Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Nič nezvyčajné na tom nemusí byť. Azda len to, že sa to dnes veľmi nenosí. Lepšie mlčať a nič nerobiť pre druhých, ako si „špiniť ruky“. A predsa títo dvaja mladí muži sa rozhodli konať dobro a aj ho konali.
Ak vám toto niekto povie, zvyčajne si už naň urobíte svoj názor. O tomto človeku však platí úplný opak. Je mužom plným života, plným radosti, prijatia i pokoja. Pár slov o tomto nesmierne vzácnom človeku a mojom priateľovi.
Možno ste si túto otázku v živote už niekedy položili. Možno ste už aj niečo spravili. Možno... Dakedy sa rozhodneme, ale potom akoby sme sa nevedeli ďalej pohnúť. Pár slov o živote jedného z nás, ktorý pochopil to, čo je podstatné zmeniť a kúsok z jeho cesty...
Ako to tak v živote býva, človek dostáva pomoc práve vtedy, keď ju najmenej čaká a zároveň ju tak veľmi potrebuje. O jednom stopárskom stretnutí, o dobrých mladých ľuďoch i o inom...
Bol zničený. Bol na dne. Nemal už prečo... To zlo, ktorého sa na krátky čas stal súčasťou ho zničilo. Nemal prečo a pre koho. Dnes je však už iný. Jeden príbeh jedného muža, ktorý vstal.
Aký bol pre vás rok 2012? Radostný, smutný, plný naplnených nádejí, či skôr rozpadnutých múrov? Čo ste sa v ňom naučili, čo stratili, čo získali? Pár slov o tom, čo považujem za podstatné. Priateľstvo, pravdu a lásku.
Často krát mi pripadá naše putovanie po tomto svete ako jeden neskutočne dobrodružný príbeh. Stretáme mnoho vzácnych ľudí a mnohí iní nás opúšťajú, odchádzajú... Akoby nás to chcelo naučiť jednej podstatnej skutočnosti a tou je si podľa mňa umenie čakania...
Azda vám to príde zvláštny názov článku, možno i bláznivý... Pre mňa viera je cestou. Neprestajným dobrodružstvom, ktoré sa učím prijímať ako dar. Na stope to tak väčšmi viem pocítiť i zažiť. Jeden zážitok viery z úst toho, ktorý mi pomohol.
Neviem, či ste sa už stretli s človekom, ktorý bol veľmi blízko smrti a je tu stále medzi nami. Je to asi zvláštne žiť, keď ste už žiť nemali. Pár slov z jeho úst a azda aj pár tých mojich...
Pred krátkym časom som stretol jedného veľmi dobrého priateľa. Boli sme spolu len troška času, ale boli to okamihy veľmi pekných slov a hlavne podelení. Túžim sa s vami práve dnes v tento sviatočný podvečer s touto krásou podeliť.
Okamihy, ktoré by sme radi vymazali, či skôr naopak... Čo nás ako ľudí posúva dopredu? Naše silné či slabé stránky? Zraniteľnosť či vedomie moci? Hm, po mnohých rokoch si uvedomujem, aký krehký a krásny je život.
Je to len pár slov hodených na blog alebo je to podelenie sa so životom, ktorý niekam smeruje? Je len hmla a my sme strácajúce sa tiene alebo sme kráčajúce osoby hodné lásky a lásky schopné?
Asi je čas začať brať život vážne. Veď je to seriózna záležitosť. Asi je čas prestať snívať a veriť v dobrodružstvá... Asi je čas sa poddať „inštitucionalizácii“. Ale nie pre mňa. Ďalšie pokračovanie našich bláznivých ciest.
Občas sme presvedčení, že nás len málo veci môže prekvapiť. Máme pocit, že už vieme, že rozumieme väčšine toho, čo sa deje v našom živote. Nie je, však, život jedno veľké prekvapenie? Je neustálym objavovaním toho, ako veľmi nás Boh, ľudia i život túžia robiť šťastnými. Pár slov o tom a vlastne aj pokračovanie jedného krásneho príbehu.
Na niektoré otázky nášho života nájdeme odpoveď hneď. Pri niektorých sa trápime s odpoveďou kratší čas, niektoré v nás znejú roky a pri niektorých je nám darovaná odpoveď až vtedy, keď sme pripravení ju prijať. O otázkach a odpovediach bude i týchto pár slov.
Pri stopovaní je to ako v živote. Často krát je to len veľmi dlhé čakanie. Buď ste sami alebo spolu s niekým, ale vždy potrebujeme veľkú trpezlivosť a vieru. O stopovaní, dôvere a Ježišovi bude týchto pár slov.
Hoci advent už začal pred pár dňami, rozhodol som sa, žeby som chcel s vami zdieľať kúsok z ciest a stretaní s toľkými vzácnymi ľuďmi, ktoré som dostal ako dar. Vlastne, presnejšie povedané ako dar radosti.
V tomto čase adventu v očakávaní Vianoc si občas spomínam na ľudí, ktorých som v živote stretol. Boli to mnohé veľmi zvláštne a zároveň veľmi pekné situácie. O jednej z nich vám chcem, milé priateľky a milí priatelia písať aj dnes. Želám vám príjemné a pokojné čítanie.
Dakedy potrebujeme stíšiť svoje srdcia. Sme tak veľmi ponorení do vonkajšieho a najmä vnútorného hluku, že naše srdcia strácajú túžbu po živote i po šťastí. A tak som sa aj vybral – ako tradične – na púť k Mamine, do Rajeckej Lesnej. Pár slov na podelenie o vonkajšej i vnútornej púti, drahí priatelia pre vás na povzbudenie.
Prišiel ma navštíviť jeden vzácny kamarát. Videli sme sa nejaký čas dozadu. Som rád, že prišiel medzi nás na našu Katarínsku zábavu. Neporovnateľne radšej som ho však videl a počúval potom, čo mi prerozprával, čo prežil. Ak máte chuť sa to dozvedieť, milí priatelia a milé priateľky, nech sa páči...
