Renáta Holá
Zostať v zrelom veku na dôchodku je šok
„A mali by ste odísť zo zamestnania," hovorí mi psychiatrička po návrate z nemocnice.
Som normálnou matkou a manželkou, ktorá sa od roku 2000 potýka s vlastnými psychickými potiažami. Zoznam autorových rubrík: Rodičovstvo, Psychika, Z dovolenky, Kde bolo,tam bolo..., Drobnosti, Práca, Myslím si, Pocitovky, Súkromné, Nezaradené
„A mali by ste odísť zo zamestnania," hovorí mi psychiatrička po návrate z nemocnice.
Viem, že rodina psychicky chorého to s ním nemá ľahké. Musí znášať všetky jeho nálady, všetky jeho stavy. Striedajúce sa pocity úzkosti, beznádeje, strachu, pocity viny a hnevu, striedajúce sa stavy únavy, apatie, mánie, depresie...
Často triedim. Nielen prádlo pred praním, ale i odpad. Odpad v mojej chorej hlave.
„Trpezlivosť nie je schopnosť čakať, ale schopnosť udržať si správny postoj počas čakania. (Joyce Meyer-Bojisko v mysli)
Silvester a Nový rok som strávila doma na priepustke. Večer na Nový rok som sa znova ešte na pár dní vrátila na uzavreté oddelenie psychiatrie.
Je nedeľa večer a ja z liekovky vyberám poslednú tabletku. Na stôl prenášam z domácej lekárničky krabičky s liekmi a po jednom lieky začínam dávkovať do liekovky.
Bola som v nemocnici na psychiatrii 18-sty deň a mala som pocit, že je načase odísť domov.
Mám vraj najľahší typ schizoafektívnej poruchy -dozvedela som sa naposledy od svojej psychiatričky. Človek s depresívnou formou schizoafektívnej poruchy trápi sám seba. Aspoň nejaká výhoda. Okolia sa vraj moje emočné výkyvy nedotýkajú tak výrazne ako je to u manického alebo zmiešaného typu.
„Viete, pani doktorka, príčinou tej únavy, čo občas pociťujem, môže byť aj moja psychická choroba, vďaka ktorej som invalidná, hovorím endokrinologičke. ,,Viete, že to, že ste psychicky chorá, na vás vôbec nevidno, pokračuje doktorka.,,To ma teší, je to dobre stabilizované.,,Pani doktorka vás dobre lieči. Len lieky - rovnako ako tie na štítnu žľazu - treba brať pravidelne.„Viem, nemôžem ich vysadiť.
Bol to jeden z tých horších dní. Večer som bola strašne vyčerpaná a plne na mňa doľahla ťažoba mojej choroby. Cítila som, že nie som v poriadku a mrzelo ma, že rodina má so mnou len starosti. Mala som dojem, že som im len na príťaž, že by im isto bolo lepšie bezo mňa. Zrazu mi slzy stekali po tvári a ja som ľutovala, že vôbec som.
Som v nemocnici tretí deň. Je 12.12. Zistila som si to podľa kalendára v spoločenskej miestnosti. Je to taký ten s prúžkom a okienkom na dátum. Vždy ho niekto správne posunie.
Ahoj priateľ, dnes som po necelých štyroch týždňoch v nemocnici doma, a tak sa ti touto formou ozývam. Pamätám sa, že si mi už písal. Akosi sa mi nedarilo vtedy ti odpísať. Máš pravdu, sme na tom podobne. Obaja sme invalidní z dôvodu psychickej choroby. Ty sa liečiš o niečo dlhšie ako ja a z tvojich listov som vycítila, že máš na rozdiel odo mňa dosť pesimistický pohľad na náš osud a liečbe nedôveruješ. Dnes ti popíšem príchod tretej epizódy mojej psychickej choroby.
„Potrebujem všetko pomaly predýchať, je veta, ktorú som našla na čistej strane svojho zápisníka. Napísala som ju pred pár dňami v psychiatrickej liečebni.
Ktosi múdry povedal, že každá choroba je vyliečiteľná, no nie každý človek. Verím, že za každou „vypestovanou chorobou stojí akási vnútorná príčina, že to nie je len dispozícia. Je tu akési nevhodné správanie, zabudovaný stereotyp, ktorý keď nenájdem a neopustím, budem na liekoch doživotne. Jednoducho „nie som podľa predstáv.
Zas jeden z tých mizerných dní. Keby len deň! Začalo to už včera. Bolesti nôh, únava, nechuť niečo začínať. Ale včera bola nedeľa. Zaľahla som a oddychovala, no dnes trebalo vstať do práce.
Dni sa krátia. Príroda si zo svojho šatníka vyberá žltočervené šaty. A my, ľudia trpiaci depresiou len prežívame - prežívame zo dňa na deň. Radosť sa vytráca a každodennou nerozlučnou spoločníčkou sa stáva únava.
Jedol polievku. Jedol? Skôr z nej pomaly usŕkaval. Podchvíľou si pošúchal nos. Potom vstal a odišiel do kúpeľne. Vedela, že si tam umýva tvár.
Kdesi som čítala názor, že niektorí ľudia chodia na pobyt na psychiatriu ako na rekreáciu, že si tam chodia oddýchnuť. To bol aj argument psychiatričky pri mojej prvej návšteve u nej v ordinácii, keď na rozdiel odo mňa videla, že moja hospitalizácia je nevyhnutná a snažila sa ma na ňu pokojnou cestou dostať. Dnes po rokoch som sa nad tým, čo mi hospitalizácia na psychiatrii dala, zamyslela. Absolvovala som ju dvakrát. Zakaždým ako akútny prípad a spätne to vidím asi takto:
Bola som na dne – totálne. Hlbšie sa už padnúť ani nedalo. Nechcela som už ďalej žiť.