Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Mali sme včera celkom pohodový večer. Syn mal narodky, dcéra s mladším synom poumývali okná, a tak bolo bezpečne vidieť, že vonku je tma. Kuchyňa ako tak na poriadku, už ma čakalo iba objatie kresla a správy. Beztak ich sledujem len na pol ucha a jedným očkom, lebo stále ktosi, čosi, zvonček, telefón... Včera sme však pri správach stŕpli.
Prosím ctihodných fyzikov, aby si neklopkali významne po čele. Chcete exaktný dôkaz? Máte ho mať. Pomaly bude mesiac, čo naostro blogujem. Nie spoza buka, schovaná za bezpohlavný nick. Užila som svojich päť minút slávy a makám.
Boli sme na ducháčoch v Prešove. Kto zažil františkána pátra Eliasa Vellu z Malty vie, že to bolo super. Naozaj bolo. Ono biblické, že poslední budú prví neplatilo, pretože i keď sme dorazili poslední, neušlo sa nám bývanie priamo v kláštore, ale na opačnom konci Prešova, v stredoškolskom internáte, keďže boli prázdniny. Bojíte sa, že budem agitovať? Nebojte sa, nebudem:-) Vždy ráno sme nasadli na trolejbus a večer sme sa vracali. Nálada na seminári bola náladička a všetci sme boli, akoby opití mladým vínom (porov Sk 2,13).
Vracala som sa včera služobným autom z dvojdňovej porady. Unavená na doraz, s boľavým chrbtom a hlavou plnou protichodných myšlienok. Opäť ideme začínať odznova. Už po toľký krát zmeny. Neujdeš pred nimi. Rozdumovala som a v duchu viedla rozhovory s kolegyňami v práci, ako im to predostriem, aby boli vyplašené menej, ako som momentálne ja. Cesta ubiehala pomerne dobre. Vodič sa občas jamám vyhol, občas aj nie, najmä keď usúdil, že bude lepšie potykať si s ňou, ako s kamiónom. Bŕŕŕ. Zaháňala som nepríjemné myšlienky. Ešte nejaká hodinka pozitívneho myslenia a vystriem sa doma na pohovke. Atmosféru v driemajúcom ovzduší dotváralo rádio. Hity striedali krátke monológy moderátora, ktoré sa snažili byť vtipné, ale neboli. Začali vysielať krátke správy. -Nepriaznivá povodňová situácia si vyžiadala prvé obete. 61 ročného muža z obce...našli utopeného na brehu potoka. S vodičom sme si vymenili sústrastné pohľady. Za touto nasledovala ďalšia jóbovka. -Pri prechádzaní cez premostenie sa utopil malý štvorročný chlapček. Obaja s vodičom sme zamreli. Strašné. Chudák chlapček. -Príhoda sa stala v rómskej osade.... -Plesk. Vodič sám sebe jednu struhol po stehne a na tvári sa mu
Pamätáte si na svoju prvácku učiteľku? Ja áno. Bola mladulinká, veľmi pekná a múdra. Vedela všetko. Na Deň učiteľov sme jej kúpili bonboniéru a žuvačku, lebo sme výdavok nevedeli spravodlivo rozdeliť. Značku bonboniéry si nepamätám, ale žuvačka mala ružovo-belasý obal a bola to žvíkačka. To viem presne. Pani učiteľku občas stretávam. Je to postaršia pani na dôchodku, má gracióznu chôdzu a iskru v očiach. Básničku venujem jej, učiteľkám prvákov a Dávidovi.
Ako trojročné dieťa som začala mať silnú alergiu. Vyrážky a svrbenie po celom tele sa objavovali v pravidelne opakujúcich sa cykloch, vždy koncom alebo začiatkom mesiaca. Moja mama ani pri najlepšej vôli nevedela upokojiť do krvi škrabkajúce sa decko a detská lekárka ani po zahĺbení sa do hrubých almanachov netušila, aká pliaga ma gniavi. Po viacerých bezúspešných medicínskych zásahoch sme skončili až u špecialistu v krajskom meste.
Ťažko uveriť, aspoň podľa skúseností ľudí z blogu, avšak na mojom bývalom pracovisku, sme zmysel pre humor mali. Na úrade práce som drala nohavice 13 rokov. Spomienok mám habadej, dobrých i tých menej dobrých. Som presvedčená, že je lepšie spomínať na to príjemné a zo zlého iba na to, z čoho sa dá poučiť. Úrady práce svoju históriu nemali, a tak sme ju vytvárali za pochodu. Zákon sa často menil a s ním aj štruktúra a naše pozície. Spomeniem zopár skutočných príbehov z vtedajšieho poradensko-právneho oddelenia.
Keď boli naše staršie deti ešte malé, bývali sme v paneláku. Nebolo to zlé bývanie. Malé sídlisko, trojposchodové domy, kde každý každého pozná, skoro ako na dedine. Nebyť neustále búchajúcich vchodových dverí, skákajúcej automatickej práčky nad našimi hlavami a rachotiacich detských tatroviek, ktoré mali hlavnú trasu na briežku, rovno pod našimi oknami, ani by som nemala negatívnu spomienku. Okolnosti nás však donútili, aby sme začali opravovať rodičovský dom na dedine a postarali sa o môjho otca.
Mužskú desiatku na chirurgii nikto nechcel. Bola to vďaka starému Kochovi najhoršia izba. Ostatní pacienti sa naň sťažovali, že smrdí a je protivný, ale primár to neriešil. On vyžadoval perfektnú starostlivosť o pacienta a bolo vecou personálu, vysporiadať sa s tým.
Tehotenstvo (a najmä to chcené alebo prijaté) je pre ženu najkrajším obdobím života. Na blogu už o tom bolo popísané kadečo a s mnohým som sa stotožnila. To, čo sme počas môjho tretieho tehotenstva zažili v našej rodine, sa však pokojne môže nazvať raritou. Ak vás to zaujalo, prečítajte do konca.
Minulú stredu som mala dovolenku. Zomrela naša 80 ročná susedka a práve v stredu mala pohreb. Odjakživa bola súčasťou môjho života a zrazu jej niet. Ísť na pohreb starej susedke bolo preto pre mňa úplne samozrejmé. Môjmu manželovi pridelili čestnú úlohu. Mal ísť ku truhle. U nás v dedine sa to tak robí od nepamäti, že susedia vyprevadia nebožtíka na jeho poslednej ceste. A veruže už sme sa ich navyprevádzali neúrekom.
10. marec - významný dátum, teda aspoň pre mňa určite. Narodila som sa na blogu. Trvalo mi dosť dlho, odhodlať sa na tento krok, ale stalo sa. Presne do roka, do mesiaca a do dňa od prvého po 5 tisící vstup do diskusií. Či chválabohu, sa ešte neodvážim povedať. Viacerí ste ma na tento krok vyzývali a v kútiku duše som tiež po tom túžila. Sny treba realizovať a nie iba donekonečna o nich hovoriť. Takže som tu a hlásim sa o svoje práva.
