Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Sedeli sme spolu na Račianskom mýte. Ona a on. Obidvaja napriek tomu, že veľmi stratili, nepôsobili na mňa dojmom zlomených ľudí. Skôr naopak. O tom je tento prvý príbeh. Skutočný príbeh nádeje a odpustenia.
Na ceste pravdy. Verne. Akej pravdy? Krutej, nemilosrdnej, tej, čo srdce nechá zničené, či pravdy o láske, ktorá je večná, ako je večná túžba po živote v nás? O tomto sa chcem s vami podeliť v tejto poslednej kapitole dobra.
Dakedy mám v sebe veľký strach. Prečo? Veď mám žiť v slobode, nádeji, dôvere... Prečo sa bojíme, prečo nedokážem žiť život ako neustále milovaní, ktorí môžu milovať a stávať sa šťastnými? Pár slov o svedectve života mladých, ktorí ma učia...
Sme my kresťania lepší od ľudí okolo nás? Prečo si o nás niekedy myslia, že sa na nich pozeráme zvrchu? Prečo nevieme vyjsť v ústrety núdznejším od nás? Pýtam sa seba...
Často krát ho hľadám. Neviditeľného, nedosiahnuteľného, úplne iného a predsa takého blízkeho... Chodí medzi nami? On, Boží Syn, Ježiš alebo je naša viera len fikciou, klamstvom, vierou v „niečo“, v príkazy, v obmedzenia?
Čo nám dáva Boh a čo nám berie? Čím nás prekvapuje? Je skutočne prítomný? Je mocný a nežný zároveň? V čom je najkrajší prejav jeho lásky ku nám? Pýtam sa, ja, ktorý tak veľa krát vôbec s ním nepočítam...
Zvierajú. Nepustia. Držia... „Snažím sa na ne nemyslieť, opiť ich, ale potom prídu ešte horšie“, hovorí mi včera v skejtparku tu u nás jeden veľmi šikovný mladý muž. „Vieš, spravil som dve veľmi zlé veci a ani ja zabudnúť neviem...“, hovorím mu. Pár slov o tom, ako bojovať, ako sa nepoddať zlu... O pár mladých mužoch, ktorí spravili niečo pre iných, aby nevíťazilo zlo.
Prečo konať dobro? Prečo sa o niečo usilovať? Prečo snívať, ak nemáme nádej, že naše sny sa môžu uskutočniť a my radšej utekáme pred nimi? Sám často krát strácam chuť, a predsa vidím okolo seba mnoho ľudí, ktorí sú mi príkladom, ako sa nepoddať zlu. Pár slov o nich.
Je možné, aby človek, ktorý v živote zažije a je aktérom nedobrých postojov, omylov a bolesti zráňajúcej iného, mohol ešte zažiť radosť? O tom je týchto pár slov.
Čo je hybným motívom nášho života? Čo je tým oporným bodom, pevnou skalou, istým miestom? Je to priestor, čas, postoj? Je to Božie, či ľudské. Zopár slov na podelenie sa...
Aké je to zažiť svoju vlastnú ohraničenosť? Dá sa prijať miera našej vlastnej ľudskosti, ak si uvedomujeme to, že sme svojím životom často krát konali proti nej? O tomto by som sa s vami chcel podeliť.
Môže nám byť odpustené po vykonaní zlých rozhodnutí, po tom, čo sme iným ubížili a zranili ich? Počuli ste už niekedy tak hlboko žiadané: "Odpúšťam Ti"? Pár slov, skôr podelenia sa o tom, čo je odpustenie aj pre mňa.
Máte človeka, ktorý Vám s odvahou vie povedať pravdu do oči? Aké to je, ak sa dotkne Vašich "neochvejných" presvedčení a usvedčí Vás z Vášho skrývaného klamstva? Aká je nádej na zmenu, na odčinenie Vašich chýb? Pár slov z vlastnej cesty ku Pravde.
Byť v inom svete. Naučiť sa pozerať na život pod iným zorným uhlom... Čo je skutočne pohľad života? V čom spočíva? Chcel by som vám dnes písať o nádeji a odvahe, ktorú vidím v živote toľkých mladých ľudí.
„Môj syn ma učí. Je veľmi hlboký. Mám sa čo od neho stále učiť.“ Tieto slová a slová mladých, ktoré som počul, čítal a hlavne videl ma „nútia“ napísať niečo ich slovami. Niečo, čo nám dospelým a múdrym chýba: múdrosť srdca...
Tak dlho som si myslel, aký som pre Boha nevyhnutný a v podstate stále si zakladám na svojom statuse Božieho muža... Keď som však včera poobede sedel na pumpe čakajúc na stop domov, dostal som dar pochopiť sa aj troška inak...
„Život je krásna vec, dar od Boha. Život je ako neustále prekvapenie, pretože každý deň môžeme objavovať nové veci. Je ako dlhá cesta, ktorá má cieľ. Život je plný krásnych vecí a nie nepekných a tak má človek stále chuť žiť a nezomrieť nikdy. A je nevyhnutné ešte raz dúfať, že život bude dlhý.“(Luca Greco, 13 rokov)
Milý Bože, píšem Ti po toľký krát a dnes osobitne v deň mením malej Hanky, ktorú si si zobral k sebe, ale aj v mene iných, ktorí už môžu zažívať radosť v plnosti...
Nie svet nás súdi. Nie naše slabosti a neprávosti... Hoci tie často krát nad nami zvíťazia a hodia nás do prachu neochoty žiť, sme neustále povolávaní k láske a k radosti z bytia ako takého, z jeho zázračnosti a výnimočnosti...
Dalo by sa mnoho písať o zle, ktoré sa deje okolo nás. Dalo by sa mnoho uvažovať o tom ako ho zmeniť, dalo by sa... Dnes však chcem v toto skoré ráno ďakovať Bohu za dar života a všetkých tých prekvapivo krásnych okamihov v ňom...
