Som normálnou matkou a manželkou, ktorá sa od roku 2000 potýka s vlastnými psychickými potiažami. Zoznam autorových rubrík: Rodičovstvo, Psychika, Z dovolenky, Kde bolo,tam bolo..., Drobnosti, Práca, Myslím si, Pocitovky, Súkromné, Nezaradené
Kde sa to v človeku berie? Smútok, beznádej - pocity prázdnoty zo všedného kolobehu života. Svieti slnko, kvety kvitnú, deti okolo džavocú ... Všade naokolo pulzuje život a predsa ... Človek cíti, že to nie je ono, že dnes nemá náladu, že nedokáže precítiť, čo len náznak radosti. Bolo tomu tak aj včera, je aj dnes. Bude tak tomu aj zajtra? Nie. Nesmie. Stačí tak málo.
Typické nedeľné ráno. Už som hore, no ešte nevstávam. Od vedľa počujem televízor – to syn pozerá rozprávky. ,,Urobím ti kakao?“ pýta sa ho manžel. Kuknem na hodiny. Čosi po deviatej. Vstanem, idem na záchod a zapínam pračku (včera som si do nej pripravila prádlo). V kuchyni sa napijem vody, registrujem špinavý riad. Vraciam sa späť do postele. Ešte na chvííííľku, vravím si v duchu. ,,Nejdeš ešte hore?“ pýta sa ma v tom momente Paľo. ,,Ešte nie,“ odpovedám a hoci teplé lúče slnka prenikajú do izby, babuším sa do paplóna.
Išla som so spolužiačkou z vysokej školy na stretávku – na tri dni na druhý koniec republiky. Prvýkrát po dlhom čase som bez teba (no ako inak - s tou potvorou - mojou psychotickou poruchou) išla na pár dní preč.
Veľká noc. Pre väčšinu sviatky, pre mňa aj nepríjemné spomienky. Práve pred siedmimi rokmi som sa prvýkrát zbláznila. V tridsiatich troch rokoch svojho života.
Zas sa o mňa pokúša. Od rána sa ma snaží dostať na lopatky.Začalo to tým, že mi nechcela dovoliť vstať z postele. Posteľ - to je ring, kde sa odohrávajú moje malé boje.
Čakáreň ako každá iná. Ba nie, cítiť to tu novotou. Iba nedávno sa moja doktorka presťahovala do týchto priestorov. Nadstavba nad lekárňou. Poschodie je priečkami rozdelené na tri ordinácie s čakárňami. V susedných priestoroch ordinuje ortopéd a gasroenterológ.
„Teším sa, veľmi sa teším, už tretí deň beriem nižšiu dávku,“ pomyslela som si zapíjajúc dnešnú dávku antidepresív.
„Tak ma naviguj, aby sme sa vyhli Zagrebu. Nechcem sa v ňom motať tak ako vlani,“ povedal mi manžel, keď sme sa okolo šiestej ráno blížili k Zagrebu. Cestovali sme na dovolenku. Všetko nasvedčovalo tomu, že o dve hodiny sme na jadranskom pobreží. Tešili sme sa, že zaparkujeme auto a kým sa pôjdeme okolo 14.00 hod. ubytovať, stihneme si ešte na pobreží oddýchnuť. Nasledoval úsek so zúženou vozovkou so zákazom obiehania pre nákladné autá. Oba protismery boli vtlačené na jednej strane diaľnice. Manžel spomalil na 40km/h, čo bola prikázaná rýchlosť. Z ničoho nič sme počuli rachot a vedľa nás sa rútilo auto.
Nemala som problém otvorene hovoriť o tom, že chodím psychiatrovi, že beriem lieky na psychiku. Hovorila som o tom s priateľmi, známymi, kolegyňami v práci i s nadriadenou. Vravela som o tom s hocikým, rovnako ako cukrovkár nerobí tajnosti s tým, že si pichá inzulín alebo človek s vysokým tlakom, že užíva „lieky na tlak“. Proste niekto dostane infarkt alebo mozgovú porážku a ľudia s chemickou nerovnováhou v mozgu, prídu k depresii či k psychotickej poruche.
Zobudila sa. Vlastne, zobudili ju. Mechanicky si vzala paplón, odniesla ho do izby, ustlala posteľ a kráčala za sestričkou... Zobudila sa. Poobzerala sa okolo seba. Ležala na jednej z pohoviek v spoločenskej miestnosti. Tak je tu teda znova. Na ďalších pohovkách sa preberali spolupacientky. Zaštrkotali kľúče.
