Peter Farárik
O mapách IV.
V ďalšom pokračovaní potuliek po svete máp sa pozrieme na zaujímavý prienik mapovej tvorby s umením. Všetky mapy sú krásne, niektoré sú však krajšie. Ak si myslíte, že mapy vás už nemajú čím prekvapiť, je čas zmeniť názor.
Učiteľ geografie, ktorý už viac neučí ako učí. Čerstvý otec. Bystričan žijúci vo Zvolene. Milovník cykloturistiky, ktorý už rok nesedel na bicykli. Konštruktívny rýpal. Autor a správca webu pre lepšiu geografiu - www.lepsiageografia.sk. Zoznam autorových rubrík: Kvízy, Nezaradená, Potulky, Cyklopotulky, Školstvo, Škola hrou, Geografia, Zamýšľanie, Pseudorecenzie, Ekológia, Vysmrkané básne, Haiku a kvázihaiku, Poviedky a povedačky

V ďalšom pokračovaní potuliek po svete máp sa pozrieme na zaujímavý prienik mapovej tvorby s umením. Všetky mapy sú krásne, niektoré sú však krajšie. Ak si myslíte, že mapy vás už nemajú čím prekvapiť, je čas zmeniť názor.

V treťom voľnom pokračovaní našich pojednaniach o mapách sa pristavíme pri fenoméne historických máp. Mapy starnú rýchlejšie ako knihy, o to skôr sa však menia na vzácny artefakt, svedkov svojej doby, zberateľské kúsky a pre mapofilov poskytujú aj nemalý estetický zážitok.

Cestujeme často, čoraz ďalej, stále na nové miesta. Na internete a v časopisoch čítame zážitky druhých, spriadame plány na vlastné cesty. Je množstvo rád a tipov kam, ako a kedy ísť. Menej sa však zamýšľame nad základnou otázkou prečo.

Každý má svoje obľúbené miesta na Zemi, miesta ktoré nosíme v sebe bezohľadu na to, kde sa práve nachádzame. Vplývajú na nás, menia spôsob, ako sa pozeráme na doposiaľ neznáme, naše kroky otáčajú k sebe. Nedávajú zabudnúť ...

V predošlom blogu sme sa pozreli na známejšie mapové služby na webe. Je čas vydať sa do menej známych vôd a pozrieť sa na mapové "vychytávky", ktoré potešia najmä tých, čo svoj vzťah s mapami berú vážnejšie, no neštítia sa ani netradičných a zábavných riešení.

S príchodom internetu sa okrem iného zmenili aj mapy. Môžeme uprednostňovať starý dobrý papier, na ktorom vytlačené mapy sa snáď tak skoro nevytratia, prednosti digitálnych máp, ktoré "nepremoknú" sú však evidentné. Pozrime sa na známe aj menej známe zdroje máp na webe a ich uplatnenie.

Štatistické údaje nezvyknú byť obľúbeným jedlom študentov. Všetci si pamätáme, ako nám z nich v škole naskakovali vyrážky. Alergia na čísla, ktoré znamenajú svet sa dnes dá liečiť aj vďaka internetu a zmene prístupu od ich mechanického pamätania, k schopnosti z nich vyvodzovať správne závery. Zoznámme sa s možnosťami oživenia čísiel na prípade geografie.

Kúpele Korytnica poznáme všetci snáď ešte z hodín zemepisu. Dnes ich už v učive kúpele Slovenska spomínať nemožno. Ako učebnicový príklad na mestečko duchov však poslúžia dokonale. Stačilo desať rokov a príroda Nízkych Tatier si územie berie späť, hmotné a prenosné si už dávnejšie odniesli ľudia. Nahliadnime do Korytnice cez fotografie a nebojme sa vojsť aj dovnútra. Je to zážitok "par excellence".

Objavujeme svet, aby sme sa nakoniec vrátili nadvihovať kamene za svojim humnom. Pod každým je malý kúsok zeme, hodný pozornosti. A skutočne, po návrate z Pobaltia som si dnes vyšiel na krátky, relaxačný cyklovýlet pár kilometrov za mesto a zdravo sa nadchol. Na čo sa my len do tých diaľav vlastne trepeme?

Cez prázdniny zvyknú žiaci aj učitelia prirodzene lenivieť. Vyskúšajme si preto spoločne podumať nad geografickou súťažou Geohalušky. Súťaž sa ukázala byť vhodným motivačným doplnkom pre študentov, ktorí sa neštítia venovať sa geografii nad rámec svojich školských povinností. Možno zaujme aj vás, i keď Vám jednotku za správne odpovede sľúbiť nemôžem.

Už v detstve sa učíme o dobrodruhoch, cestovateľoch, ktorým nie je obzor nikdy dosť vzdialený. Ich príbehy čítame so zatajeným dychom, trochu zahanbení pri predstave dnešných medzikontinentálnych letov. Poznáme Marca Pola, Amundsena, či Livingstona. Kto je však Thomas Stevens? Včera som netušil, dnes je mojím hrdinom. Prvý muž, ktorý na bicykli obošiel svet. Dnes nič zvláštne, v rokoch 1884 až 1886 však vyrážajúce dych.

Konečne sú tu! Ostrovy Estónska v Baltskom mori, na ktoré som sa tak dlho tešil. Predsa len, pre nás suchozemcov je ostrov exotickým miestom. O to viac, keď má názov, ako zo severských ság.

Cesta pokračuje cez estónsku Niagaru, hlavné mesto Tallin, až po mesto Paldiski s bývalým prístavom sovietskych jadrových ponoriek. Polostrov Pakri je dodnes záhadným miestom, kde sa nedá zabudnúť na len nedávno z chladničky dejín vytiahnutú studenú vojnu.

Po kraji horľavých bridlíc sa bicyklom prejdeme estónskym národným parkom Lahemaa, objavíme pirátsky hrad, panské sídla, vodopády a zastavíme sa aj v Kunde.

Po krásnom pobreží Čudského jazera prichádzam do najvýchodnejšieho estónskeho kraja Ida-Viru (Východné Virónsko), ktorý turistov príliš neláka. Práve tu má Estónsko jedny z najväčších ložísk horľavých bridlíc na svete, ktorých ťažba sa výrazne zapísala do tváre krajiny, nezamestnanosť tu dosahuje nadpriemerné hodnoty a ruská menšina je tu väčšinou.

Po Litve a Lotyšsku konečne v Estónsku, ktoré som si naplánoval prejsť na bicykli celé od južných hraníc cez Čudské jazero, pobrežie Fínskeho zálivu, Baltiku až na jeho ostrovy a späť k hraniciam s Lotyšskom.

V štvrtej časti cyklotortúry Pobaltím si pojazdíme cestami západného Lotyšska (Kurzeme), ktoré som pôvodne plánoval vidieť len z okna vlaku. Nakoniec sa ukázalo, že zo sedla bicykla to bolo predsa len lepšie.

V treťom pokračovaní cykloputovania Pobaltím prejdeme niečo vyše 100 km pozdĺž pobrežia Baltského mora z najväčšieho litovského prístavu Klaipéda do najväčšieho prístavu Lotyšska Liepaje. Čo sa zmení prechodom hranice a aké sú prvé dojmy z Lotyšska v porovnaní s Litvou?

V druhej časti cyklopotuliek Pobaltím sa pozrieme do litovského prístavného mesta Klaipéda a najmä na európsky unikát Kuršskú kosu s krajinou piesočných dún a hustých borovicových lesov.

Rozprávanie o trojtýždňovom cyklovýlete vo všetkých troch pobaltských štátoch, o zážitkoch i videnom počas 2000 km s nohami na pedáloch. V prvej časti sa pokúsim vysvetliť svoje pohnútky pre túto cestu a spoločne začneme na cestách oblasti južnej Litvy známej ako Dzukija, odkiaľ sa dostaneme do hlavného mesta Litvy Vilnius, kde je výlet ešte stále len na začiatku.