Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Momentálne prežívam hlbokú morálnu krízu. Som rozpoltená osobnosť a cítim, že ma nikto nechápe a že mi nikto nedokáže pomôcť. Doteraz sa mi celkom darilo. Vždy som vedel, kde je moje miesto, kam patrím, kam sa treba zaradiť a ako spievať pieseň toho koho chlieb som jedol. V ostatnom čase však začínam strácať prehľad. Keby som aspoň v kútiku duše tušil, kto tie porantané voľby vyhrá.
Milujem starých ľudí vo svojom okolí. Pre zväčša ťažký život, ktorý prežili, jednoduché názory plynúce zo splynutia s prírodou a pôdou živiteľkou, z vrások, ktoré im vryla vojna, choroby, čas. Ale čo na nich maximálne obdivujem je ich ohromná sila držať sa a nepripustiť si, že čosi nevedia.
Toto nie je život. Dva mesiace mi trvalo, kým som s úsmevom na tvári prežula hokejové fiasko z olympiády a už opäť mám žiť v pretvárke?
Prechádzala som cez prízemie môjho pracoviska. Tmolilo sa tam dosť veľa ľudí. Informátor pomaly usmerňoval, kam sa majú tí, ktorí to nepoznajú, zaradiť. Ja som iba niesla spisy inému oddeleniu. Mali by si pre ne chodiť osobne, ale ja ich predbehnem a robím donášku. Nie je to z mojej strany až taká nezištnosť, vysvetlenie je prozaické: dobre mi padne trochu sa rozhýbať.
Zaiste si mnohí pamätáte na nesmrteľný výrok nezabudnuteľného doktora Štrossmajera, alias vynikajúceho českého herca Miloša Kopeckého, vyslovený v známom televíznom seriáli Nemocnica na okraji mesta, ktorým počastoval priveľmi snaživú sestru Huňkovú (Ivu Janžurovú): "KEBY HLÚPOSŤ NADNÁŠALA, VZNÁŠALI BY STE SA TU AKO HOLUBIČKA."
Bola som minulý týždeň na večernej svätej omši. Keďže bolo pekné počasie, v kostole bolo ľudí pomenej. Väčšina bola vo svojich záhradkách a snažila sa dobehnúť zmeškané agrotermíny.
Náš najmladší syn sa včera zúčastnil slávnostného vyhodnotenia X. ročníka celoslovenskej súťaže literárnej a výtvarnej tvorby detí pod názvom DÚHA. Garantom bolo Ministerstvo školstva SR. Spolu s inými deťmi, získal Hlavnú cenu. V zborníku je uverejnených mnoho pekných prác. Ja vám ponúkam Radkovu poviedku Chlapská jazda. Ešte taká podstatná drobnosť: ďakujem pani učiteľke, PaedDr. Eve Kollárovej, ktorá detské talenty v Starej Ľubovni už roky vyhľadáva.
Obrátili sa na mňa neznámi ľudia e-mailom a požiadali o vysvetlenie, aké má zamestnávateľ povinnosti pri zabezpečení stravovania zamestnancov. Pokúsim sa odpovedať. Moja odpoveď bude heslovitá a zovšeobecňujúca. Vyhnem sa používaniu odchýlok, aby to napokon nebolo nezrozumiteľné a zbytočne prípadných čitateľov a záujemcov nemiatlo.
Vážení blogeri, všetkých, ktorých vás čítam, si naozaj veľmi vážim. Škoda, že mnohí mi unikáte pomedzi prsty ako dve či tri štipky prepotrebnej soli. Nedá sa prečítať všetko. Mám síce štyri oči ale predĺžiť deň, to nedokážem, zatiaľ.
Písal sa rok 2016. Za horami, za dolami, v ďalekej neznámej krajine bola jedna nemocnica. A v tej nemocnici vládol i napriek naoko bezchybnému chodu všeobecný chaos. Pacienti ležali odovzdane na svojich nemocničných lôžkach a jedli predpísanú diétu.
Vybrali sme sa v jednu letnú nedeľu do Tatier. Nie na túru, iba na návštevu k sestre. Môj otec (už nebohý) mal čím ďalej tým väčšie zdravotné problémy, a preto sme vyrazili hneď po obede, keď sú cesty skoro prázdne.
Sprvoti som na tú elegantnú paničku pozerala s úľubou a úprimným obdivom. Vždy mala na sebe niečo nové a musím podotknúť, že mimoriadne vkusné. Raz to boli neuveriteľne rozprávkové šaty, inokedy odvážne mini. Šarmantné blúzky a perfektne vypracované kostýmy sa na jej štíhlej postave striedali častejšie ako u niekoho ponožky. A tie šály od výmyslu sveta. Kožušinové bundy - dopoludnia bielej, popoludní hnedej farby - bez mihnutia oka menila oná solventná dáma s kabátmi najmódnejších strihov. O bezchybnom mejkape a uhľovom pohľade pomlčím.
Kto? Predsa nicky. Dosť som o tom pochybovala. Blogeri majú aspoň fotku a čosi o sebe napíšu. Ale taký nick? Čo o ňom vieme? Predstavujem si veľa: vysoký, štíhly, vzdelaný, neohrabaný, primitívny, bez hanby, vtipný... Vždy podľa toho, či sa mi jeho diskusia páči alebo naopak. Existujú vôbec? Alebo len admini s nami hrajú takú čudnú hru? Včera som sa utvrdila, že sú z mäsa a kostí. Práve som spúšťala do vriacej vody špagety, keď zazvonil mobil.
Mrzutá som bola od rána. Nič sa mi nedarilo. Všetci boli proti mne a ja som bola zo zásady proti všetkým.
Môže sa domáhať ochrany na súde občan, ktorý ešte neuzavrel so zamestnávateľom pracovnoprávny vzťah alebo nemôže? Môj názor je, že áno - v presne definovaných prípadoch.
Očakávam, že ma budú žalovať, ale som s tým uzrozumená. Nech. Toľko dôležitých informácií si nemôžem nechať pre seba. Využívajúc všeobecne deklarované právo na informácie, som sa rozhodla prehovoriť.
Pred troma rokmi každý v našej rodine dostal pod vianočný stromček kvalitný dáždnik. Okrem iného, samozrejme. Nie taký od 60 do 100 korún ale drahší, asi 400 korunový.
Denne sa v našej rodine nazbierajú tri páry mužských ponožiek. Peripetie s ponožkami predčili aj tie najelementárnejšie: čo do žalúdka. Ja som sa pred časom definitívne postavila na zadné a rozhodla som:
Politiku beriem s nadhľadom; nechcem, aby mi z nej dočista preskočilo. Politikov beriem ako plničov. Slovo plnič asi evokuje u každého niečo iné, podľa osobnej skúseností s konkrétnym zvoleným vyvoleným. Myslím, že okrem iného si z nás politici strieľajú alebo horšie, majú nás za hlupákov. A čo, my sme horší?
