Švédi. Až počas finálového večera som pochopila, že by to bolo jedno, pretože tieto dve severské krajiny mi po týchto Majstrovstvách veľmi prirástli k srdcu.