Róbert Flamík
Nebo alebo peklo?
Ako sa môže Boh pozerať na to ako mladí ľudia dnes ničia svoju mladosť? Alebo neznie otázka pravdivejšie: ako sa my môžeme s ľahostajnosťou pozerať na to, ako mladí ľudia ničia svoju mladosť? Ako?
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Ako sa môže Boh pozerať na to ako mladí ľudia dnes ničia svoju mladosť? Alebo neznie otázka pravdivejšie: ako sa my môžeme s ľahostajnosťou pozerať na to, ako mladí ľudia ničia svoju mladosť? Ako?

Jeden múdry človek pred krátkym časom napísal a vyjadril túto myšlienku, ktorá je vážnou otázkou na každého z nás: "Nespočíva opravdivý znak zanikania našej kultúry v tom, že sme sa vzdali mladých?" Pár príkladov zo života mladých, pre ktorých sa oplatí žiť.

Opäť mladí ľudia. Opäť by sa toho dalo veľa kritizovať. Opäť by sme mohli vidieť len ich ľahostajnosť, nezáujem, lenivosť, prelietavosť, či nezodpovednosť. Počas tohto týždňa pätnásti mladí ľudia hovorili životu svoje odhodlané áno. Pár slov o nich.

Opustila ho manželka. Zomrel mu syn. Zomrela mu partnerka... Celkom dosť veľa príležitostí na to, aby človek prestal dúfať. Tento neprestal...

Príbehy mužov a chlapcov. Zo sídliska. Neobyčajné vo svojej obyčajnosti. Presahujúce časnosť. Hovorili mi o nádeji a nezlomnosti svojich sŕdc.

Obrovská búrka. V člne je množstvo vody. Výkriky, zúfalstvo... „Učiteľ, nedbáš, že hynieme?“ Ježiš upokojuje more a oni sa prestávajú triasť alebo? Je veriaci človek oslobodený od strachu svojou vierou v Ježiša?

Dnes sme mali u nás obrovskú slávnosť. Nádherne oblečené deti, ich rodičia, súrodenci, príbuzní... Prijímali do svojho srdca prvý krát živého Boha, ktorý tak vášnivo a nežne miluje človeka... Ježiša Krista.

Odkiaľ začať? Za čo ďakovať najskôr? Skúsim ísť od konca k začiatku... Išli sme sa spolu s mladými modliť k Panne Márii. Stálo tam jedno dievča „pridáš sa ku nám?“ „Hej.“ „Poznáš tú modlitbu?“ „Áno.“ A tak sa ku nám pridalo úplne neznáme dievča, budúca lekárka...

Sú celkom oddaní službe druhým. Zabúdajú na seba... Už ráno, keď sme sa spolu začínali modliť pred naším dňom ticha a obrátenia ma dvaja z nich prosili, aby sa mohli spolu so mnou modliť. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby to neboli kňazi, ktorí slúžia dlhšie iným, než koľko ja žijem...

Milosť byť milovaní ako dar, ktorý si tak veľmi túžime zaslúžiť. Zdá sa nám to také vzdialené... A predsa sme tak nesmierne milovaní... Modlitba vďaky za túto nekončiacu a stále novú lásku...

Ako inak by sa dala nazvať taká nezištná a solidárna láska? Láska ako odpoveď na toľké prečo... Na toľkú bolesť, smútok, strach, sklamania... Pár slov o nej, čo v srdciach skrytá býva.

„Ležali sme spolu v nemocnici na izbe. Ja katolícky kňaz, salezián, rehoľník, on muž z Dolného Lopašova veľmi vážne chorý. Keď som mu povedal, že som katolícky kňaz, rozprávali sme sa. Potom zrazu stíchol. Pochopil som.“

Túto otázku položil sebe i nám jeden veľmi skúsený, starý kňaz, človek s veľkým srdcom a dodal: „Ja hľadám odpoveď stále“. Poctivé, pravdivé, hlboké. Pár slov o jeho svedectve.

Práve dnes na deň matiek som dostal dar stretnúť dievčence a ženy, ktoré svojím materinským srdcom vnášajú do tohto sveta obrovské množstvo lásky. Tej podstatnej pre náš život... Pár slov o nich...

Má dnes ešte šancu človek zažiť skutočný pokoj? Vojsť do ticha svojho srdca a prebývať sám so sebou a so svojím Bohom? Nie je to utópia, zbytočnosť, nezmysel... Verím, že nie. Ba práve naopak.

Mal by si stáť lepšie pod lampou...“ Slová jedného mladého muža, ktorý ma dnes večer zobral až domov... Myslím, že dnes som dostal toľko svetla, že jedna lampa by bola oproti tomu úplne ničím... Nuž, pár slov, ak chcete, verím, že vás potešia.

Dnes som vo svätom Písme čítal jednu veľmi silnú myšlienku. Je o tom, že Ježiš neprišiel na svet, aby svet, či ľudí odsúdil. Práve naopak, prišiel, aby ich spasil... Aj mne dnes poslal do cesty mnoho vzácnych ľudí, za ktorých mu patrí moje ďakujem...

Ako prejsť cez to, čo sa nám zdá oveľa väčšie od nás? Dá sa uprostred toľkých dolín strachu a obáv o zajtrajšok a výčitiek zo včerajška veriť tomu, že Boh nás miluje, neopustí a vedie? Po dnešnom stope, opäť hovorím áno.

Je možné, žeby Boh stvoril tento deň len pre vôňu rozkvitnutých stromov, či pláne voňajúcich púpav, či pre detský smiech? Pre mňa ho dnes stvoril a daroval mi omnoho viac. Pár slov na podelenie sa s tým, aký je ku nám dobrý...

Oči starého múdreho muža. Oči, ktoré toho už tak veľa videli. Smútok? Sklamanie? Ale kdeže. Práve naopak. Nádej a vďačnosť za každé jedno ráno, za každý jeden východ slnka i možnosť milovať...